Väčšina z nás pozná Štiavnicu len zvonka, poprechádzame sa po jej uliciach, obzeráme fasády domov, odfotíme sa pri morovom stĺpe alebo zájdeme do múzea. Ale nie vždy počas krátkej návštevy mesta pochopíme, v čom spočíva jeho kúzlo, jeho jedinečnosť a vzácnosť.
Andrea Nižňanská a Iveta Chovanová mesto dôverne poznajú, ale napriek tomu stále pátrajú, v čom je zakódovaná mágia Štiavnice. „Tak veľmi sme to chceli vedieť. Pátrali sme. Namiesto odpovedí sme nasnímali len mozaiku zdanlivo nekonzistentných ľudských príbehov,“ tvrdí Iveta Chovanová.
Ich najnovšia knižka Štiavnické interiéry mapuje bývanie niekoľkých starousadlíkov. Opísali a odfotili ich izby, chodby, pavlače aj padláše, pitvory, salóny i komory. Každá miestnosť zaujme štýlovosťou, originalitou, ale aj účelnosťou. Keď si človek tú knižku pozerá, má zrazu pocit, že toto je naozajstná Štiavnica, že až teraz začína rozumieť jedinečnosti mesta. .vkus a noblesa
Na prvý pohľad sú tie interiéry spustnuté, zaprášené, opotrebované. Vidíme zošúverené omietky, popukané dvere, zafúľané maľovky, ale popritom vnímame aj mosadzné lustre, masívne komody, nežné valčekové vzory na stenách, krehký porcelánový servis či krásne keramické kachľovky. Je tu akási zanedbaná elegancia a podmanivá noblesa. Žiadne umelohmotné okná, plávajúce podlahy, hladké biele omietky či efektné kozubové vložky. Funguje tu prirodzený vkus a kultivovanosť, ktoré sa stáročia pestovali v štiavnických domoch. Aj vďaka tomu nevidno lacný brak. Všetko tu má svoju krásu a hodnotu.
Štiavnica nebola len baníckym mestom s chudobnými domcami, kdeže, bolo to najmä sebavedomé banské mesto s luxusnými domami pripomínajúcimi paláce. Aj Iveta Chovanová zdôrazňuje, že v meste nežili iba zrobení chudokrvní baníci, hutníci s pľúcami zanesenými olovom a zločinci odsúdení na nútené práce v bani. Tu žili bohatí podnikaví ťažiari, vzdelaní kozmopolitní profesori z banskej akadémie, ich energickí študenti a nechýbali ani umelci obalamutení mystikou miesta a krajiny. Štiavnica je preto mestom, kde v jeden celok zrástli štýlové meštianske domy a jednoduché banícke domce.
A hoci sa po úpadku baníctva mesto začalo vyľudňovať a dnes funguje len v režime prežívania, „plnokrvne nasýtená história sa nemohla celkom rozplynúť“, pripomína Iveta Chovanová. „Realita tu celkom prirodzene dostáva magické kontúry.“
V starých štiavnických interiéroch nevidno nevkus, gýč ani lacnú bižutériu. Tu sa interiér neobmieňa s každou novou generáciou. Kvalitný elegantný stôl z masívneho dreva netreba vyhodiť, dedí sa z generácie na generáciu. Podobne ako komoda, nočný stolík, kanapa či posteľ. Ani staré pohodlné kreslo nepatrí na smetisko, hoci je už poťah ošúchaný. Stačí cezeň prehodiť deku či vankúš. A úplne prirodzene sa do týchto starosvetských interiérov včlenili moderné záležitosti, ako rádio, automatická práčka, plynový sporák, rýchlovarná konvica či laptop.
Štiavnické interiéry nie sú muzeálne nudné ani úzkostlivo štýlové, naopak je v nich často prekvapujúca hravosť a veľkosvetská nonšalantnosť. Jeho obyvatelia si pokojne natreli steny na zeleno či na modro, dlážky na červeno, do kuchyne zavesili pestrý kvetovaný záves a balkón vymaľovali na žlto-červeno. V divokých kombináciách vidno radosť zo života, ale aj pozoruhodnú dôveru vo vlastný vkus, ktorý nemusí nič a nikoho kopírovať. .je to len sentiment?
V Štiavnici, ktorá bola dlho bohatým mestom, a potom zrazu chudobným, sa stalo čosi zvláštne – za socializmu sa tu interiéry zakonzervovali, v chudobnejúcom meste nebolo peňazí na nové zariadenia či na veľké rekonštrukcie. A obyvatelia starých štiavnických domov zrejme aj sami cítili, že do ich obydlí sa nehodí lacná drevotrieska či laminát zo socialistických veľkofabrík. Ich zariadenie vyrábali ešte poctiví remeselníci z kvalitného materiálu, a tak si aj po sto rokoch zachovalo svoju funkčnosť a nadčasovú krásu.
Pre ľudí, ktorí vyrastali v škaredých panelákových bytoch alebo dnes žijú v nevkusných katalógových domoch, sú štiavnické interiéry užitočnou lekciou o zariaďovaní interiéru. Tu totiž aj umelohmotné modré vedro pôsobí pôvabne, kým v nekvalitnom, hoci modernom dome vyzerá aj meissenský porcelán ako lacný šmejd.
A možno v tej knižke vôbec nejde o Štiavnicu. To si už uvedomujú aj jej autorky. „S odstupom času sa mi čoraz zreteľnejšie zdá, že to, čím ľudí knižka oslovila, nebola výlučne jej banskoštiavnickosť,“ tvrdí Iveta Chovanová. „ Akoby reportáže našincom pripomenuli ich detstvo, prarodičov, letné prázdniny, nedeľnú návštevu. Svet, ktorý sme každý aspoň trochu ochutnali a ktorý sa nám zabudoval do podvedomia. Pre mnohých sa navždy rozplynul, bez fyzického záznamu. Tie staré kredence, kanapy a umývadlá so studenou vodou. Lebo samotné interiéry naozaj nie sú špecificky štiavnické. Také, alebo podobné by sme ešte našli kdekade na Slovensku.“
Aj takto možno tie štiavnické interiéry vnímať – ako sentimentálne spomínanie na svet našich starých mám a dedkov, ktorý sa nám stratil. A pritom rozmýšľať, v čom tkvie ich krása. Takéto rozmýšľanie nad fotkami starých štiavnických interiérov môže byť dokonca oveľa inšpirujúcejšie ako čítanie moderných lifestylových časopisov o bývaní. .treba to nažiť
A ešte jedna otázka človeku pri pohľade na tie štiavnické obydlia musí napadnúť – či ten svet možno zachovať alebo zakonzervovať. „Osobitosť atmosféry tých interiérov je vygenerovaná intímnymi spojeniami s ich obyvateľmi,“ pripomína Iveta Chovanová. „Nedá sa umelo zakonzervovať, naklonovať, kúpiť. Starousadlíkov časom prirodzene nahradia noví obyvatelia, nové témy. Zmeny sú zákonité. Pamiatkari čo-to usmernia, ale atmosféru, spirit štiavnických domov už musia ľudia nažiť, zabývať. Bilancie sú predčasné.“
No v posledných rokoch sa objavili v meste šťastlivci, ktorým sa Štiavnica stala novým domovom bez toho, aby viedli víťaznú vojnu nad starým domom. „Naopak, dokázali sa oň dôstojne postarať, priniesli nové komorné témy, s citom nastavili opravy,“ dodáva optimisticky Iveta Chovanová. „A dom sa im odmenil intenzívnym pocitom domova, v ktorom sa prirodzene prelievajú kontúry minulosti, súčasnosti aj budúcnosti.“
Andrea Nižňanská a Iveta Chovanová mesto dôverne poznajú, ale napriek tomu stále pátrajú, v čom je zakódovaná mágia Štiavnice. „Tak veľmi sme to chceli vedieť. Pátrali sme. Namiesto odpovedí sme nasnímali len mozaiku zdanlivo nekonzistentných ľudských príbehov,“ tvrdí Iveta Chovanová.
Ich najnovšia knižka Štiavnické interiéry mapuje bývanie niekoľkých starousadlíkov. Opísali a odfotili ich izby, chodby, pavlače aj padláše, pitvory, salóny i komory. Každá miestnosť zaujme štýlovosťou, originalitou, ale aj účelnosťou. Keď si človek tú knižku pozerá, má zrazu pocit, že toto je naozajstná Štiavnica, že až teraz začína rozumieť jedinečnosti mesta. .vkus a noblesa
Na prvý pohľad sú tie interiéry spustnuté, zaprášené, opotrebované. Vidíme zošúverené omietky, popukané dvere, zafúľané maľovky, ale popritom vnímame aj mosadzné lustre, masívne komody, nežné valčekové vzory na stenách, krehký porcelánový servis či krásne keramické kachľovky. Je tu akási zanedbaná elegancia a podmanivá noblesa. Žiadne umelohmotné okná, plávajúce podlahy, hladké biele omietky či efektné kozubové vložky. Funguje tu prirodzený vkus a kultivovanosť, ktoré sa stáročia pestovali v štiavnických domoch. Aj vďaka tomu nevidno lacný brak. Všetko tu má svoju krásu a hodnotu.
Štiavnica nebola len baníckym mestom s chudobnými domcami, kdeže, bolo to najmä sebavedomé banské mesto s luxusnými domami pripomínajúcimi paláce. Aj Iveta Chovanová zdôrazňuje, že v meste nežili iba zrobení chudokrvní baníci, hutníci s pľúcami zanesenými olovom a zločinci odsúdení na nútené práce v bani. Tu žili bohatí podnikaví ťažiari, vzdelaní kozmopolitní profesori z banskej akadémie, ich energickí študenti a nechýbali ani umelci obalamutení mystikou miesta a krajiny. Štiavnica je preto mestom, kde v jeden celok zrástli štýlové meštianske domy a jednoduché banícke domce.
A hoci sa po úpadku baníctva mesto začalo vyľudňovať a dnes funguje len v režime prežívania, „plnokrvne nasýtená história sa nemohla celkom rozplynúť“, pripomína Iveta Chovanová. „Realita tu celkom prirodzene dostáva magické kontúry.“
V starých štiavnických interiéroch nevidno nevkus, gýč ani lacnú bižutériu. Tu sa interiér neobmieňa s každou novou generáciou. Kvalitný elegantný stôl z masívneho dreva netreba vyhodiť, dedí sa z generácie na generáciu. Podobne ako komoda, nočný stolík, kanapa či posteľ. Ani staré pohodlné kreslo nepatrí na smetisko, hoci je už poťah ošúchaný. Stačí cezeň prehodiť deku či vankúš. A úplne prirodzene sa do týchto starosvetských interiérov včlenili moderné záležitosti, ako rádio, automatická práčka, plynový sporák, rýchlovarná konvica či laptop.
Štiavnické interiéry nie sú muzeálne nudné ani úzkostlivo štýlové, naopak je v nich často prekvapujúca hravosť a veľkosvetská nonšalantnosť. Jeho obyvatelia si pokojne natreli steny na zeleno či na modro, dlážky na červeno, do kuchyne zavesili pestrý kvetovaný záves a balkón vymaľovali na žlto-červeno. V divokých kombináciách vidno radosť zo života, ale aj pozoruhodnú dôveru vo vlastný vkus, ktorý nemusí nič a nikoho kopírovať. .je to len sentiment?
V Štiavnici, ktorá bola dlho bohatým mestom, a potom zrazu chudobným, sa stalo čosi zvláštne – za socializmu sa tu interiéry zakonzervovali, v chudobnejúcom meste nebolo peňazí na nové zariadenia či na veľké rekonštrukcie. A obyvatelia starých štiavnických domov zrejme aj sami cítili, že do ich obydlí sa nehodí lacná drevotrieska či laminát zo socialistických veľkofabrík. Ich zariadenie vyrábali ešte poctiví remeselníci z kvalitného materiálu, a tak si aj po sto rokoch zachovalo svoju funkčnosť a nadčasovú krásu.
Pre ľudí, ktorí vyrastali v škaredých panelákových bytoch alebo dnes žijú v nevkusných katalógových domoch, sú štiavnické interiéry užitočnou lekciou o zariaďovaní interiéru. Tu totiž aj umelohmotné modré vedro pôsobí pôvabne, kým v nekvalitnom, hoci modernom dome vyzerá aj meissenský porcelán ako lacný šmejd.
A možno v tej knižke vôbec nejde o Štiavnicu. To si už uvedomujú aj jej autorky. „S odstupom času sa mi čoraz zreteľnejšie zdá, že to, čím ľudí knižka oslovila, nebola výlučne jej banskoštiavnickosť,“ tvrdí Iveta Chovanová. „ Akoby reportáže našincom pripomenuli ich detstvo, prarodičov, letné prázdniny, nedeľnú návštevu. Svet, ktorý sme každý aspoň trochu ochutnali a ktorý sa nám zabudoval do podvedomia. Pre mnohých sa navždy rozplynul, bez fyzického záznamu. Tie staré kredence, kanapy a umývadlá so studenou vodou. Lebo samotné interiéry naozaj nie sú špecificky štiavnické. Také, alebo podobné by sme ešte našli kdekade na Slovensku.“
Aj takto možno tie štiavnické interiéry vnímať – ako sentimentálne spomínanie na svet našich starých mám a dedkov, ktorý sa nám stratil. A pritom rozmýšľať, v čom tkvie ich krása. Takéto rozmýšľanie nad fotkami starých štiavnických interiérov môže byť dokonca oveľa inšpirujúcejšie ako čítanie moderných lifestylových časopisov o bývaní. .treba to nažiť
A ešte jedna otázka človeku pri pohľade na tie štiavnické obydlia musí napadnúť – či ten svet možno zachovať alebo zakonzervovať. „Osobitosť atmosféry tých interiérov je vygenerovaná intímnymi spojeniami s ich obyvateľmi,“ pripomína Iveta Chovanová. „Nedá sa umelo zakonzervovať, naklonovať, kúpiť. Starousadlíkov časom prirodzene nahradia noví obyvatelia, nové témy. Zmeny sú zákonité. Pamiatkari čo-to usmernia, ale atmosféru, spirit štiavnických domov už musia ľudia nažiť, zabývať. Bilancie sú predčasné.“
No v posledných rokoch sa objavili v meste šťastlivci, ktorým sa Štiavnica stala novým domovom bez toho, aby viedli víťaznú vojnu nad starým domom. „Naopak, dokázali sa oň dôstojne postarať, priniesli nové komorné témy, s citom nastavili opravy,“ dodáva optimisticky Iveta Chovanová. „A dom sa im odmenil intenzívnym pocitom domova, v ktorom sa prirodzene prelievajú kontúry minulosti, súčasnosti aj budúcnosti.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.