Hlivenie je môj koníček
Celý život rád hliviem. Sedieť alebo ležať doma, v kresle alebo na gauči, čítať, dívať sa na televíziu – na golf, alebo len tak sedieť a hľadieť do prázdna. Maximum činnosti, čo pri hlivení robím, je čítanie. Teraz čítam knihu jedného Američana, prečo Židia neuznali Ježiša za spasiteľa. Postava Ježiša ma mimoriadne zaujíma, je to kľúčová postava našej civilizácie. Golf je šport pre mňa
Golf som prvýkrát na vlastné oči videl niekedy v 60. rokoch v Karlových Varoch. Hneď som pochopil, že to by bol šport pre mňa. Očaril ma kultivovaným zeleným prostredím a tým, že človek nemusí utekať. To bolo dosť dôležité. Aj to, že pri golfe sa môže fajčiť. Fajčil som zbytočne
Fajčenia som sa zbavil pred jedenástimi rokmi. Zo dňa na deň, z minúty na minútu. Po autohavárii mi lekár v nemocnici povedal, že pokiaľ ide o cievy, či denne vyfajčím sto, alebo jednu cigaretu, je to zle. Tak som skúsil prestať a prestal som s takou ľahkosťou, až som zistil, že som 40 rokov fajčil zbytočne. Teraz si párkrát do roka zapálim cigaru, ale nešľukujem, je to skôr taký golfistický úzus, dať si po hre. Značka Cangasero, myslím, nie, Guantanamera, takže sú kubánske, to je jasné. Nakupujem ponožky
Rád chodím po obchodoch. Dcéram som kupúval tričká, trúfol som si aj na topánky. So všetkým som uspel, aspoň na 90 percent. Keď zbadám golfový obchod, tak tam okamžite idem. Chytím do ruky palicu, obzriem tričká a nič si nekúpim, lebo už všetko mám a nič nepotrebujem. Až na ponožky. Čisto bavlnené. Veľmi vzácna vec, len čo na ne niekde naďabím, hneď ich kúpim. Na ladení farieb si dávam záležať. Napríklad čierne topánky a hnedé ponožky by som si nikdy nezobral. Hazardu sa vyhýbam
Viem si predstaviť, že by som prepadol karbanu aj hazardu. Karty som začal hrávať s matkou a strýkom, keď som mal 15-16 rokov. Boli vášniví kartári, potrebovali tretieho do hry, tam ma naučili preferans. Dlho som prehrával, ale nemal som čím platiť. Dva-tri roky dozadu som ešte hrával s Braňom Hroncom, tam už boli celkom zaujímavé sumičky, aj keď žiadne tisíce. Vždy ide o to, či vám ide, alebo nejde karta. Či mi išla? Ani nie. Keď v Redute otvorili kasíno, dali mi ako úvodný vklad žetón v cene sto korún. Položil som ho na červenú, zrejme sila zvyku, hneď som prehral. Viem, že v najlepšom treba odísť, tak som odišiel. Nie som fanatik
Do kostola nechodím, ale som kresťan, kultúrno-náboženské zázemie mám luteránske. Ezoterika je zaujímavá, ale nie je to nič, čomu by som podľahol a venoval sa tomu, či dokonca sa stal prívržencom, už vôbec nie fanatickým. Ůprimne povedané, nie som fanatickým prívržencom ničoho. Fanatizmus mi nie je vlastný. Verím doktorom a na nebo
Keby som doktorom neveril, musel by som začať veriť alternatívnym metódam. Doktori sú schodnejšia cesta, preto beriem poslušne lieky a niekedy mám tendenciu kupovať si nejaké doplnkové navyše. Verím, že keby som ich nebral tak bude so mnou amen. Tiež verím, že existuje nebo a že sa ta dostanem, lebo tie ostatné dve možnosti nie sú také lákavé.
Celý život rád hliviem. Sedieť alebo ležať doma, v kresle alebo na gauči, čítať, dívať sa na televíziu – na golf, alebo len tak sedieť a hľadieť do prázdna. Maximum činnosti, čo pri hlivení robím, je čítanie. Teraz čítam knihu jedného Američana, prečo Židia neuznali Ježiša za spasiteľa. Postava Ježiša ma mimoriadne zaujíma, je to kľúčová postava našej civilizácie. Golf je šport pre mňa
Golf som prvýkrát na vlastné oči videl niekedy v 60. rokoch v Karlových Varoch. Hneď som pochopil, že to by bol šport pre mňa. Očaril ma kultivovaným zeleným prostredím a tým, že človek nemusí utekať. To bolo dosť dôležité. Aj to, že pri golfe sa môže fajčiť. Fajčil som zbytočne
Fajčenia som sa zbavil pred jedenástimi rokmi. Zo dňa na deň, z minúty na minútu. Po autohavárii mi lekár v nemocnici povedal, že pokiaľ ide o cievy, či denne vyfajčím sto, alebo jednu cigaretu, je to zle. Tak som skúsil prestať a prestal som s takou ľahkosťou, až som zistil, že som 40 rokov fajčil zbytočne. Teraz si párkrát do roka zapálim cigaru, ale nešľukujem, je to skôr taký golfistický úzus, dať si po hre. Značka Cangasero, myslím, nie, Guantanamera, takže sú kubánske, to je jasné. Nakupujem ponožky
Rád chodím po obchodoch. Dcéram som kupúval tričká, trúfol som si aj na topánky. So všetkým som uspel, aspoň na 90 percent. Keď zbadám golfový obchod, tak tam okamžite idem. Chytím do ruky palicu, obzriem tričká a nič si nekúpim, lebo už všetko mám a nič nepotrebujem. Až na ponožky. Čisto bavlnené. Veľmi vzácna vec, len čo na ne niekde naďabím, hneď ich kúpim. Na ladení farieb si dávam záležať. Napríklad čierne topánky a hnedé ponožky by som si nikdy nezobral. Hazardu sa vyhýbam
Viem si predstaviť, že by som prepadol karbanu aj hazardu. Karty som začal hrávať s matkou a strýkom, keď som mal 15-16 rokov. Boli vášniví kartári, potrebovali tretieho do hry, tam ma naučili preferans. Dlho som prehrával, ale nemal som čím platiť. Dva-tri roky dozadu som ešte hrával s Braňom Hroncom, tam už boli celkom zaujímavé sumičky, aj keď žiadne tisíce. Vždy ide o to, či vám ide, alebo nejde karta. Či mi išla? Ani nie. Keď v Redute otvorili kasíno, dali mi ako úvodný vklad žetón v cene sto korún. Položil som ho na červenú, zrejme sila zvyku, hneď som prehral. Viem, že v najlepšom treba odísť, tak som odišiel. Nie som fanatik
Do kostola nechodím, ale som kresťan, kultúrno-náboženské zázemie mám luteránske. Ezoterika je zaujímavá, ale nie je to nič, čomu by som podľahol a venoval sa tomu, či dokonca sa stal prívržencom, už vôbec nie fanatickým. Ůprimne povedané, nie som fanatickým prívržencom ničoho. Fanatizmus mi nie je vlastný. Verím doktorom a na nebo
Keby som doktorom neveril, musel by som začať veriť alternatívnym metódam. Doktori sú schodnejšia cesta, preto beriem poslušne lieky a niekedy mám tendenciu kupovať si nejaké doplnkové navyše. Verím, že keby som ich nebral tak bude so mnou amen. Tiež verím, že existuje nebo a že sa ta dostanem, lebo tie ostatné dve možnosti nie sú také lákavé.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.