Bol vtipný, neuveriteľne vzdelaný, perfektne ovládal sedem jazykov vrátane latinského, bol vášnivým Európanom, v diskusiách bol neúnavný, mal rád dobré víno. Raz v jednej štrasburskej reštaurácii sa ho čašník pýtal, či mu má naliať vodu. Odpovedal: „Nie, už som sa umýval."
Na prechádzke v Drážďanoch v júni 1991 som sa vrátil do histórie: pýtal som sa, prečo Viedeň nepomohla Slovákom v roku 1848, keď Slováci stáli výrazne na strane Habsburgov v konflikte s Pešťou. Dr. Habsburg: „Rok pred vyrovnaním bola Viedeň oslabená vojnou s Pruskom. Vnútorné oslabenie sa riešilo vyrovnaním s Uhorskom. Lepším riešením by bola štvorfederácia: aj s Chorvátskom a Svätováclavskou korunou. To bola neodpustiteľná chyba zo strany Viedne."
Dr. Habsburg sa rozpomenul, že keď v roku 1918 utekali zo zaniknutej monarchie do exilu, on ako šesťročný prechádzal so sprievodom aj Prešporkom. Zastavili sa v Grassalkovichovom paláci a „v zelenom salóne sme pili čaj". Po dohode s prezidentom Schusterom som pozval Dr. Habsburga do Bratislavy, 21. mája 2001 sme išli do paláca a v „zelenom" salóne sme pili čaj. Okrem „čaju" a nášho dlhého rozhovoru pre STV stihol prednášku na Trnavskej univerzite, večeru s rektorom, tlačovku, rozhlasovú debatu s historikmi, paneurópsky obed na Bôriku, stretnutie s podpredsedami NR SR, prednášku na Komenského univerzite, stretnutie u rektora... Nehovoriac o mojom faux pas: keď prišiel z Viedne, hodnú chvíľu postával pred mojou kanceláriou, lebo som ho čakal inde. A keď som mu poobede navrhol oddych v hotelovej izbe, urazil sa: „Neprišiel som sem oddychovať!"
Pod Novým mostom v Bratislave zakotvila 23. júla 2007 loď s rodinou Habsburgovcov na palube. Sedeli sme pri káve, Ottov syn Georg mi vyčítal: „Slováci sú okrem Bielorusov takmer jediní, ktorí nechcú uznať nezávislosť Kosova!" Poznamenal som, že je mnoho štátov s podobným postojom. Dr. Habsburg zavŕšil túto tému: „Alebo je to jednoducho tak, že Slováci majú radi Srbov, a nie Albáncov."
Cestou zo Štrasburgu do Mníchova sme v aute diskutovali o ťažkom rokovaní o budúcnosti európskych inštitúcií, keď takmer nebolo možné prekonať neústupčivosť Francúzov. „Neunavuje vás toto nekonečné dohadovanie?" – pýtal som sa. Odpovedal: „Bez Francúzov by Európa bola nudná." Autor je generálny tajomník Paneurópskej únie na Slovensku.
Na prechádzke v Drážďanoch v júni 1991 som sa vrátil do histórie: pýtal som sa, prečo Viedeň nepomohla Slovákom v roku 1848, keď Slováci stáli výrazne na strane Habsburgov v konflikte s Pešťou. Dr. Habsburg: „Rok pred vyrovnaním bola Viedeň oslabená vojnou s Pruskom. Vnútorné oslabenie sa riešilo vyrovnaním s Uhorskom. Lepším riešením by bola štvorfederácia: aj s Chorvátskom a Svätováclavskou korunou. To bola neodpustiteľná chyba zo strany Viedne."
Dr. Habsburg sa rozpomenul, že keď v roku 1918 utekali zo zaniknutej monarchie do exilu, on ako šesťročný prechádzal so sprievodom aj Prešporkom. Zastavili sa v Grassalkovichovom paláci a „v zelenom salóne sme pili čaj". Po dohode s prezidentom Schusterom som pozval Dr. Habsburga do Bratislavy, 21. mája 2001 sme išli do paláca a v „zelenom" salóne sme pili čaj. Okrem „čaju" a nášho dlhého rozhovoru pre STV stihol prednášku na Trnavskej univerzite, večeru s rektorom, tlačovku, rozhlasovú debatu s historikmi, paneurópsky obed na Bôriku, stretnutie s podpredsedami NR SR, prednášku na Komenského univerzite, stretnutie u rektora... Nehovoriac o mojom faux pas: keď prišiel z Viedne, hodnú chvíľu postával pred mojou kanceláriou, lebo som ho čakal inde. A keď som mu poobede navrhol oddych v hotelovej izbe, urazil sa: „Neprišiel som sem oddychovať!"
Pod Novým mostom v Bratislave zakotvila 23. júla 2007 loď s rodinou Habsburgovcov na palube. Sedeli sme pri káve, Ottov syn Georg mi vyčítal: „Slováci sú okrem Bielorusov takmer jediní, ktorí nechcú uznať nezávislosť Kosova!" Poznamenal som, že je mnoho štátov s podobným postojom. Dr. Habsburg zavŕšil túto tému: „Alebo je to jednoducho tak, že Slováci majú radi Srbov, a nie Albáncov."
Cestou zo Štrasburgu do Mníchova sme v aute diskutovali o ťažkom rokovaní o budúcnosti európskych inštitúcií, keď takmer nebolo možné prekonať neústupčivosť Francúzov. „Neunavuje vás toto nekonečné dohadovanie?" – pýtal som sa. Odpovedal: „Bez Francúzov by Európa bola nudná." Autor je generálny tajomník Paneurópskej únie na Slovensku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.