Tadeáš Príleský prišiel na svet v roku 1826 do zemianskej rodiny, ktorá žila vo svojej kúrii v Janíkovciach pri Nitre. V tom čase to bola takmer čisto slovenská dedina. Korene rodiny Príleských však siahali do Trenčianskej stolice a ich rodové majetky sa nachádzali v okolí Dubnice nad Váhom. Rodina si potrpela na vzdelanie a medzi Tadeášovými predkami boli významní právnici či cirkevní hodnostári. Zemiansky rod Príleských spomínal ako významné verejné osobnosti vo svojej známej Apológii už Ján Baltazár Magin. Mladý Tadeáš tak v duchu rodinnej tradície študoval najskôr na stredných školách v Mosonmagyaróvári a Váci a neskôr pokračoval na právnickej akadémii v Bratislave a Peštianskej univerzite. Po štúdiách zložil advokátske skúšky a začal pracovať ako notár pri Bratislavskej stolici. To sa však už aj v Uhorsku začínala revolúcia. .pod zástavou revolúcie
Pre Príleského, podobne ako pre značnú časť slovenských zemanov, stesňoval vodca uhorskej revolúcie Lajos Kossuth nádej na potrebnú modernizáciu krajiny. Rovnako ako oni pochádzal z radov drobnej šľachty, ktorú považoval za kľúčového nositeľa zmien. Jeho rodinné korene siahali do Turčianskej stolice, teda do horného Uhorska, čo v očiach slovenských zemanov ešte posilňovalo dojem, že je to ich človek. Príleský a mnohí ďalší príslušníci jeho stavu tak nielenže nerozumeli štúrovskému rozhodnutiu vystúpiť proti revolúcií na strane Viedne a Ruska, ale vyslovene to považovali za politickú chybu.
Po liberálnych zmenách prahnúci zeman tak nadšene vstúpil do revolučnej maďarskej gardy a v jej uniforme sa zúčastnil aj na výprave proti slovenským dobrovoľníkom v okolí Myjavy.
Po potlačení revolúcie odišiel na istý čas do zahraničia, ale nevydržal tam dlho. Vrátil sa do Uhorska a vrhol sa na biznis. Stal sa riaditeľom viacerých veľkostatkov, zakladal Trenčiansku sporiteľňu a Priemyselnú banku v Bratislave, v ktorej bol istý čas aj riaditeľom. V tom čase sa mu však už podnikanie začalo máliť a rozhodol sa v stúpiť do sveta politiky. .slovenské knieža
Do Uhorského snemu sa Príleský prvýkrát dostal v roku 1867, keď bol zvolený v Bratislave, od roku 1869 do roku 1875 v ňom zastupoval trnavský volebný obvod. Od roku 1875 však už kandidoval v čisto slovenskom stupavskom volebnom obvode a toto mestečko v sneme zastupoval šesť rokov. V snemovni hájil farby Strany nezávislosti, ktorá dôsledne trvala na hodnotách revolúcie z roku 1848.
Postupne sa vypracoval na rešpektovaného finančného odborníka, ktorého hlas nechýbal takmer v žiadnej rozprave k hospodárskym problémom. Mal len jeden malý problém. Nikdy sa nenaučil dokonale po maďarsky. Historik Ivan Mrva píše, že pri predkladaní rozpočtu Príleský budil smiech a veselosť u rodených Maďarov svojím slovenským prízvukom a prezývali ho preto tót fejedelem – slovenské knieža. .s Novou školou
Príleský nebol ohnivým slovenským národovcom, určite sa však nedá povedať, že mu na postavení Slovákov v Uhorsku nezáležalo. Nakoniec, boli to jeho voliči. Celkom logicky v národnostných otázkach spolupracoval s umiernenejšou Novou školou okolo Janka Palárika. Toto zoskupenie sa snažilo o zastavenie maďarizácie a zavedenie slovenčiny do škôl a na úrady. Nesúhlasili však s vytvorením Slovenského okolia, ktoré žiadalo Memorandum z roku 1861.
Príleský sa snažil aj o zorganizovanie spoločného vystupovania hornouhorských poslancov vo veciach Slovenska a Slovákov. V roku 1884 sa zúčastnil na schôdzke slovenských podnikateľov v Budapešti a presadzoval tam potrebu industrializácie Slovenska a budovanie slovenských finančných inštitúcií. Výsledkom tejto schôdzky bola iniciatíva na založenie Tatrabanky, ktorá vznikla začiatkom následujúceho roku.
O tom, čomu sa bývalý poslanec venoval v posledných rokoch života, pramene mlčia, isté je len, že posledný verejne známy príslušník rodiny Príleských zomrel v Bratislave v roku 1895.
Pre Príleského, podobne ako pre značnú časť slovenských zemanov, stesňoval vodca uhorskej revolúcie Lajos Kossuth nádej na potrebnú modernizáciu krajiny. Rovnako ako oni pochádzal z radov drobnej šľachty, ktorú považoval za kľúčového nositeľa zmien. Jeho rodinné korene siahali do Turčianskej stolice, teda do horného Uhorska, čo v očiach slovenských zemanov ešte posilňovalo dojem, že je to ich človek. Príleský a mnohí ďalší príslušníci jeho stavu tak nielenže nerozumeli štúrovskému rozhodnutiu vystúpiť proti revolúcií na strane Viedne a Ruska, ale vyslovene to považovali za politickú chybu.
Po liberálnych zmenách prahnúci zeman tak nadšene vstúpil do revolučnej maďarskej gardy a v jej uniforme sa zúčastnil aj na výprave proti slovenským dobrovoľníkom v okolí Myjavy.
Po potlačení revolúcie odišiel na istý čas do zahraničia, ale nevydržal tam dlho. Vrátil sa do Uhorska a vrhol sa na biznis. Stal sa riaditeľom viacerých veľkostatkov, zakladal Trenčiansku sporiteľňu a Priemyselnú banku v Bratislave, v ktorej bol istý čas aj riaditeľom. V tom čase sa mu však už podnikanie začalo máliť a rozhodol sa v stúpiť do sveta politiky. .slovenské knieža
Do Uhorského snemu sa Príleský prvýkrát dostal v roku 1867, keď bol zvolený v Bratislave, od roku 1869 do roku 1875 v ňom zastupoval trnavský volebný obvod. Od roku 1875 však už kandidoval v čisto slovenskom stupavskom volebnom obvode a toto mestečko v sneme zastupoval šesť rokov. V snemovni hájil farby Strany nezávislosti, ktorá dôsledne trvala na hodnotách revolúcie z roku 1848.
Postupne sa vypracoval na rešpektovaného finančného odborníka, ktorého hlas nechýbal takmer v žiadnej rozprave k hospodárskym problémom. Mal len jeden malý problém. Nikdy sa nenaučil dokonale po maďarsky. Historik Ivan Mrva píše, že pri predkladaní rozpočtu Príleský budil smiech a veselosť u rodených Maďarov svojím slovenským prízvukom a prezývali ho preto tót fejedelem – slovenské knieža. .s Novou školou
Príleský nebol ohnivým slovenským národovcom, určite sa však nedá povedať, že mu na postavení Slovákov v Uhorsku nezáležalo. Nakoniec, boli to jeho voliči. Celkom logicky v národnostných otázkach spolupracoval s umiernenejšou Novou školou okolo Janka Palárika. Toto zoskupenie sa snažilo o zastavenie maďarizácie a zavedenie slovenčiny do škôl a na úrady. Nesúhlasili však s vytvorením Slovenského okolia, ktoré žiadalo Memorandum z roku 1861.
Príleský sa snažil aj o zorganizovanie spoločného vystupovania hornouhorských poslancov vo veciach Slovenska a Slovákov. V roku 1884 sa zúčastnil na schôdzke slovenských podnikateľov v Budapešti a presadzoval tam potrebu industrializácie Slovenska a budovanie slovenských finančných inštitúcií. Výsledkom tejto schôdzky bola iniciatíva na založenie Tatrabanky, ktorá vznikla začiatkom následujúceho roku.
O tom, čomu sa bývalý poslanec venoval v posledných rokoch života, pramene mlčia, isté je len, že posledný verejne známy príslušník rodiny Príleských zomrel v Bratislave v roku 1895.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.