.na začiatku bola nádej. Keď sa 20. novembra 1912 v cisárskej vile kdesi v Dolnom Rakúsku narodil Otto, starý cisár, František Jozef, žiaril šťastím. Rakúsko-Uhorsku vládol v tom čase neuveriteľných 64 rokov a veril, že jeho potomkovia udržia habsburský štát pri živote ďalšie stáročia. Noviny vtedy napísali, že cisár vidí v novorodencovi budúceho panovníka monarchie, ktorý bude „v poslednej štvrtine 20. storočia povolaný, aby riadil osudy tohto štátu vari v šťastnejších dňoch, než sú tieto.“ Keby sa vyplnilo cisárovo želanie, minulý pondelok by nám po dlhých desaťročiach zomrel 98-ročný panovník. Lenže ďalšie mesiace a roky veľa zmenili. Teda, zmenili úplne všetko. .zbohom, Habsburgovci
O desať rokov neskôr, prvý aprílový deň roku 1922 bolo na ostrove Madeira už krásne jarné počasie. Vo vile Quinta de Monte však vládla ťaživá smutná nálada. V jednej chvíli vošla do záhrady medzi hrajúce sa deti žena, zobrala za ruku najstaršieho, pomaly už desaťročného chlapca Otta a povedala mu: „Volá ťa otec, aby si bol svedkom, ako sa kresťan vracia k svojmu Stvoriteľovi.“ Žena sa volala Zita Bourbonská–Parmská. Umierajúcim bol posledný rakúsky cisár a uhorský kráľ Karol, syn Františka Jozefa. Karol však po prvej svetovej vojne, ktorá znamenala koniec Rakúsko-Uhorska, bol cisárom a kráľom už len pre svoju rodinu a zástupy trúchliacich monarchistov. S ním sa v tento jarný deň skončila po šesťsto rokoch aj ponovnícka tradícia dynastie Habsburgovcov. Pražské Národné listy trochu cynicky napísali: „S Karolom odišla tradícia habsburgského rodu. Nie je už viac osoba, ktorá by mohla hovoriť obyvateľom bývalého mocnárstva: Som vaším vladárom a dovolávam sa tohto nároku. Zostal iba náhrobný kameň pri ceste, ktorý okoloidúci pozdraví bez toho, aby sa nechal na svojej ceste ďalej zdržiavať.“ České noviny sa v niečom mýlili. Habsburgovci sa neprepadli do úplného zabudnutia. Vďaka Karolovmu synovi Ottovi boli v európskych dejinách prítomní až dodnes. Ale začnime pri udalostiach, ktoré dramaticky zmenili nielen jeho život, ale aj životy všetkých Stredoeurópanov vrátane Slovákov. .nepripravený
Karol sa dovtedy na úlohu následníka trónu a budúceho cisára nijako zvlášť nepripravoval. Nakoniec, počítalo sa s tým, že po smrti Františka Jozefa zasadne na trón energický a schopný František Ferdinand. Hlboko zbožný katolík Karol sa tak nevenoval politike, ale ako každý habsburský arcivojvoda sa sústredil najmä na vojenskú kariéru. V roku 1911 sa oženil s princeznou Zitou Bourbonskou–Parmskou a ku cvičeniam a manévrom mu pribudli rodinné povinnosti. A potom prišiel sarajevský atentát. Nástupníctvo tak zrazu prešlo na Karola. To sa pritom v Európe začínali ťažké časy. Rakúsko–Uhorsko poslalo po sarajevskom atentáte Srbsku brutálne ultimátum, ktorého splnenie by znamenalo stratu zvrchovanosti. Srbi ho odmietli, a tak sa Rakúsko rozhodlo proti nim „vyslať trestnú expedíciu“. Cisár František Jozef I. sa dal nafúkanými rakúskymi generálmi presvedčiť, že konflikt bude len lokálny. Stal sa však pravý opak. Rakúska reakcia na sarajevský atentát vyvola vojnu dovtedy nevídaných rozmerov. .cisárom
Tomuto dianiu sa Ottov otec Karol zatiaľ len prizeral. Všetko sa zmenilo 21. novembra 1916, keď František Jozef vydýchol naposledy. Nový cisár chcel čo najskôr skončiť vojnu. Viackrát sa v kruhu najbližších vyjadril, že Rakúsko-Uhorsko už aj tak nezvíťazí a on bude nakoniec rád, ak mu zostane aspoň palác vo Viedni. Videl, že vlečúca sa vojna krajinu vyčerpáva hospodársky i morálne. Dlhé zoznamy mŕtvych pre neho, na rozdiel od jeho generálov, neboli len štatistikou. Keď videl, že nemeckých spojencov neodradí od ponorkovej vojny, rozhodol sa konať. Prostredníctvom svojho švagra, princa Sixta Bourbonského–Parmu, sa pokúsil už v decembri 1916 nadviazať tajné rokovania s Francúzskom o skončení vojny. Francúzi na ponuku reagovali a začalo sa rokovať. Nakoniec však rokovania stroskotali. Nebolo v Karolových silách presvedčiť Nemecko, aby v záujme mieru odstúpilo Alsasko–Lotrinsko Francúzsku. V hre bol ešte variant uzatvorenia separátneho mieru Rakúska s krajinami Dohody, cisár sa však na to napriek odporúčaniam niektorých poradcov neodhodlal. Bál sa totiž, že prepuknú ozbrojené zrážky medzi nemeckými a rakúskymi vojakmi na fronte.
Rokovania o mieri mali pre cisára ešte jednu nepríjemnú dohru. Jeho rozvášnený minister zahraničných vecí Czernin napadol v prejave francúzskeho premiéra Clemenceua a tvrdil, že ten ho kontaktoval s ponukou rokovať o mieri. Francúzsky premiér reagoval tým, že zverejnil cisárove listy do Paríža a francúzskym novinám povedal, že to bola Viedeň, kto žiadal mier, a dokonca aj súhlasila s vrátením Alsaska–Lotrinska Francúzsku.
Karol sa tak ocitol v nepríjemnej situácii, ktorú nezvládol. Stál pred dilemou potvrdiť pravosť listov a stať sa v očiach Nemcov zradcom, alebo ich poprieť a stratiť kredit u štátov Dohody. Rozhodol sa zle. Nemeckému cisárovi na jar 1928 napísal, že „Clemenceauove obvinenia sú také podlé, že o nich vôbec nie som ochotný diskutovať. Našou ďalšou odpoveďou budú moje kanóny na Západe.“ Karol si takto výrazne zhoršil povojnovú vyjednávaciu pozíciu s krajinami Dohody. .koniec
Po skončení vojny Karol ešte pevne veril, že sa mu habsburskú monarchiu podarí zachrániť. Pomôcť mal aj plán na federalizáciu mnohonárodnostnej ríše. Lenže všetko prišlo veľmi neskoro. Česi, Slováci, Slovinci a Chorváti však už zotrvanie v ríši celkom odmietali a mali vlastné štátoprávné projekty. Karol to niesol ťažko. Slovinský poslanec ríšskeho snemu si na svoje posledné stretnutie s cisárom spomínal takto: „Opýtal sa nás, či je vôbec možné, aby sme ho opustili. Odpovedal som: Ako je zrejmé zo situácie, je zúčtované. Cisár si na to zakryl tvár a začal plakať. Potom som pomaly odišiel, pretože som videl, že už nehovorí.“
Keďže v Rakúsku vyhlásili republiku, Karol sa ešte dvakrát pokúsil prevziať aspoň uhorský trón. Maďarsko bolo formálne stále monarchiou, krajinu však riadil správca – Miklós Horthy. Oba pokusy sa skončili neúspešne. Aj Otto neskôr pokus svojho otca zvrhnúť Horthyho označil za amatérsky.
Verejné zadosťučinenie prišlo o 80 rokov neskôr: v roku 2004 rímskokatolícka cirkev blahorečila Karola za jeho príkladný kresťanský život a mierové iniciatívy za vojny. .vyhnanci
Karolov syn Otto bol predsa len trochu z iného cesta. Na rozdiel od otca mal politický cit, dokázal predvídať udalosti a realisticky hodnotiť aktuálnu situáciu. Rovnako ako otec bol zbožný katolík, ktorý na základe ideálov svojej dynastie videl panovníka nie ako svojvoľného a rozmarného vládcu, ale ako povolaného človeka, ktorý sa za každý čin zodpovedá Bohu a ktorého povinnosťou je slúžiť ľudu.
Otto videl aj chyby, ktorých sa dopustili jeho predkovia. Podľa neho sa Rakúsko v roku 1867 nemalo vyrovnať len s Uhorskom, ale aj špeciálne so slovanskými národmi, ktoré žili v monarchii. Zachránilo by ju to? Ktovie. Sám Otto sa nad tým veľmi nezamýšľal. Ale celý život preklínal nacionalizmus, ktorý povstal v 19. storočí, ako pôvodcu európskej tragédie. Že mu zlá doba nedopriala trón, na ktorý bol povolaný? Áno, o tom bol zrejme presvedčený do smrti.
Od najranejšej mladosti však žil iba prítomnosťou a budúcnosťou. Aj k tomu ho nútila doba. Bol koniec októbra 1918, práve vznikalo Československo, Otto mal pomaly šesť rokov. Rodina rakúskeho cisára a uhorského kráľa Karola sa už necítila bezpečne ani v Budapešti, keďže bandy revolucionárov chceli podľa ruského vzoru členov rodiny zavraždiť. Vyrazili na útek dvoma-tromi autami, za ktorými išlo ešte jedno auto, naložené benzínom, ktoré chceli v prípade, že by ich hŕstky červených fanatikov prenasledovali, zapáliť a získať čas. Napokon sa dostali do Bratislavy, kde bol podľa Ottových spomienok absolútny pokoj. Odtiaľ vyrazili do Viedne, ale tu sa zdržali len pár mesiacov a utiekli do Švajčiarska. Rakúsko v tom čase prijalo zákon, podľa ktorého sa Habsburgovci nikdy nebudú môcť vrátiť, pokiaľ sa nevzdajú nároku na trón. A keďže Viedeň konfiškovala aj majetky rodiny, Karol, Zita a ich deti sa ocitli vo finančných problémoch. Ale rodina mala svoju hrdosť. Nástupnícke štáty vrátane Československa ponúkli Habsburgovcom veľkú sumu, ak sa vzdajú akýchkoľvek nárokov, ale Karol to rezolútne odmietol s tým, že „habsburská koruna nemôže byť predmetom čachrov“.
Po Karolovej smrti vo vyhnanstve na Madeire sa Ottovej výchovy naplno ujala matka Zita. Otto sa o nej raz vyjadril, že podľa toho, čo počul o vlastnostiach Margaret Thatcherovej, jeho matka bola rovnaká: železná, neúnavná a veľmi prísna. Zostavila mu učebný plán podľa rakúskeho aj uhorského modelu a nedopriala mu odpočinku. Učili ho súkromní učitelia a mladý Otto získaval elitné vzdelanie, ktoré ho malo pripraviť na najvyššie úlohy znovuobnovenej monarchie. Nie náhodou sa naučil aj po chorvátsky. Jeho vášňou bola história – napokon, koho by nebavila, keby dejiny Európy boli súčasne aj dejinami jeho rodiny. .otto na scéne
Zita ho potom poslala študovať katolícku univerzitu v belgickom Louvaine. Študoval oveľa viac a rýchlejšie než jeho spolužiaci, pretože ho podľa vlastných slov ťažila zodpovednosť, ktorú mal pred sebou. S hrôzou si všímal, že podaktorí príslušníci aristokracie sa začínajú zafarbovať dohneda. On mal však od začiatku jasno. Po tom, čo si prečítal Mein Kampf, pokladal Hitlera za nebezpečného šialenca. S humorom vravel, že Hitler mal pre príšerný jazyk svoje veľdielo nazvať Mein Kampf mit der deutschen Sprache (Môj boj s nemeckým jazykom). Bol to však práve zle píšuci, ale o to lepšie rečniaci Hitler, ktorý predčasne ukončil jeho mladosť. Od začiatku sa obával, že Nemecko napadne jeho rakúsku vlasť a chcel tomu za každú cenu zabrániť. Pre Hitlera boli Habsburgovci terčom paranoidnej nenávisti, pretože vraj úmyselne poslovančovali ríšu, aby znečistili nemeckú krv. V januári 1933 navštívil 20-ročný Otto nemeckého prezidenta Hindenburga. Ešte predtým inkognito zavítal na Hitlerov míting v Berlíne. Ocitol sa vraj blízko hlúčika komunistov, ktorí chceli narušiť priebeh mítingu. Keď však Hitler prechádzal davom, zameral svoj hlúčik pohľadom. Hlúčik skamenel. Otto neskôr hovoril o „démonickosti jeho pohľadu“, Hitler mal podľa neho neuveriteľnú schopnosť vyvolať v človeku z davu pocit, že sa pozerá priamo naňho. Hlúčik komunistov na záver mítingu spolu s ostatnými skandoval „Heil, Heil!“.
V Berlíne sa vtedy mladý Otto stretol aj s princom Augustom Wilhelmom z dynastie Hohenzollernovcov, ktorý ho privítal v uniforme SA. Princ ako Hitlerov poslíček odovzdal Habsburgovi správu, že by sa s ním Führer rád stretol. Otto to odmietol. Tušil, že Hitler by ich stretnutie či len stisk rúk využil pre propagandistické ciele v Rakúsku, kde boli ešte stále veľmi silné monarchistické kruhy oddané dynastii. Hitler sa nevzdával a pozval Otta na večeru k Hermanovi Göringovi. Opäť odmietnutie. Hitler sa nato rozlostil a nazval ho „nevychovaným chlapčekom, synom zradcovského cisára Karola a celosvetovej intrigantky Zity”. .úteky pred Hitlerom
Otto, ktorý sa na rozdiel od Rakúska ešte smel pohybovať v Nemecku, sa do Hitlerovej ríše vrátil aj v marci 1933. Gestapo však vystopovalo, že sa zdržiava u príbuznej v Mníchove. Keby mu jeden člen Gestapa, Chorvát, ktorý ho stale vnímal ako svojho cisára, neprezradil, že je naňho vydaný zatykač, Otto by nestihol ujsť. Nacisti ďalej spriadali plány, ako zlikvidovať ambiciózneho následníka rakúskeho trónu. Keď v máji roku 1940 nacisti vpochodovali do Belgicka, kde v tom čase žil Otto s rodinou, vydal Rudolf Hess písomný rozkaz zastreliť ich. Rodina unikla opäť o vlások.
Nacisti mali na tento pohon svoje dôvody, ktoré sa netýkali iba iracionálnej nenávisti k habsburskému dvoru. Otto totiž dlhé roky mobilizoval všetky sily, aby zabránil anšlusu Rakúska. Stále koketoval s myšlienkou, že sa vráti do Rakúska a postaví sa do čela krajiny – či už ako cisár, prezident, alebo kancelár. Nebolo to len rojčenie. V Rakúsku sa v tom čase formovalo mohutné hnutie, ktoré si želalo návrat cisára na trón. Otto pokladal miestnych politikov, s ktorými si čulo vymieňal listy na najvyššej úrovni, za slabých. Lenže si uvedomoval, že jeho návratom hrozila bezprostredne vojna s Československom a Juhosláviou, takže svoje plány odkladal. S kancelárom Schuschniggom, ktorý nastúpil po zavraždenom Dollfussovi a ktorý bol sám monarchista, sa Otto dohodol, že bude akoby členom vlády, s ktorým bude kancelár konzultovať významné záležitosti. Ale nestalo sa tak. Schuschnigg prijal obchod s Hitlerom: ten mu sľúbil, že bude rešpektovať nezávislosť Rakúska, ak zoberie do svojej vlády dvoch národných socialistov.
Šokovaný Otto hneď pochopil, že je to pasca a krok k anšlusu. Krátko pred anšlusom, v polovici februára 1938, Otto napísal Schuschniggovi naliehavý list, v ktorom mu ponúkol, že ak naozaj plánuje v najbližších dňoch odstúpiť, nech mu odovzdá úrad kancelára. Uistil ho, že na čele vlády by bol ochotný brániť vlasť až do posledného dychu a veril, že ľud by stál za ním. Naivita? Z dnešného pohľadu áno. Otto však dokázal, že nebol akýmsi salónnym monarchom, ale odvážnym mužom. Schuschnigg na Ottovu ponuku priamo nereagoval a kapituloval. Deň, keď nacisti vpochodovali do Rakúska, označil Otto za jeden z najtemnejších dní svojho života. Keď sa ho o 60 rokov neskôr rakúski novinári pýtali, či chcel byť naozaj kancelárom, hrdý Habsburg odpovedal, že vtedy, ako 35-ročný muž, to myslel vážne a nepochyboval, že by ešte v tom istom roku zaplatil životom. Tú obeť pokladal za nevyhnutnú, pretože sa vtedy mylne domnieval, že ak chce Rakúsko po porážke Hitlera ešte pomýšľať na vlastnú existenciu, musí si uchrániť česť a postaviť sa Hitlerovi so zbraňou.
Otto von Habsburg však ani po anšluse vnútorne nerezignoval, ale hýril aktivitou. Cez francúzske médiá presviedčal svetovú verejnosť, že väčšina Rakúšanov Hitlera nevítala. Naopak, Rakúsko bolo obeťou agresie, a svet by im mal pomôcť. Nacisti ho za jeho výroky obvinili z vlastizrady. .záchranca
Otto onedlho riskoval svoj život. A zachránil životy tisícov. Po úteku z Belgicka sa usadil vo Francúzsku. Pohŕdal tamojšími politikmi, keď videl, ako sa veľkolepá krajina krčí pred Hitlerom. Po vpáde nacistov do Paríža zaujímalo Otta jediné: ako zachrániť seba a desiatky tisícov ďalších Rakúšanov, zväčša židov, socialistov a komunistov, pred zatknutím a v prípade mnohých aj pred istou smrťou. Nacisti sa blížili nezadržateľne k hraniciam so Španielskom, kde čakali státisíce, aby ich aspoň načas prijala krajina diktátora Franca. Hoci pre Franca boli komunisti úhlavní nepriatelia z nedávnej občianskej vojny, Otto presviedčal, že teraz nejde o ideológiu, ale o ľudské životy. Španieli chceli pustiť len utečencov, ktorí mali súhlas cieľového štátu. Ottovi vtedy veľmi pomohol portugalský generálny konzul Aristide Mendes, ktorý v rozpore s príkazmi svojej vlády dával všetkým utečencom portugalské víza. Španieli ich teda púšťali cez hranicu. Otto uviedol, že zásluhou tohto jediného človeka, ktorý pracoval bez prerušenia 48 hodín, sa zachránilo asi 30-tisíc ľudí. Keď Mendes skončil svoju prácu, portugalská vláda ho prepustila. Otto bol v konečnom dôsledku Španielovi Francovi a Portugalcovi Salazarovi vďačný, že navzdory strachu z rozzúreného Hitlera prijali utečencov. Salazar ho žiadal, aby dostal utečencov aj seba samého čo najrýchlejšie z Portugalska. Otto bol preto naďalej v plnom nasadení a vybavil u dominikánskeho či kubánskeho diktátora, aby prijali tisíce utečencov. Odhaduje sa, že Otto svojím osobným nasadením zachránil 15-tisíc ľudí. .konflikt s ľavicou
Mladý Habsburg musel po tejto misii zamávať Európe na rozlúčku. Ocitol sa v USA, kde sa pravidelne stretával s prezidentom Rooseveltom, ktorého varoval pred Stalinom. Veľmi ho hnevali Benešove aktivity, jeho blízkosť k Sovietom a plány na povojnové vysídľovanie Nemcov, ktoré boli podľa Habsburga hitlerovským šialenstvom. Beneša označoval za „génia zla”. Ottovým hlavným cieľom v USA bolo dostať Rakúsko na mapu Európy. Aj vďaka nemu sa kongres uzniesol, že neuznáva anšlus. Rakúšania mohli tiež Ottovmu neúnavnému lobbingu vďačiť za to, že sa po vojne nestala celá polovica ich krajiny sovietskou zónou.
Po vojne si však doma Habsburgove zásluhy nepripomínali. V Rakúsku bol naďalej vyhnancom. O tom, prečo sa mu nesmie povoliť vstup do vlasti, kázali politici, ktorí predtým odovzdali Rakúsko Hitlerovi. Desať rokov po vojne bola opäť potvrdená platnosť antihabsburských zákonov. Otto sa s tým nevedel zmieriť. V roku 1961 napokon sklamal nejedného monarchistu aj mnohých členov rodiny. Podpísal totiž vyhlásenie, v ktorom sa výslovne vzdal všetkých nárokov na rakúsky cisársky trón. Lenže trvalo ešte ďalších päť rokov, kým mu bolo dovolené prekročiť hranicu do Rakúska. Najmä sociálni demokrati spustili proti nemu kampaň a strašili svojich prívržencov, že reakcionársky Habsburg zamýšľa obnoviť monarchiu. Podobnú nenávistnú kampaň zažil neskôr od sociálnych demokratov, tentoraz nemeckých, aj koncom 70. rokov, keď sa rozhodol kandidovať za bavorskú CSU do Európskeho parlamentu. Legendárny Willy Brandt o ňom vtedy vyhlásil, že je „pomníkom všetkého, čo je v našej spoločnosti zhnité.” Zrazu zneistela aj samotná CSU. Vtedajší generálny sekretár Edmund Stoiber, ktorého predvolebnú kampaň predtým Habsburg osobne podporil, otočil a vyhlásil, že by sa ho CSU mala vzdať. Habsburg sa napokon predsa len dostal na kandidátku CSU a aj do novozaloženého europarlamentu.
Možno mu pomohlo, že na jeho obranu sa postavil aj vtedajší kardinál a mníchovský arcibiskup Joseph Ratzinger. Šéfovi bavorskej SPD Ratzinger napísal: „Istotne viete, že Svetový židovský kongres medzičasom aj výslovne potvrdil, že pán Dr. Habsburg uchránil viac než 10-tisíc židov pred zatknutím nacistov a tým pádom aj pred istou smrťou. (…) Pokladám za fatálne, ak SPD zotrváva na heslách ako „rasista” či „fašista”.”
Habsburgova zrážka s ľavicou bola aj vo filozofickej rovine. Kritizoval socialistov, že nevnímajú ľudské práva ako práva osoby, ale ako spoločenské práva voči osobe či voči štátu. „Takto vznikajú scestné myšlienky, ako právo na stále rastúcu životnú úroveň, právo na rovnakú výchovu pre všetkých, právo na skrátenie pracovného času.” Nie div, že ľavica v ňom videla zarytého reakcionára, ktorý mal už dávno odísť do minulosti. .usilovný ako František Jozef
Hoci to Habsburg nemal v povojnovej Európe ľahké, nepomýšľal na to, že by emigroval do USA. Tvrdil, že v USA je „prevrátený rebríček hodnôt” a hlavnú rolu tam hrá materializmus, pričom pojmy ako česť tam veľa neznamenajú. Podľa katolíka Habsburga to boli vraj členovia puritánskej sekty „Otcovia pútnici”, ktorí spôsobili, že meradlom šťastia za oceánom sa stal materiálny úspech. Habsburg bol však neprestajne prítomný aj v USA. Lepšie povedané, bol prítomný všade. Po vojne nerobil nič iné, len neprestajne cestoval, prednášal, písal stĺpčeky pre mnohé noviny aj knihy. Žil s pocitom, že sa nepatrí premrhať ani minútu, málo spal, málo dovolenkoval, a aj počas dovoleniek si občas odbehol na prednášku. Osobne poznal azda všetkých významných európskych politikov, všetkých povojnových pápežov, bol v každej jednej ázijskej krajine, kde sa stretal s elitami. Za najväčšieho štátnika svojej doby pokladal francúzskeho prezidenta Charlesa de Gaulla. Veľmi si vážil Konrada Adenauera, no jeho nástupcu Ludwiga Erhardta, strojcu nemeckého hospodárskeho zázraku, pokladal za politicky úplne neschopného.
A, samozrejme, bol doma aj v americkej politike. Dobre poznal Kennedyho aj Lyndona Johnsona. Bol napríklad znechutený z Kennedyho poradcov, ktorí mu v rozhovoroch načrtávali víziu zjednotného sveta pod vlajkou USA a Chruščovovho ZSSR. On Chruščovovi neveril. A zase sa nemýlil.
Amerika a Európa ho sklamali, keď dovolili Sovietom v roku 1956 krvavo potlačiť povstanie v jeho milovanom Maďarsku. V deň, keď tam vtrhli, neobedoval, ale modlil sa za krajinu ruženec. Bol to ďalší temný deň, ale v tej temnote videl aj svetlo. Prepadnutie Maďarska pokladal za začiatok konca ZSSR, pretože agresia bola podľa neho dôkazom, že komunizmus, ktorý má byť v každej dobytej krajine večný a oslavovaný, bola v Maďarsku schopná udržať iba cudzia armáda. .ďakujem za ponuku
Mal ešte po vojne panovnícke ambície? O tých už asi ani nesníval. Keď mu španielsky diktátor Franco, plný obáv z toho, čo bude po jeho smrti, ponúkol španielsku kráľovskú korunu, Otto to slušne odmietol s odôvodnením, že Habsburgovci sa jej už dávno vzdali. Ale sny si predsa len zachoval. Želal si vznik podunajskej federácie, kam by patrilo aj Slovensko. Táto federácia mala byť predstupňom zjednotenej Európy na kresťanských základoch, čo bol jeho vôbec najväčší sen, pričom forma štátu, monarchia či republika, bola pre neho druhoradá. Veril, že len tak sa predíde novej vojnovej katastrofe. .nesúďme Eichmanna!
Od 70. rokov často varoval pred novým duchom doby. Zákony, ktoré postupne v krajinách Západu legalizovali zabíjanie nenarodených detí, pokladal za predzvesť toho, že sa raz zlegalizuje aj zabíjanie starých a chorých ľudí. Jeho varovanie znelo: „Potraty dnes, eutanázia zajtra“. Tvrdil, že oba javy neohlasujú pokrok, ale sú „návratom do primitívneho barbarstva“ a že po prijatí nových zákonov už nemáme nárok „súdiť ľudí ako Eichmann“. S poľutovaním konštatoval, že aj konzervatívci sú v tejto veci rozdelení, čo bytostne zažíval v Európskom parlamente. V roku 1990 tu za pokrikov nesúhlasiach europoslancov zvolal „potrat je vražda!“ Hoci bol vyrovnaný typ, dokázal sa neraz oddať vášňam. Pri vystúpení pápeža Jána Pavla II. v roku 1988 došlo k incidentu, keď severoírsky poslanec Ian Paisly rozprestrel plagáty s urážkami pápeža a nahlas prerušoval jeho prejav. Niektorí poslanci, medzi nimi aj takmer 76-ročný Otto von Habsburg, mu plagáty vytrhli a vyvliekli ho zo sály, pričom Paisly dostal aj silnejší úder. Habsburg neskôr uisťoval, že to nebolo od neho, ale dodal, že úder bol „plne zaslúžený“. .a čo Slováci?
Posledných 20 rokov, teda takmer od osemdesiateho roku svojho života, zasvätil Habsburg svojej veľkej téme: znovuzjednoteniu Európy. V rodine Habsburgovcov sa dnes vedú polemiky, či ešte stojí za to podporovať projekt EÚ, ktorý opúšťa svoj ideovo kresťanský základ. Podľa Habsburga však výhody, ako garancie slobody pohybu či mieru, stále prevyšovali nevýhody. K vstupu do EÚ pomkýnal Rakúsko a Úniu presviedčal, že musí prijať všetky stredoeurópske postkomunistické štáty vrátane Pobaltia, pričom mu mimoriadne záležalo aj na Chorvátsku a Slovinsku. Je celkom pochopiteľné, že kým Maďari svojho času masovo zbierali podpisy za Habsburgovu kandidatúru na post maďarského prezidenta, na Slovensku sme ho vítali – ak sme vôbec jeho návštevu zaznamenali – skôr s ľahostajným chladom. Napokon, na prílišné citové výlevy ani nebol dôvod. Za Habsburgovcami nesmútili Slováci ani za prvej republiky, keďže spomienky na maďarizáciu posledných desaťročí boli stále živé. A aj po Novembri, keď po začiatočnej eufórii Slovensko obchádzalo strašidlo nacionalizmu, nás mohol akýsi Habsburg, navyše otvorený maďarofil, očariť len sotva. Nevraviac o tom, že pri spore o vodné dielo Gabčíkovo sa nástupca rakúskeho cisára a uhorského kráľa jednoznačne priklonil na maďarskú stranu s argumentom, že slovenský plán ohrozuje pitnú vodu pre milióny ľudí. Celkom na začiatku 90. rokov sa Otto von Habsburg vyjadril na základe osobných stretnutí aj o Mečiarovi: „Je to väčšmi psychologický než politický problém.“ Vtedy tomu väčšina Slovákov ešte neverila. Ale Otto, teda aj náš Otto, opäť raz dovidel za roh. V texte sme veľa informácií čerpali z rozsiahlej biografie Otto von Habsburg, ktorú napísali Stephan Baier a Eva Demmerlová.
O desať rokov neskôr, prvý aprílový deň roku 1922 bolo na ostrove Madeira už krásne jarné počasie. Vo vile Quinta de Monte však vládla ťaživá smutná nálada. V jednej chvíli vošla do záhrady medzi hrajúce sa deti žena, zobrala za ruku najstaršieho, pomaly už desaťročného chlapca Otta a povedala mu: „Volá ťa otec, aby si bol svedkom, ako sa kresťan vracia k svojmu Stvoriteľovi.“ Žena sa volala Zita Bourbonská–Parmská. Umierajúcim bol posledný rakúsky cisár a uhorský kráľ Karol, syn Františka Jozefa. Karol však po prvej svetovej vojne, ktorá znamenala koniec Rakúsko-Uhorska, bol cisárom a kráľom už len pre svoju rodinu a zástupy trúchliacich monarchistov. S ním sa v tento jarný deň skončila po šesťsto rokoch aj ponovnícka tradícia dynastie Habsburgovcov. Pražské Národné listy trochu cynicky napísali: „S Karolom odišla tradícia habsburgského rodu. Nie je už viac osoba, ktorá by mohla hovoriť obyvateľom bývalého mocnárstva: Som vaším vladárom a dovolávam sa tohto nároku. Zostal iba náhrobný kameň pri ceste, ktorý okoloidúci pozdraví bez toho, aby sa nechal na svojej ceste ďalej zdržiavať.“ České noviny sa v niečom mýlili. Habsburgovci sa neprepadli do úplného zabudnutia. Vďaka Karolovmu synovi Ottovi boli v európskych dejinách prítomní až dodnes. Ale začnime pri udalostiach, ktoré dramaticky zmenili nielen jeho život, ale aj životy všetkých Stredoeurópanov vrátane Slovákov. .nepripravený
Karol sa dovtedy na úlohu následníka trónu a budúceho cisára nijako zvlášť nepripravoval. Nakoniec, počítalo sa s tým, že po smrti Františka Jozefa zasadne na trón energický a schopný František Ferdinand. Hlboko zbožný katolík Karol sa tak nevenoval politike, ale ako každý habsburský arcivojvoda sa sústredil najmä na vojenskú kariéru. V roku 1911 sa oženil s princeznou Zitou Bourbonskou–Parmskou a ku cvičeniam a manévrom mu pribudli rodinné povinnosti. A potom prišiel sarajevský atentát. Nástupníctvo tak zrazu prešlo na Karola. To sa pritom v Európe začínali ťažké časy. Rakúsko–Uhorsko poslalo po sarajevskom atentáte Srbsku brutálne ultimátum, ktorého splnenie by znamenalo stratu zvrchovanosti. Srbi ho odmietli, a tak sa Rakúsko rozhodlo proti nim „vyslať trestnú expedíciu“. Cisár František Jozef I. sa dal nafúkanými rakúskymi generálmi presvedčiť, že konflikt bude len lokálny. Stal sa však pravý opak. Rakúska reakcia na sarajevský atentát vyvola vojnu dovtedy nevídaných rozmerov. .cisárom
Tomuto dianiu sa Ottov otec Karol zatiaľ len prizeral. Všetko sa zmenilo 21. novembra 1916, keď František Jozef vydýchol naposledy. Nový cisár chcel čo najskôr skončiť vojnu. Viackrát sa v kruhu najbližších vyjadril, že Rakúsko-Uhorsko už aj tak nezvíťazí a on bude nakoniec rád, ak mu zostane aspoň palác vo Viedni. Videl, že vlečúca sa vojna krajinu vyčerpáva hospodársky i morálne. Dlhé zoznamy mŕtvych pre neho, na rozdiel od jeho generálov, neboli len štatistikou. Keď videl, že nemeckých spojencov neodradí od ponorkovej vojny, rozhodol sa konať. Prostredníctvom svojho švagra, princa Sixta Bourbonského–Parmu, sa pokúsil už v decembri 1916 nadviazať tajné rokovania s Francúzskom o skončení vojny. Francúzi na ponuku reagovali a začalo sa rokovať. Nakoniec však rokovania stroskotali. Nebolo v Karolových silách presvedčiť Nemecko, aby v záujme mieru odstúpilo Alsasko–Lotrinsko Francúzsku. V hre bol ešte variant uzatvorenia separátneho mieru Rakúska s krajinami Dohody, cisár sa však na to napriek odporúčaniam niektorých poradcov neodhodlal. Bál sa totiž, že prepuknú ozbrojené zrážky medzi nemeckými a rakúskymi vojakmi na fronte.
Rokovania o mieri mali pre cisára ešte jednu nepríjemnú dohru. Jeho rozvášnený minister zahraničných vecí Czernin napadol v prejave francúzskeho premiéra Clemenceua a tvrdil, že ten ho kontaktoval s ponukou rokovať o mieri. Francúzsky premiér reagoval tým, že zverejnil cisárove listy do Paríža a francúzskym novinám povedal, že to bola Viedeň, kto žiadal mier, a dokonca aj súhlasila s vrátením Alsaska–Lotrinska Francúzsku.
Karol sa tak ocitol v nepríjemnej situácii, ktorú nezvládol. Stál pred dilemou potvrdiť pravosť listov a stať sa v očiach Nemcov zradcom, alebo ich poprieť a stratiť kredit u štátov Dohody. Rozhodol sa zle. Nemeckému cisárovi na jar 1928 napísal, že „Clemenceauove obvinenia sú také podlé, že o nich vôbec nie som ochotný diskutovať. Našou ďalšou odpoveďou budú moje kanóny na Západe.“ Karol si takto výrazne zhoršil povojnovú vyjednávaciu pozíciu s krajinami Dohody. .koniec
Po skončení vojny Karol ešte pevne veril, že sa mu habsburskú monarchiu podarí zachrániť. Pomôcť mal aj plán na federalizáciu mnohonárodnostnej ríše. Lenže všetko prišlo veľmi neskoro. Česi, Slováci, Slovinci a Chorváti však už zotrvanie v ríši celkom odmietali a mali vlastné štátoprávné projekty. Karol to niesol ťažko. Slovinský poslanec ríšskeho snemu si na svoje posledné stretnutie s cisárom spomínal takto: „Opýtal sa nás, či je vôbec možné, aby sme ho opustili. Odpovedal som: Ako je zrejmé zo situácie, je zúčtované. Cisár si na to zakryl tvár a začal plakať. Potom som pomaly odišiel, pretože som videl, že už nehovorí.“
Keďže v Rakúsku vyhlásili republiku, Karol sa ešte dvakrát pokúsil prevziať aspoň uhorský trón. Maďarsko bolo formálne stále monarchiou, krajinu však riadil správca – Miklós Horthy. Oba pokusy sa skončili neúspešne. Aj Otto neskôr pokus svojho otca zvrhnúť Horthyho označil za amatérsky.
Verejné zadosťučinenie prišlo o 80 rokov neskôr: v roku 2004 rímskokatolícka cirkev blahorečila Karola za jeho príkladný kresťanský život a mierové iniciatívy za vojny. .vyhnanci
Karolov syn Otto bol predsa len trochu z iného cesta. Na rozdiel od otca mal politický cit, dokázal predvídať udalosti a realisticky hodnotiť aktuálnu situáciu. Rovnako ako otec bol zbožný katolík, ktorý na základe ideálov svojej dynastie videl panovníka nie ako svojvoľného a rozmarného vládcu, ale ako povolaného človeka, ktorý sa za každý čin zodpovedá Bohu a ktorého povinnosťou je slúžiť ľudu.
Otto videl aj chyby, ktorých sa dopustili jeho predkovia. Podľa neho sa Rakúsko v roku 1867 nemalo vyrovnať len s Uhorskom, ale aj špeciálne so slovanskými národmi, ktoré žili v monarchii. Zachránilo by ju to? Ktovie. Sám Otto sa nad tým veľmi nezamýšľal. Ale celý život preklínal nacionalizmus, ktorý povstal v 19. storočí, ako pôvodcu európskej tragédie. Že mu zlá doba nedopriala trón, na ktorý bol povolaný? Áno, o tom bol zrejme presvedčený do smrti.
Od najranejšej mladosti však žil iba prítomnosťou a budúcnosťou. Aj k tomu ho nútila doba. Bol koniec októbra 1918, práve vznikalo Československo, Otto mal pomaly šesť rokov. Rodina rakúskeho cisára a uhorského kráľa Karola sa už necítila bezpečne ani v Budapešti, keďže bandy revolucionárov chceli podľa ruského vzoru členov rodiny zavraždiť. Vyrazili na útek dvoma-tromi autami, za ktorými išlo ešte jedno auto, naložené benzínom, ktoré chceli v prípade, že by ich hŕstky červených fanatikov prenasledovali, zapáliť a získať čas. Napokon sa dostali do Bratislavy, kde bol podľa Ottových spomienok absolútny pokoj. Odtiaľ vyrazili do Viedne, ale tu sa zdržali len pár mesiacov a utiekli do Švajčiarska. Rakúsko v tom čase prijalo zákon, podľa ktorého sa Habsburgovci nikdy nebudú môcť vrátiť, pokiaľ sa nevzdajú nároku na trón. A keďže Viedeň konfiškovala aj majetky rodiny, Karol, Zita a ich deti sa ocitli vo finančných problémoch. Ale rodina mala svoju hrdosť. Nástupnícke štáty vrátane Československa ponúkli Habsburgovcom veľkú sumu, ak sa vzdajú akýchkoľvek nárokov, ale Karol to rezolútne odmietol s tým, že „habsburská koruna nemôže byť predmetom čachrov“.
Po Karolovej smrti vo vyhnanstve na Madeire sa Ottovej výchovy naplno ujala matka Zita. Otto sa o nej raz vyjadril, že podľa toho, čo počul o vlastnostiach Margaret Thatcherovej, jeho matka bola rovnaká: železná, neúnavná a veľmi prísna. Zostavila mu učebný plán podľa rakúskeho aj uhorského modelu a nedopriala mu odpočinku. Učili ho súkromní učitelia a mladý Otto získaval elitné vzdelanie, ktoré ho malo pripraviť na najvyššie úlohy znovuobnovenej monarchie. Nie náhodou sa naučil aj po chorvátsky. Jeho vášňou bola história – napokon, koho by nebavila, keby dejiny Európy boli súčasne aj dejinami jeho rodiny. .otto na scéne
Zita ho potom poslala študovať katolícku univerzitu v belgickom Louvaine. Študoval oveľa viac a rýchlejšie než jeho spolužiaci, pretože ho podľa vlastných slov ťažila zodpovednosť, ktorú mal pred sebou. S hrôzou si všímal, že podaktorí príslušníci aristokracie sa začínajú zafarbovať dohneda. On mal však od začiatku jasno. Po tom, čo si prečítal Mein Kampf, pokladal Hitlera za nebezpečného šialenca. S humorom vravel, že Hitler mal pre príšerný jazyk svoje veľdielo nazvať Mein Kampf mit der deutschen Sprache (Môj boj s nemeckým jazykom). Bol to však práve zle píšuci, ale o to lepšie rečniaci Hitler, ktorý predčasne ukončil jeho mladosť. Od začiatku sa obával, že Nemecko napadne jeho rakúsku vlasť a chcel tomu za každú cenu zabrániť. Pre Hitlera boli Habsburgovci terčom paranoidnej nenávisti, pretože vraj úmyselne poslovančovali ríšu, aby znečistili nemeckú krv. V januári 1933 navštívil 20-ročný Otto nemeckého prezidenta Hindenburga. Ešte predtým inkognito zavítal na Hitlerov míting v Berlíne. Ocitol sa vraj blízko hlúčika komunistov, ktorí chceli narušiť priebeh mítingu. Keď však Hitler prechádzal davom, zameral svoj hlúčik pohľadom. Hlúčik skamenel. Otto neskôr hovoril o „démonickosti jeho pohľadu“, Hitler mal podľa neho neuveriteľnú schopnosť vyvolať v človeku z davu pocit, že sa pozerá priamo naňho. Hlúčik komunistov na záver mítingu spolu s ostatnými skandoval „Heil, Heil!“.
V Berlíne sa vtedy mladý Otto stretol aj s princom Augustom Wilhelmom z dynastie Hohenzollernovcov, ktorý ho privítal v uniforme SA. Princ ako Hitlerov poslíček odovzdal Habsburgovi správu, že by sa s ním Führer rád stretol. Otto to odmietol. Tušil, že Hitler by ich stretnutie či len stisk rúk využil pre propagandistické ciele v Rakúsku, kde boli ešte stále veľmi silné monarchistické kruhy oddané dynastii. Hitler sa nevzdával a pozval Otta na večeru k Hermanovi Göringovi. Opäť odmietnutie. Hitler sa nato rozlostil a nazval ho „nevychovaným chlapčekom, synom zradcovského cisára Karola a celosvetovej intrigantky Zity”. .úteky pred Hitlerom
Otto, ktorý sa na rozdiel od Rakúska ešte smel pohybovať v Nemecku, sa do Hitlerovej ríše vrátil aj v marci 1933. Gestapo však vystopovalo, že sa zdržiava u príbuznej v Mníchove. Keby mu jeden člen Gestapa, Chorvát, ktorý ho stale vnímal ako svojho cisára, neprezradil, že je naňho vydaný zatykač, Otto by nestihol ujsť. Nacisti ďalej spriadali plány, ako zlikvidovať ambiciózneho následníka rakúskeho trónu. Keď v máji roku 1940 nacisti vpochodovali do Belgicka, kde v tom čase žil Otto s rodinou, vydal Rudolf Hess písomný rozkaz zastreliť ich. Rodina unikla opäť o vlások.
Nacisti mali na tento pohon svoje dôvody, ktoré sa netýkali iba iracionálnej nenávisti k habsburskému dvoru. Otto totiž dlhé roky mobilizoval všetky sily, aby zabránil anšlusu Rakúska. Stále koketoval s myšlienkou, že sa vráti do Rakúska a postaví sa do čela krajiny – či už ako cisár, prezident, alebo kancelár. Nebolo to len rojčenie. V Rakúsku sa v tom čase formovalo mohutné hnutie, ktoré si želalo návrat cisára na trón. Otto pokladal miestnych politikov, s ktorými si čulo vymieňal listy na najvyššej úrovni, za slabých. Lenže si uvedomoval, že jeho návratom hrozila bezprostredne vojna s Československom a Juhosláviou, takže svoje plány odkladal. S kancelárom Schuschniggom, ktorý nastúpil po zavraždenom Dollfussovi a ktorý bol sám monarchista, sa Otto dohodol, že bude akoby členom vlády, s ktorým bude kancelár konzultovať významné záležitosti. Ale nestalo sa tak. Schuschnigg prijal obchod s Hitlerom: ten mu sľúbil, že bude rešpektovať nezávislosť Rakúska, ak zoberie do svojej vlády dvoch národných socialistov.
Šokovaný Otto hneď pochopil, že je to pasca a krok k anšlusu. Krátko pred anšlusom, v polovici februára 1938, Otto napísal Schuschniggovi naliehavý list, v ktorom mu ponúkol, že ak naozaj plánuje v najbližších dňoch odstúpiť, nech mu odovzdá úrad kancelára. Uistil ho, že na čele vlády by bol ochotný brániť vlasť až do posledného dychu a veril, že ľud by stál za ním. Naivita? Z dnešného pohľadu áno. Otto však dokázal, že nebol akýmsi salónnym monarchom, ale odvážnym mužom. Schuschnigg na Ottovu ponuku priamo nereagoval a kapituloval. Deň, keď nacisti vpochodovali do Rakúska, označil Otto za jeden z najtemnejších dní svojho života. Keď sa ho o 60 rokov neskôr rakúski novinári pýtali, či chcel byť naozaj kancelárom, hrdý Habsburg odpovedal, že vtedy, ako 35-ročný muž, to myslel vážne a nepochyboval, že by ešte v tom istom roku zaplatil životom. Tú obeť pokladal za nevyhnutnú, pretože sa vtedy mylne domnieval, že ak chce Rakúsko po porážke Hitlera ešte pomýšľať na vlastnú existenciu, musí si uchrániť česť a postaviť sa Hitlerovi so zbraňou.
Otto von Habsburg však ani po anšluse vnútorne nerezignoval, ale hýril aktivitou. Cez francúzske médiá presviedčal svetovú verejnosť, že väčšina Rakúšanov Hitlera nevítala. Naopak, Rakúsko bolo obeťou agresie, a svet by im mal pomôcť. Nacisti ho za jeho výroky obvinili z vlastizrady. .záchranca
Otto onedlho riskoval svoj život. A zachránil životy tisícov. Po úteku z Belgicka sa usadil vo Francúzsku. Pohŕdal tamojšími politikmi, keď videl, ako sa veľkolepá krajina krčí pred Hitlerom. Po vpáde nacistov do Paríža zaujímalo Otta jediné: ako zachrániť seba a desiatky tisícov ďalších Rakúšanov, zväčša židov, socialistov a komunistov, pred zatknutím a v prípade mnohých aj pred istou smrťou. Nacisti sa blížili nezadržateľne k hraniciam so Španielskom, kde čakali státisíce, aby ich aspoň načas prijala krajina diktátora Franca. Hoci pre Franca boli komunisti úhlavní nepriatelia z nedávnej občianskej vojny, Otto presviedčal, že teraz nejde o ideológiu, ale o ľudské životy. Španieli chceli pustiť len utečencov, ktorí mali súhlas cieľového štátu. Ottovi vtedy veľmi pomohol portugalský generálny konzul Aristide Mendes, ktorý v rozpore s príkazmi svojej vlády dával všetkým utečencom portugalské víza. Španieli ich teda púšťali cez hranicu. Otto uviedol, že zásluhou tohto jediného človeka, ktorý pracoval bez prerušenia 48 hodín, sa zachránilo asi 30-tisíc ľudí. Keď Mendes skončil svoju prácu, portugalská vláda ho prepustila. Otto bol v konečnom dôsledku Španielovi Francovi a Portugalcovi Salazarovi vďačný, že navzdory strachu z rozzúreného Hitlera prijali utečencov. Salazar ho žiadal, aby dostal utečencov aj seba samého čo najrýchlejšie z Portugalska. Otto bol preto naďalej v plnom nasadení a vybavil u dominikánskeho či kubánskeho diktátora, aby prijali tisíce utečencov. Odhaduje sa, že Otto svojím osobným nasadením zachránil 15-tisíc ľudí. .konflikt s ľavicou
Mladý Habsburg musel po tejto misii zamávať Európe na rozlúčku. Ocitol sa v USA, kde sa pravidelne stretával s prezidentom Rooseveltom, ktorého varoval pred Stalinom. Veľmi ho hnevali Benešove aktivity, jeho blízkosť k Sovietom a plány na povojnové vysídľovanie Nemcov, ktoré boli podľa Habsburga hitlerovským šialenstvom. Beneša označoval za „génia zla”. Ottovým hlavným cieľom v USA bolo dostať Rakúsko na mapu Európy. Aj vďaka nemu sa kongres uzniesol, že neuznáva anšlus. Rakúšania mohli tiež Ottovmu neúnavnému lobbingu vďačiť za to, že sa po vojne nestala celá polovica ich krajiny sovietskou zónou.
Po vojne si však doma Habsburgove zásluhy nepripomínali. V Rakúsku bol naďalej vyhnancom. O tom, prečo sa mu nesmie povoliť vstup do vlasti, kázali politici, ktorí predtým odovzdali Rakúsko Hitlerovi. Desať rokov po vojne bola opäť potvrdená platnosť antihabsburských zákonov. Otto sa s tým nevedel zmieriť. V roku 1961 napokon sklamal nejedného monarchistu aj mnohých členov rodiny. Podpísal totiž vyhlásenie, v ktorom sa výslovne vzdal všetkých nárokov na rakúsky cisársky trón. Lenže trvalo ešte ďalších päť rokov, kým mu bolo dovolené prekročiť hranicu do Rakúska. Najmä sociálni demokrati spustili proti nemu kampaň a strašili svojich prívržencov, že reakcionársky Habsburg zamýšľa obnoviť monarchiu. Podobnú nenávistnú kampaň zažil neskôr od sociálnych demokratov, tentoraz nemeckých, aj koncom 70. rokov, keď sa rozhodol kandidovať za bavorskú CSU do Európskeho parlamentu. Legendárny Willy Brandt o ňom vtedy vyhlásil, že je „pomníkom všetkého, čo je v našej spoločnosti zhnité.” Zrazu zneistela aj samotná CSU. Vtedajší generálny sekretár Edmund Stoiber, ktorého predvolebnú kampaň predtým Habsburg osobne podporil, otočil a vyhlásil, že by sa ho CSU mala vzdať. Habsburg sa napokon predsa len dostal na kandidátku CSU a aj do novozaloženého europarlamentu.
Možno mu pomohlo, že na jeho obranu sa postavil aj vtedajší kardinál a mníchovský arcibiskup Joseph Ratzinger. Šéfovi bavorskej SPD Ratzinger napísal: „Istotne viete, že Svetový židovský kongres medzičasom aj výslovne potvrdil, že pán Dr. Habsburg uchránil viac než 10-tisíc židov pred zatknutím nacistov a tým pádom aj pred istou smrťou. (…) Pokladám za fatálne, ak SPD zotrváva na heslách ako „rasista” či „fašista”.”
Habsburgova zrážka s ľavicou bola aj vo filozofickej rovine. Kritizoval socialistov, že nevnímajú ľudské práva ako práva osoby, ale ako spoločenské práva voči osobe či voči štátu. „Takto vznikajú scestné myšlienky, ako právo na stále rastúcu životnú úroveň, právo na rovnakú výchovu pre všetkých, právo na skrátenie pracovného času.” Nie div, že ľavica v ňom videla zarytého reakcionára, ktorý mal už dávno odísť do minulosti. .usilovný ako František Jozef
Hoci to Habsburg nemal v povojnovej Európe ľahké, nepomýšľal na to, že by emigroval do USA. Tvrdil, že v USA je „prevrátený rebríček hodnôt” a hlavnú rolu tam hrá materializmus, pričom pojmy ako česť tam veľa neznamenajú. Podľa katolíka Habsburga to boli vraj členovia puritánskej sekty „Otcovia pútnici”, ktorí spôsobili, že meradlom šťastia za oceánom sa stal materiálny úspech. Habsburg bol však neprestajne prítomný aj v USA. Lepšie povedané, bol prítomný všade. Po vojne nerobil nič iné, len neprestajne cestoval, prednášal, písal stĺpčeky pre mnohé noviny aj knihy. Žil s pocitom, že sa nepatrí premrhať ani minútu, málo spal, málo dovolenkoval, a aj počas dovoleniek si občas odbehol na prednášku. Osobne poznal azda všetkých významných európskych politikov, všetkých povojnových pápežov, bol v každej jednej ázijskej krajine, kde sa stretal s elitami. Za najväčšieho štátnika svojej doby pokladal francúzskeho prezidenta Charlesa de Gaulla. Veľmi si vážil Konrada Adenauera, no jeho nástupcu Ludwiga Erhardta, strojcu nemeckého hospodárskeho zázraku, pokladal za politicky úplne neschopného.
A, samozrejme, bol doma aj v americkej politike. Dobre poznal Kennedyho aj Lyndona Johnsona. Bol napríklad znechutený z Kennedyho poradcov, ktorí mu v rozhovoroch načrtávali víziu zjednotného sveta pod vlajkou USA a Chruščovovho ZSSR. On Chruščovovi neveril. A zase sa nemýlil.
Amerika a Európa ho sklamali, keď dovolili Sovietom v roku 1956 krvavo potlačiť povstanie v jeho milovanom Maďarsku. V deň, keď tam vtrhli, neobedoval, ale modlil sa za krajinu ruženec. Bol to ďalší temný deň, ale v tej temnote videl aj svetlo. Prepadnutie Maďarska pokladal za začiatok konca ZSSR, pretože agresia bola podľa neho dôkazom, že komunizmus, ktorý má byť v každej dobytej krajine večný a oslavovaný, bola v Maďarsku schopná udržať iba cudzia armáda. .ďakujem za ponuku
Mal ešte po vojne panovnícke ambície? O tých už asi ani nesníval. Keď mu španielsky diktátor Franco, plný obáv z toho, čo bude po jeho smrti, ponúkol španielsku kráľovskú korunu, Otto to slušne odmietol s odôvodnením, že Habsburgovci sa jej už dávno vzdali. Ale sny si predsa len zachoval. Želal si vznik podunajskej federácie, kam by patrilo aj Slovensko. Táto federácia mala byť predstupňom zjednotenej Európy na kresťanských základoch, čo bol jeho vôbec najväčší sen, pričom forma štátu, monarchia či republika, bola pre neho druhoradá. Veril, že len tak sa predíde novej vojnovej katastrofe. .nesúďme Eichmanna!
Od 70. rokov často varoval pred novým duchom doby. Zákony, ktoré postupne v krajinách Západu legalizovali zabíjanie nenarodených detí, pokladal za predzvesť toho, že sa raz zlegalizuje aj zabíjanie starých a chorých ľudí. Jeho varovanie znelo: „Potraty dnes, eutanázia zajtra“. Tvrdil, že oba javy neohlasujú pokrok, ale sú „návratom do primitívneho barbarstva“ a že po prijatí nových zákonov už nemáme nárok „súdiť ľudí ako Eichmann“. S poľutovaním konštatoval, že aj konzervatívci sú v tejto veci rozdelení, čo bytostne zažíval v Európskom parlamente. V roku 1990 tu za pokrikov nesúhlasiach europoslancov zvolal „potrat je vražda!“ Hoci bol vyrovnaný typ, dokázal sa neraz oddať vášňam. Pri vystúpení pápeža Jána Pavla II. v roku 1988 došlo k incidentu, keď severoírsky poslanec Ian Paisly rozprestrel plagáty s urážkami pápeža a nahlas prerušoval jeho prejav. Niektorí poslanci, medzi nimi aj takmer 76-ročný Otto von Habsburg, mu plagáty vytrhli a vyvliekli ho zo sály, pričom Paisly dostal aj silnejší úder. Habsburg neskôr uisťoval, že to nebolo od neho, ale dodal, že úder bol „plne zaslúžený“. .a čo Slováci?
Posledných 20 rokov, teda takmer od osemdesiateho roku svojho života, zasvätil Habsburg svojej veľkej téme: znovuzjednoteniu Európy. V rodine Habsburgovcov sa dnes vedú polemiky, či ešte stojí za to podporovať projekt EÚ, ktorý opúšťa svoj ideovo kresťanský základ. Podľa Habsburga však výhody, ako garancie slobody pohybu či mieru, stále prevyšovali nevýhody. K vstupu do EÚ pomkýnal Rakúsko a Úniu presviedčal, že musí prijať všetky stredoeurópske postkomunistické štáty vrátane Pobaltia, pričom mu mimoriadne záležalo aj na Chorvátsku a Slovinsku. Je celkom pochopiteľné, že kým Maďari svojho času masovo zbierali podpisy za Habsburgovu kandidatúru na post maďarského prezidenta, na Slovensku sme ho vítali – ak sme vôbec jeho návštevu zaznamenali – skôr s ľahostajným chladom. Napokon, na prílišné citové výlevy ani nebol dôvod. Za Habsburgovcami nesmútili Slováci ani za prvej republiky, keďže spomienky na maďarizáciu posledných desaťročí boli stále živé. A aj po Novembri, keď po začiatočnej eufórii Slovensko obchádzalo strašidlo nacionalizmu, nás mohol akýsi Habsburg, navyše otvorený maďarofil, očariť len sotva. Nevraviac o tom, že pri spore o vodné dielo Gabčíkovo sa nástupca rakúskeho cisára a uhorského kráľa jednoznačne priklonil na maďarskú stranu s argumentom, že slovenský plán ohrozuje pitnú vodu pre milióny ľudí. Celkom na začiatku 90. rokov sa Otto von Habsburg vyjadril na základe osobných stretnutí aj o Mečiarovi: „Je to väčšmi psychologický než politický problém.“ Vtedy tomu väčšina Slovákov ešte neverila. Ale Otto, teda aj náš Otto, opäť raz dovidel za roh. V texte sme veľa informácií čerpali z rozsiahlej biografie Otto von Habsburg, ktorú napísali Stephan Baier a Eva Demmerlová.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.