Naša cisárovna

Zvedavo si ho obzeráme, keď k nám príde čašníčka a začne vysvetľovať, že ten stolík sa zachoval z loveckého zámočku, ktorý stál v týchto miestach a celý vyhorel. Hladní hostia privolávajú obsluhu, ale žena považuje teraz za svoju vlasteneckú povinnosť oboznámiť nových hostí s kusom rakúskej histórie. „Práve v tomto zámočku sa naša cisárovna Zita zbližovala so svojím snúbencom Karlom, tu zažila najšťastnejšie chvíle svojho života. Preto sa sem aj vrátila, keď mohla v roku 1982 prísť do Rakúska,“ rozpráva nadšene žena, ale hladní hostia sa už naozaj hnevajú, a tak pred nás postaví fotografickú knižku o živote cisárovnej Zity. Prezeráme si najprv fotky s mladou pôvabnou ženou, nie je to žiadna vyzývavá kráska, ale má v sebe čosi éterické a zároveň energické. Jej krása je aristokratická. Potom pozeráme na spoločné portréty dvoch mladých ľudí. Majú to šťastie, že to nie je iba diplomaticky dohodnutý vzťah. Aj preto na ďalších fotografiách vidno šťastnú  rodinu so strapcom detí okolo seba. Potom prišli ťažké časy, ale cisárovna Zita vyzerá vždy hrdo, odhodlane a statočne. Bola vraj húževnatejšia ako jej muž. Na fotke vidíme aj mladú ženu v čiernom, okolo nej sedem detí, to ôsme ešte neprišlo na svet, ako pochováva svojho muža.
Na ďalších fotografiách je to už celkom iná žena. Vždy v čiernom, vždy vážna a odhodlaná. Venuje sa charite, navštevuje panovnícke domy, politikov, cirkevných hodnostárov a najmä chráni svoje deti. Napĺňa svoje poslanie vychovať budúceho cisára.
„Viete, keď tu bola v osemdesiatom druhom, to bolo úžasné,“ pripláva na chvíľu k nášmu stolu opäť čašníčka a v jej očiach sa objavia slzy: „Bola to jedinečná žena, matka, manželka. Je pre mňa veľkým vzorom. Aj sa modlím za jej blahorečnie.“ Už chce odísť so svojím nákladom špinavých tanierov do kuchyne, ale ešte ju zdržíme: „A čo jej deti?“ Slzy sa stratia a vecne dodá: „No, Zita ich dobre vychovala, ale sú to už obyčajní, hoci veľmi slušní ľudia.“