Minulý rok mi napísal človek, ktorý – nebyť svetových vojen, fašizmu a komunizmu – by až do minulého týždňa bol slávnym a uctievaným cisárom. Bolo to na konferencii vo Vilniuse. Jeho príhovor som počúval trochu neisto. Veď, ako už môže počúvať chválu na svoju adresu chlapec z Petržalky, keď mu ich adresuje jeho cisár?
Príhovor prečítal Ottov vnuk Severín, pretože starý otec si pri športovaní čosi zlomil. Mal vtedy 97 rokov. Po slávnosti sme spolu išli na vilniuské pivo. Už si nepamätám, ako chutilo, ale pamätám si, čo mi Ottov vnuk, inak skvelý kritik eurosocializmu a znalec našich reforiem, dlhé hodiny rozprával. Bol to strhujúci životný príbeh starého otca, ktorý postupne prišiel o pocty, majetok aj vlasť, ale nikdy o silné presvedčenie.
Severín mi najskôr opísal, ako Otto odmietol Hitlera. Bolo to dávno pred vojnou, v čase, keď sa mu ešte mnohí klaňali. Hitler vedel, že Otto je následník trónu, a chcel si preto vopred získať jeho podporu. Lenže nepochodil. Napriek opakovaným ponukám a pozvaniam sa Otto, ako jedna z mála osobností, odmietol s Hitlerom čo i len stretnúť. Neskôr preto čelil vodcovmu hnevu, a napokon aj pokusu o likvidáciu, pred ktorou unikol len o vlások skokom z akéhosi okna.
Severín mi potom s rovnakou hrdosťou vysvetlil, prečo Otto celý život odmietal aj komunizmus a prečo až do smrti varoval Európu pred démonmi Ruska. Málokedy počuť takú rozumnú reč. A už len akoby mimochodom mi vnuk na deda prezradil aj to, že napriek svojmu pôvodu sa celý svoj život zastával slabších, bezmenných, „neurodzených“ ľudí, pretože veril v nekonečnú dušu. Ale nebolo to napriek pôvodu. Ten pôvod k tomu Habsburga zaväzoval.
O tom, ako deda v Rakúsku zbavili majetku i vlasti, vnuk veľa nehovoril. Nepatrí sa sťažovať.
Severín deda dobre poznal. Bol od malička Ottov miláčik, takže keď starý otec mohol, všade ho brával so sebou a voviedol ho postupne do najfajnovejších salónov Európy. Ale keď vnuk dospel, poslal ho rovno do armády, aby spoznal život aj z inej strany. Pamätám si na Severínov úsmev, keď mi rozprával, ako bol pol roka vo vojenskej ponorke kdesi na dne Stredozemného mora. Myslel som si, že tým sa jeho výchova v realite skončila. Ale nie, pretože keď Severín v armáde skončil, nevrátil sa do salónov, hoci mohol, ale začal ako asistent v miestnej právnickej kancelárii kdesi v Bavorsku. A nedostal vôbec nič na prilepšenie. Priznám sa, že toto mi o Ottovi povedalo viac než akýkoľvek jeho životopis.
Teraz Otto von Habsburg zomrel. Mal 98 rokov, hovorí sa, že „odišiel sýty života“. Ale mne sa to nezdá. Veď kto už je sýty života?
Celým menom sa volal Jeho cisárska a kráľovská Výsosť František Jozef Oto Róbert Mária Anton Karol Max Henrich Sixtus Xaver Félix Renátus Ľudovít Kajetán Pius Ignác. Cítite tú krásu? S jeho odchodom sa diera po osvietených monarchoch zasa trochu rozšírila. Ich spôsob života, ich grácia, ich zmysel pre česť a dejiny z tohto sveta postupne miznú. Čím tú kvalitu nahradíme? Voľbami?
Vaša cisárska a kráľovská Výsosť, ďakujem Vám za nezaslúžený list do Vilniusu. A prosím, odpustite nám, svojmu závistlivému ľudu, čo sme s Vami v 20. storočí porobili.
Príhovor prečítal Ottov vnuk Severín, pretože starý otec si pri športovaní čosi zlomil. Mal vtedy 97 rokov. Po slávnosti sme spolu išli na vilniuské pivo. Už si nepamätám, ako chutilo, ale pamätám si, čo mi Ottov vnuk, inak skvelý kritik eurosocializmu a znalec našich reforiem, dlhé hodiny rozprával. Bol to strhujúci životný príbeh starého otca, ktorý postupne prišiel o pocty, majetok aj vlasť, ale nikdy o silné presvedčenie.
Severín mi najskôr opísal, ako Otto odmietol Hitlera. Bolo to dávno pred vojnou, v čase, keď sa mu ešte mnohí klaňali. Hitler vedel, že Otto je následník trónu, a chcel si preto vopred získať jeho podporu. Lenže nepochodil. Napriek opakovaným ponukám a pozvaniam sa Otto, ako jedna z mála osobností, odmietol s Hitlerom čo i len stretnúť. Neskôr preto čelil vodcovmu hnevu, a napokon aj pokusu o likvidáciu, pred ktorou unikol len o vlások skokom z akéhosi okna.
Severín mi potom s rovnakou hrdosťou vysvetlil, prečo Otto celý život odmietal aj komunizmus a prečo až do smrti varoval Európu pred démonmi Ruska. Málokedy počuť takú rozumnú reč. A už len akoby mimochodom mi vnuk na deda prezradil aj to, že napriek svojmu pôvodu sa celý svoj život zastával slabších, bezmenných, „neurodzených“ ľudí, pretože veril v nekonečnú dušu. Ale nebolo to napriek pôvodu. Ten pôvod k tomu Habsburga zaväzoval.
O tom, ako deda v Rakúsku zbavili majetku i vlasti, vnuk veľa nehovoril. Nepatrí sa sťažovať.
Severín deda dobre poznal. Bol od malička Ottov miláčik, takže keď starý otec mohol, všade ho brával so sebou a voviedol ho postupne do najfajnovejších salónov Európy. Ale keď vnuk dospel, poslal ho rovno do armády, aby spoznal život aj z inej strany. Pamätám si na Severínov úsmev, keď mi rozprával, ako bol pol roka vo vojenskej ponorke kdesi na dne Stredozemného mora. Myslel som si, že tým sa jeho výchova v realite skončila. Ale nie, pretože keď Severín v armáde skončil, nevrátil sa do salónov, hoci mohol, ale začal ako asistent v miestnej právnickej kancelárii kdesi v Bavorsku. A nedostal vôbec nič na prilepšenie. Priznám sa, že toto mi o Ottovi povedalo viac než akýkoľvek jeho životopis.
Teraz Otto von Habsburg zomrel. Mal 98 rokov, hovorí sa, že „odišiel sýty života“. Ale mne sa to nezdá. Veď kto už je sýty života?
Celým menom sa volal Jeho cisárska a kráľovská Výsosť František Jozef Oto Róbert Mária Anton Karol Max Henrich Sixtus Xaver Félix Renátus Ľudovít Kajetán Pius Ignác. Cítite tú krásu? S jeho odchodom sa diera po osvietených monarchoch zasa trochu rozšírila. Ich spôsob života, ich grácia, ich zmysel pre česť a dejiny z tohto sveta postupne miznú. Čím tú kvalitu nahradíme? Voľbami?
Vaša cisárska a kráľovská Výsosť, ďakujem Vám za nezaslúžený list do Vilniusu. A prosím, odpustite nám, svojmu závistlivému ľudu, čo sme s Vami v 20. storočí porobili.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.