Na ten článok a jeho argumentáciu som si spomenul minulý týždeň pri čítaní nasledujúcich slov: „Ale zároveň som presvedčený aj o tom, že ak Európa, ten najsofistikovanejší organizmus na tvorbu sociálneho zmieru a mieru, aký kedy v dejinách fungoval, nezachráni vlastnú politickú kolísku, vykope si vlastný hrob.“ Tieto slová o Grécku nepredniesol nejaký blúznivý rojko, ale jeden z najsľubnejších politikov vládnej koalície a zákonodarca, akých by ste si za normálnych okolností priali mať v parlamente čo najviac: Radoslav Procházka (Sulikos, Mikloseu a môj tučný grécky blog, SME blog).
Článok poslanca KDH je napísaný akože nad vecou, používa vzletné slová, a tak v nejednom čitateľovi vzbudil priam štátnický dojem. Prekáža akurát, že postoj Slovenska ku gréckej pomoci nespája s ničím menším, ako je apokalypsa a koniec Európy, ako ju poznáme. Procházka strašil postkatastrofickým svetom, kde medzi sebou budeme obchodovať v naturáliách, ak si od nás základné potreby pre život nevezme náhodou niekto silnejší. Jednoducho, svet po bankrote Grécka má vyzerať trochu ako divočina z filmu Šialený Max.
Samozrejme, netreba bagatelizovať skutočnosť, že v dejinách sa veci zvyknú zvrtnúť tým najneočakávanejším spôsobom. Rovnako je pravda, že Slovensko nie je ostrovom samým pre seba a že sme nejakým spôsobom socializovaní v spoločenstve ostatných európskych štátov. Je možné, že keby Grécko vybuchlo, stiahne cez bankový sektor so sebou aj zvyšok Európy. No ani tento scenár nie je istý alebo nevyhnutný. Ak je v eurozóne nejaká krajina, ktorá by mohla zbankrotovať bez veľkých dopadov na Slovensko, tak je to práve Grécko. Tak isto bankrot Grécka neznamená nevyhnutný koniec eura. Mimochodom, práve euro môže za naše súčasné problémy, pretože slúžilo ako figový list na grécku fiškálnu chúlostivosť a roky vyvolávalo na trhoch ilúzie, že táto krajina je rovnako spoľahlivá ako severní členovia eurozóny. Bez spoločnej meny by už možno Atény vyhlásili bankrot pred piatimi rokmi a dotknutý by bol len špekulatívny kapitál, a nie dôchodkové fondy.
Ak sa dnes bavíme o solidarite s Gréckom, potom treba povedať, že dokonca aj taký radikálny scenár, ako vystúpenie juhoeurópskej krajiny z eurozóny a návrat k vlastnej mene (ak by sa udial šokovo), by im napokon mohol pomôcť vylízať sa z problémov. Nič z toho neznamená nevyhnutný koniec eura. A aj keby nastal, alebo by sa rozhodlo Nemecko odísť z eurozóny, slovenská politika bude mať stále možnosti, ako voči týmto situáciám zaujímať postoj bez naplnenia scenárov vojny, diktatúry či zmien hraníc. Pokojne je možné, že SaS sa vo vzťahu k pomoci Grécku správa populisticky a zachraňuje svoje neradostné preferencie. Lenže podobne sa správa aj druhá strana, ktorá občanov bezdôvodne straší ranami priam biblických rozmerov.
Súčasná logika vecí smeruje skôr k fiškálnej únii. Lenže ak skutočne z niečoho vyplýva hrozba rozpadu EÚ a následnej nestability, či dokonca vojen, tak práve z nekonečných medzištátnych transferov. Ešte viac by sa totiž eskalovalo súčasné napätie medzi krajinami, ktoré platia a krajinami, ktoré dostávajú. Takéto transfery medzi bohatými a chudobnými oblasťami sú síce vnútri národných štátov bežné, ale Európe chýba dostatočne silná zdieľaná identita, ktorá by ich legitimizovala v očiach občanov členských štátov. Inými slovami, Európa nie je jeden národ. Preto by sa ani nemala snažiť predstierať, že je jeden štát.
Článok poslanca KDH je napísaný akože nad vecou, používa vzletné slová, a tak v nejednom čitateľovi vzbudil priam štátnický dojem. Prekáža akurát, že postoj Slovenska ku gréckej pomoci nespája s ničím menším, ako je apokalypsa a koniec Európy, ako ju poznáme. Procházka strašil postkatastrofickým svetom, kde medzi sebou budeme obchodovať v naturáliách, ak si od nás základné potreby pre život nevezme náhodou niekto silnejší. Jednoducho, svet po bankrote Grécka má vyzerať trochu ako divočina z filmu Šialený Max.
Samozrejme, netreba bagatelizovať skutočnosť, že v dejinách sa veci zvyknú zvrtnúť tým najneočakávanejším spôsobom. Rovnako je pravda, že Slovensko nie je ostrovom samým pre seba a že sme nejakým spôsobom socializovaní v spoločenstve ostatných európskych štátov. Je možné, že keby Grécko vybuchlo, stiahne cez bankový sektor so sebou aj zvyšok Európy. No ani tento scenár nie je istý alebo nevyhnutný. Ak je v eurozóne nejaká krajina, ktorá by mohla zbankrotovať bez veľkých dopadov na Slovensko, tak je to práve Grécko. Tak isto bankrot Grécka neznamená nevyhnutný koniec eura. Mimochodom, práve euro môže za naše súčasné problémy, pretože slúžilo ako figový list na grécku fiškálnu chúlostivosť a roky vyvolávalo na trhoch ilúzie, že táto krajina je rovnako spoľahlivá ako severní členovia eurozóny. Bez spoločnej meny by už možno Atény vyhlásili bankrot pred piatimi rokmi a dotknutý by bol len špekulatívny kapitál, a nie dôchodkové fondy.
Ak sa dnes bavíme o solidarite s Gréckom, potom treba povedať, že dokonca aj taký radikálny scenár, ako vystúpenie juhoeurópskej krajiny z eurozóny a návrat k vlastnej mene (ak by sa udial šokovo), by im napokon mohol pomôcť vylízať sa z problémov. Nič z toho neznamená nevyhnutný koniec eura. A aj keby nastal, alebo by sa rozhodlo Nemecko odísť z eurozóny, slovenská politika bude mať stále možnosti, ako voči týmto situáciám zaujímať postoj bez naplnenia scenárov vojny, diktatúry či zmien hraníc. Pokojne je možné, že SaS sa vo vzťahu k pomoci Grécku správa populisticky a zachraňuje svoje neradostné preferencie. Lenže podobne sa správa aj druhá strana, ktorá občanov bezdôvodne straší ranami priam biblických rozmerov.
Súčasná logika vecí smeruje skôr k fiškálnej únii. Lenže ak skutočne z niečoho vyplýva hrozba rozpadu EÚ a následnej nestability, či dokonca vojen, tak práve z nekonečných medzištátnych transferov. Ešte viac by sa totiž eskalovalo súčasné napätie medzi krajinami, ktoré platia a krajinami, ktoré dostávajú. Takéto transfery medzi bohatými a chudobnými oblasťami sú síce vnútri národných štátov bežné, ale Európe chýba dostatočne silná zdieľaná identita, ktorá by ich legitimizovala v očiach občanov členských štátov. Inými slovami, Európa nie je jeden národ. Preto by sa ani nemala snažiť predstierať, že je jeden štát.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.