To, že bol na zámku v Brandýse, za komunistov zmenenom na akúsi strednú školu,cisár Rudolf II., to som vedel už dávno. Že tu však posledný rakúsko-uhorský cisár Karol I. slúžil v miestnom slávnom dragúnskom pluku, to som sa z nejakej knižky dozvedel práve až na konci tých deväťdesiatych rokov. Určite som nebol sám, kto to vedel, ale v novinách sa o tom nepísalo a ani Brandýsky zámok vtedy ešte nebol zrekonštruovaný a dnešná expozícia o Habsburgovcoch sa vtedy v lepšom prípade pripravovala. Pán Plocek si cisára nielen pamätal, jeho otec bol c. k. dvorný stolár, ktorý na zámok dodával nábytok. Malý Vilém chodil s oteckom na zámok, kde vraj vždy usmievavého mladého dôstojníka Karola často stretával, ale najmä mu ako chlapcovi utkvela v pamäti sláva spojená s prvou návštevou Karola I., keď v roku 1917 prišiel do Brandýsa nad Labem už ako cisár. Dokonca mi vtedy rozprával, že sa v Brandýse tradovali vychádzky Karla s jeho budúcou manželkou Zitou do brandýskych lesov vrátane jedného domu, kde vraj po vychádzke spoločne odpočívali.
Tak či onak, je pravda, že na zámok prišli hneď po svadbe, v rámci svojej svadobnej cesty, a keď sa Karol I. stal cisárom, zámok kúpil a začal ho nákladne prestavovať, zrejme na svoje budúce letné sídlo. Keď bol v roku 1918 donútený abdikovať, požiadal Karol I. vtedajšieho prezidenta Masaryka, aby sa v Brandýse mohol na zámku usídliť. Miestni mešťania sa síce zaňho prihovárali, ale márne. „Bola to veľká škoda,“ povedal mi vtedy pán Plocek.
Nebyť toho, mohol Otto Habsburský, Karolov prvorodený syn, vyrastať v Česku, a ktovie, možno by bol hral v pokročilom veku v českej politike podobnú rolu ako knieža (ale podľa rodovej hierarchie dokonca princ) Karel Schwarzenberg, bez ktorého by mnoho vecí v Česku bolo omnoho horších, ako dnes.
Nielen pre postoj Masaryka, ale aj Rakúšanov, ktorí mu do roku 1960 zakázali vstup do krajiny, sa Otto Habsburský stal po veľkú väčšinu svojho života, na začiatku júla uzavretého a takmer storočného, večným emigrantom. Za miesto svojho najdlhšieho pobytu si zvolil „najrakúskejšiu“ časť Nemecka – Bavorsko. Časť Nemecka, ktorá je vďaka svojmu katolicizmu aj dlhej vzdialenosti od prušáctva natoľko rakúska, že keď Otto Habsburský hovoril počas druhej svetovej vojny o možnosti obnovenia Rakúsko-Uhorskej monarchie, Bavorsko do tohto projektu zaradil.
Najmä však Otto Habsburský našiel v Bavorsku časť svojich bývalých poddaných, keď sa Bavorsko stalo novým domovom pre veľkú časť troch miliónov sudetských Nemcov vyhnaných z Česka. Posledný habsburský korunný princ tak vlastne zostal so svojím ľudom a mnohí sudetskí Nemci Otta ako svojho nekorunovaného kráľa aj brali.
Bohužiaľ, tu u nás v Česku platilo a stále do značnej miery platí, že kto sa zastane sudetských Nemcov a nedajbože povie, že najlepšie, čo sa dá spraviť s Benešovými dekrétmi, je zrušiť ich, ten sa automaticky zaradí k nepriateľom Čechov. Alebo prinajmenšom medzi podozrivých ľudí, s ktorými sa neradno veľmi baviť.
Presne to sa stalo aj Ottovi Habsburskému. Ale ako miznú sudetskí Nemci, najskôr ako hrozba a v posledných desaťročiach aj fyzicky, mizli aj české výhrady voči Ottovi. Do tej miery, že pred šiestimi rokmi sa s ním vo Františkových Lázňach stretol vtedajší český minister zahraničia Cyril Svoboda. A práve Františkovy Lázne a už spomínaný Brandýs nad Labem mu udelili aj čestné občianstvo. Keď teraz zomrel, predseda Európskej komisie José Barroso alebo predseda Európskeho parlamentu Jerzy Buzek ho neváhali nazvať „veľkým Európanom“. V Česku zostalo ticho. Nuž, keď vás tu niekto nazve „veľkým Európanom“, tak je to v niektorých kruhoch skôr nadávka. Autor je redaktor Lidových novín.
Tak či onak, je pravda, že na zámok prišli hneď po svadbe, v rámci svojej svadobnej cesty, a keď sa Karol I. stal cisárom, zámok kúpil a začal ho nákladne prestavovať, zrejme na svoje budúce letné sídlo. Keď bol v roku 1918 donútený abdikovať, požiadal Karol I. vtedajšieho prezidenta Masaryka, aby sa v Brandýse mohol na zámku usídliť. Miestni mešťania sa síce zaňho prihovárali, ale márne. „Bola to veľká škoda,“ povedal mi vtedy pán Plocek.
Nebyť toho, mohol Otto Habsburský, Karolov prvorodený syn, vyrastať v Česku, a ktovie, možno by bol hral v pokročilom veku v českej politike podobnú rolu ako knieža (ale podľa rodovej hierarchie dokonca princ) Karel Schwarzenberg, bez ktorého by mnoho vecí v Česku bolo omnoho horších, ako dnes.
Nielen pre postoj Masaryka, ale aj Rakúšanov, ktorí mu do roku 1960 zakázali vstup do krajiny, sa Otto Habsburský stal po veľkú väčšinu svojho života, na začiatku júla uzavretého a takmer storočného, večným emigrantom. Za miesto svojho najdlhšieho pobytu si zvolil „najrakúskejšiu“ časť Nemecka – Bavorsko. Časť Nemecka, ktorá je vďaka svojmu katolicizmu aj dlhej vzdialenosti od prušáctva natoľko rakúska, že keď Otto Habsburský hovoril počas druhej svetovej vojny o možnosti obnovenia Rakúsko-Uhorskej monarchie, Bavorsko do tohto projektu zaradil.
Najmä však Otto Habsburský našiel v Bavorsku časť svojich bývalých poddaných, keď sa Bavorsko stalo novým domovom pre veľkú časť troch miliónov sudetských Nemcov vyhnaných z Česka. Posledný habsburský korunný princ tak vlastne zostal so svojím ľudom a mnohí sudetskí Nemci Otta ako svojho nekorunovaného kráľa aj brali.
Bohužiaľ, tu u nás v Česku platilo a stále do značnej miery platí, že kto sa zastane sudetských Nemcov a nedajbože povie, že najlepšie, čo sa dá spraviť s Benešovými dekrétmi, je zrušiť ich, ten sa automaticky zaradí k nepriateľom Čechov. Alebo prinajmenšom medzi podozrivých ľudí, s ktorými sa neradno veľmi baviť.
Presne to sa stalo aj Ottovi Habsburskému. Ale ako miznú sudetskí Nemci, najskôr ako hrozba a v posledných desaťročiach aj fyzicky, mizli aj české výhrady voči Ottovi. Do tej miery, že pred šiestimi rokmi sa s ním vo Františkových Lázňach stretol vtedajší český minister zahraničia Cyril Svoboda. A práve Františkovy Lázne a už spomínaný Brandýs nad Labem mu udelili aj čestné občianstvo. Keď teraz zomrel, predseda Európskej komisie José Barroso alebo predseda Európskeho parlamentu Jerzy Buzek ho neváhali nazvať „veľkým Európanom“. V Česku zostalo ticho. Nuž, keď vás tu niekto nazve „veľkým Európanom“, tak je to v niektorých kruhoch skôr nadávka. Autor je redaktor Lidových novín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.