.dvanásť mladých ľudí z nemeckých stredných škôl – záhradníci a stavbári a ich traja odborní majstri, koncom mája prežili pracovný i rekreačno-poznávací pobyt na Slovensku. Týždeň pracovali v Národnej kultúrnej pamiatke Kalište, teda na údržbe pozostavkov obce, ktorú nacisti cez vojnu vypálili a obyvateľov vyvraždili. Mladí Nemci pracovali v Kališti spolu so študentmi zo Strednej odbornej školy stavebnej v Banskej Bystrici. Nemeckí študenti sa do Kališťa dostali prostredníctvom nemeckého grantu Der Stühle (Stolička), ktorý je zameraný na všeobecnú politickú výchovu a pomoc mládeži. Do Kališťa Nemci prišli už druhý rok, inšpirovaní podobnými aktivitami v Terezíne a v Lidiciach. Pobyt na Slovensku im organizovalo Múzeum SNP v Banskej Bystrici. .vojna nie je, všade mier
„Hľadali a našli sme miesto, kde môžeme pracovať, stretnúť sa s rovesníkmi, spoznať navzájom svoju mentalitu, nadviazať kontakty,“ vraví Dirk Schmidt, vedúci nemeckej skupiny. Pobyt a program študentov v Kališti nie je prioritne zameraný na pripomínanie si konkrétnych udalostí z druhej svetovej vojny. Skôr ide o to priblížiť generáciám dnes už takmer dospelých ľudí dianie v Nemecku počas vojny a dôsledky nacizmu vo svete. „Vojna sa skončila pred šesťdesiatimi šiestimi rokmi, naša aktivita už nemá s ňou priamo nič spoločné. No sme tu aj preto, aby sme si uvedomili, čo vojny ako také priniesli a prinášajú. Tu chceme nadviazať kontakty, potvrdzovať si, že sme si všetci rovní, že niet miesta pre predsudky, len pre zmysluplnú prácu,“ dodá Dirk, ktorého mama musela počas vojny utiecť z vtedajšieho východného Pruska.
Za týždeň stredoškolská mládež z Nemecka a Slovenska upravila stodva stromov v kalištianskom sade, symbolizujúcich stodva slovenských obcí, vypálených počas vojny jednotkami SS a Wehrmachtom. Opravili základy jedného z vypálených domov a spravili nové zábradlia okolo chodníka naprieč národnou kultúrnou pamiatkou. Dokument o tom nakrútil nemecký filmový štáb, bude sa premietať v Nemecku aj v európskych inštitúciách. Film sa dostane aj do Múzea SNP v Banskej Bystrici. Či ho odvysiela napríklad Slovenská televízia – nevedno. Nejde však o to. .spomenúť si na pamätník
„Zo slovenskej strany o podobnú iniciatívu nie je záujem – s výnimkou banskobystrickej stavebnej školy,“ otvorene priznáva Jozef Gibala z Múzea SNP: „Vlani sme síce rozbehli podobný projekt s jednou vysokou školou, ale študentom sa priveľmi pracovať nechcelo, zobrali to skôr ako možnosť spraviť si výlet. Tohto roku sa nám ponúkol jeden pán, zorganizoval skautov, prídu na dvanásť dní do Kališťa a dostanú presné úlohy, čo treba spraviť. To je všetko, inú podobnú iniciatívu zo Slovenska sme nezaznamenali.“
Gibalov kolega Ivan Kocák dodáva, že vlani mladí nemeckí remeselníci v Kališti začali opravovať základy jedného vypáleného domu, spravili zábradlie popri chodníku cez bývalú osadu, očistili okolie od náletových drevín, vykonali bežné údržby pamiatky. Za dva týždne sa viac stihnúť nedalo. „V blízkej minulosti žiadna podobná iniciatíva opravovať pamätné vojnové miesta či pamätníky, ako táto, neprišla,“ povie Kocák.
Všetci dobre vieme, že takmer v každej slovenskej obci, meste, sa nachádza pamätník, pamätná tabuľa, miesto, súvisiace s vojnovými udalosťami, s Povstaním. Pred rokom 1989 patrilo k dobrej tradícii obcí a miest, aby sa o ne starali. Pomníky starnú, vyžadujú si opravu, údržbu. Pamätníky, tabule dodnes patria zväčša samosprávam, ktoré sa o ne viac nestarajú ako starajú. Kto by sa teda starať mal? „Ťažká odpoveď,“ zamyslí sa Kocák, „určite sa však netreba spoliehať na iniciatívu zvonka, tá musí prísť od ľudí samotných. Múzeum SNP ju len privíta, pomôže. Tak ako v prípade mladých Nemcov a Slovákov v Kališti.“
Ivan Kocák pripomína, že počas svojej práce v Múzeu SNP a pri kontaktoch s verejnosťou sa stretáva s rôznymi reakciami, postojmi ľudí k vojnovej minulosti, aj k pamätníkom vojny. Od ľahostajnosti, nezáujmu až po aktívnu spoluprácu, ako v prípade Kališťa. „Snažíme sa robiť aktivity, podporujúce úctu k národným dejinám. Od roku 2009 organizujeme pre mladých ľudí literárnu aj výtvarnú súťaž Cesty za poznaním minulosti a raz jej ústrednou témou boli práve vojnové pamätníky. Žiaci si mali vybrať pamätník na druhú svetovú vojnu a reagovať naň – slovom, výtvarne, i s informáciami, prečo je pamätník tam kde je, aký je, a podobne. Boli sme veľmi príjemne prekvapení výsledkami práce detí, mládeže, a stále nás to drží v presvedčení, že s povedomím o národnej histórii, o spoločnosti, o dejinách druhej svetovej vojny, Povstania, to u nás medzi mladými ľuďmi nie je také zlé, ako by sa zdalo,“ optimisticky dodáva Kocák.
Pobudnúť v tichom Kališti, spomenúť si na niečo, na čo si človek vzhľadom na svoj fyzický vek nemôže pamätať – stojí za oveľa viac, než za pietu či vzdanie úcty. Stojí to za to, aby človek myslel na budúcnosť. Aby si spomenul na ňu, prekračujúc neviditeľné tiene plameňov na snehu z polovice marca 1944.
„Hľadali a našli sme miesto, kde môžeme pracovať, stretnúť sa s rovesníkmi, spoznať navzájom svoju mentalitu, nadviazať kontakty,“ vraví Dirk Schmidt, vedúci nemeckej skupiny. Pobyt a program študentov v Kališti nie je prioritne zameraný na pripomínanie si konkrétnych udalostí z druhej svetovej vojny. Skôr ide o to priblížiť generáciám dnes už takmer dospelých ľudí dianie v Nemecku počas vojny a dôsledky nacizmu vo svete. „Vojna sa skončila pred šesťdesiatimi šiestimi rokmi, naša aktivita už nemá s ňou priamo nič spoločné. No sme tu aj preto, aby sme si uvedomili, čo vojny ako také priniesli a prinášajú. Tu chceme nadviazať kontakty, potvrdzovať si, že sme si všetci rovní, že niet miesta pre predsudky, len pre zmysluplnú prácu,“ dodá Dirk, ktorého mama musela počas vojny utiecť z vtedajšieho východného Pruska.
Za týždeň stredoškolská mládež z Nemecka a Slovenska upravila stodva stromov v kalištianskom sade, symbolizujúcich stodva slovenských obcí, vypálených počas vojny jednotkami SS a Wehrmachtom. Opravili základy jedného z vypálených domov a spravili nové zábradlia okolo chodníka naprieč národnou kultúrnou pamiatkou. Dokument o tom nakrútil nemecký filmový štáb, bude sa premietať v Nemecku aj v európskych inštitúciách. Film sa dostane aj do Múzea SNP v Banskej Bystrici. Či ho odvysiela napríklad Slovenská televízia – nevedno. Nejde však o to. .spomenúť si na pamätník
„Zo slovenskej strany o podobnú iniciatívu nie je záujem – s výnimkou banskobystrickej stavebnej školy,“ otvorene priznáva Jozef Gibala z Múzea SNP: „Vlani sme síce rozbehli podobný projekt s jednou vysokou školou, ale študentom sa priveľmi pracovať nechcelo, zobrali to skôr ako možnosť spraviť si výlet. Tohto roku sa nám ponúkol jeden pán, zorganizoval skautov, prídu na dvanásť dní do Kališťa a dostanú presné úlohy, čo treba spraviť. To je všetko, inú podobnú iniciatívu zo Slovenska sme nezaznamenali.“
Gibalov kolega Ivan Kocák dodáva, že vlani mladí nemeckí remeselníci v Kališti začali opravovať základy jedného vypáleného domu, spravili zábradlie popri chodníku cez bývalú osadu, očistili okolie od náletových drevín, vykonali bežné údržby pamiatky. Za dva týždne sa viac stihnúť nedalo. „V blízkej minulosti žiadna podobná iniciatíva opravovať pamätné vojnové miesta či pamätníky, ako táto, neprišla,“ povie Kocák.
Všetci dobre vieme, že takmer v každej slovenskej obci, meste, sa nachádza pamätník, pamätná tabuľa, miesto, súvisiace s vojnovými udalosťami, s Povstaním. Pred rokom 1989 patrilo k dobrej tradícii obcí a miest, aby sa o ne starali. Pomníky starnú, vyžadujú si opravu, údržbu. Pamätníky, tabule dodnes patria zväčša samosprávam, ktoré sa o ne viac nestarajú ako starajú. Kto by sa teda starať mal? „Ťažká odpoveď,“ zamyslí sa Kocák, „určite sa však netreba spoliehať na iniciatívu zvonka, tá musí prísť od ľudí samotných. Múzeum SNP ju len privíta, pomôže. Tak ako v prípade mladých Nemcov a Slovákov v Kališti.“
Ivan Kocák pripomína, že počas svojej práce v Múzeu SNP a pri kontaktoch s verejnosťou sa stretáva s rôznymi reakciami, postojmi ľudí k vojnovej minulosti, aj k pamätníkom vojny. Od ľahostajnosti, nezáujmu až po aktívnu spoluprácu, ako v prípade Kališťa. „Snažíme sa robiť aktivity, podporujúce úctu k národným dejinám. Od roku 2009 organizujeme pre mladých ľudí literárnu aj výtvarnú súťaž Cesty za poznaním minulosti a raz jej ústrednou témou boli práve vojnové pamätníky. Žiaci si mali vybrať pamätník na druhú svetovú vojnu a reagovať naň – slovom, výtvarne, i s informáciami, prečo je pamätník tam kde je, aký je, a podobne. Boli sme veľmi príjemne prekvapení výsledkami práce detí, mládeže, a stále nás to drží v presvedčení, že s povedomím o národnej histórii, o spoločnosti, o dejinách druhej svetovej vojny, Povstania, to u nás medzi mladými ľuďmi nie je také zlé, ako by sa zdalo,“ optimisticky dodáva Kocák.
Pobudnúť v tichom Kališti, spomenúť si na niečo, na čo si človek vzhľadom na svoj fyzický vek nemôže pamätať – stojí za oveľa viac, než za pietu či vzdanie úcty. Stojí to za to, aby človek myslel na budúcnosť. Aby si spomenul na ňu, prekračujúc neviditeľné tiene plameňov na snehu z polovice marca 1944.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.