Premenovanie fondov je síce málo viditeľný, no významne negatívny zásah do nastavenia systému. Konzervatívny fond jednoducho nie je to isté ako dlhopisový fond a rastový fond nie je to isté ako akciový. Členenie fondov na konzervatívny, vyvážený a rastový (prípadne nový indexový) je v súčasnom systéme postačujúce a zároveň aj veľmi vhodné. Profesionálni správcovia (správcovské spoločnosti) pri normálnych podmienkach vytvárajú pre jednotlivé skupiny klientov stratégie podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Tá úloha im bola zverená v čase, keď sme na Slovensku zavádzali trojpilierový dôchodkový systém. .nízke zhodnotenie?
Práve vytváranie finálnych stratégií bolo jednou z kľúčových výhod zvoleného nastavenia, inak by možno stačilo zaviesť dôchodkové účty. Vytvorením dlhopisového, zmiešaného, akciového a indexovaného fondu sa najdôležitejšie rozhodnutie (koľko akcií a dlhopisov) presunie na klienta. On si bude voliť podiel medzi akciovým (respektíve zmiešaným) a dlhopisovým fondom. Historická skúsenosť z mnohých krajín potvrdzuje skutočnosť, že neprofesionálni investori sú v takom rozhodovaní veľmi slabí. Podliehajú emóciám (strach, chamtivosť), nemajú dostatočné skúsenosti. Navrhovaná úprava nie je preto iba premenovaním fondov, je významnou zmenou stratégie fondov.
Pre ľudí, ktorí sa investovaniu naozaj rozumejú, bude zmena pravdepodobne prospešná, pretože im umožní nastavovať podiel akcií a dlhopisov podľa svojho uváženia. Bežný klient sa však bude orientovať oveľa ťažšie. Hlavným rizikom dlhodobých sporiacich programov pritom vôbec nie je krátkodobé riziko poklesu investície. Pokles v úvodnej fáze sporenia škodí úplne najmenej. Oveľa závažnejšie je dlhodobo nízke zhodnotenie dôchodkových úspor. Pri štyridsaťročnom sporení rozdiel v zhodnocovaní dôchodkových peňazí iba o percento ročne predstavuje zmenu budúceho dôchodku približne o 20 percent. Navrhované premenovanie fondov presúva významnú, možno kľúčovú časť zodpovednosti z profesionálnych správcov na neskúseného klienta, čo drvivej väčšine bežných sporiteľov v dlhodobom horizonte zníži zhodnotenie úspor. .nereálne garancie
Slovné spojenie „garantovaný fond“ vytvára u mnohých ľudí nekritickú predstavu o jeho význame. Pri dlhodobých projektoch sa však treba zaoberať extrémnymi situáciami oveľa podrobnejšie. V časovom horizonte dôchodkového sporenia pravdepodobnosť ich vzniku totiž narastá. Jednou z takýchto udalostí je napríklad default domovského štátu. Taká situácia predstavuje zväčša pre obyvateľov krajiny mimoriadne veľkú finančnú záťaž, blížiacu sa ku katastrofe. Dôchodkové úspory sú často to jediné, čo ľuďom zostane. No len, ak sú investované mimo domovskej krajiny. Úspory investované do domácich štátnych dlhopisov utrpia veľké straty. A práve tu je problém konzervatívnych garantovaných riešení. Obmedzenia a garancie, ktorými sú správcovia fondov vystavení, ich v takýchto riešeniach významne vháňajú do expozícií na štátne dlhopisy.
V prípade malých strát by peniaze sporiteľom, samozrejme, uhradili. Treba si však uvedomiť, že úspory garantujú spoločnosti s limitovaným kapitálom. Je len veľmi ťažké si predstaviť, že nejakých šesť slovenských spoločností bude „garantovať“ dôchodok polovici Slovákov. V extrémnej situácii (ako napríklad default štátu) sa jednoducho stane, že vzniknuté straty mnohonásobne prevýšia kapitál firmy. Tie skrachujú a na garancie môžeme zabudnúť. Slovo garancia iba zbytočne láka na výhodu, ktorá v rozhodujúcej chvíli výhodou vôbec nebude. Efektivtou prvého, teda priebežného piliera, sa pri krachu štátu hádam ani nemusíme zaoberať. Autor pracuje v spoločnosti Tatra Asset Management.
Práve vytváranie finálnych stratégií bolo jednou z kľúčových výhod zvoleného nastavenia, inak by možno stačilo zaviesť dôchodkové účty. Vytvorením dlhopisového, zmiešaného, akciového a indexovaného fondu sa najdôležitejšie rozhodnutie (koľko akcií a dlhopisov) presunie na klienta. On si bude voliť podiel medzi akciovým (respektíve zmiešaným) a dlhopisovým fondom. Historická skúsenosť z mnohých krajín potvrdzuje skutočnosť, že neprofesionálni investori sú v takom rozhodovaní veľmi slabí. Podliehajú emóciám (strach, chamtivosť), nemajú dostatočné skúsenosti. Navrhovaná úprava nie je preto iba premenovaním fondov, je významnou zmenou stratégie fondov.
Pre ľudí, ktorí sa investovaniu naozaj rozumejú, bude zmena pravdepodobne prospešná, pretože im umožní nastavovať podiel akcií a dlhopisov podľa svojho uváženia. Bežný klient sa však bude orientovať oveľa ťažšie. Hlavným rizikom dlhodobých sporiacich programov pritom vôbec nie je krátkodobé riziko poklesu investície. Pokles v úvodnej fáze sporenia škodí úplne najmenej. Oveľa závažnejšie je dlhodobo nízke zhodnotenie dôchodkových úspor. Pri štyridsaťročnom sporení rozdiel v zhodnocovaní dôchodkových peňazí iba o percento ročne predstavuje zmenu budúceho dôchodku približne o 20 percent. Navrhované premenovanie fondov presúva významnú, možno kľúčovú časť zodpovednosti z profesionálnych správcov na neskúseného klienta, čo drvivej väčšine bežných sporiteľov v dlhodobom horizonte zníži zhodnotenie úspor. .nereálne garancie
Slovné spojenie „garantovaný fond“ vytvára u mnohých ľudí nekritickú predstavu o jeho význame. Pri dlhodobých projektoch sa však treba zaoberať extrémnymi situáciami oveľa podrobnejšie. V časovom horizonte dôchodkového sporenia pravdepodobnosť ich vzniku totiž narastá. Jednou z takýchto udalostí je napríklad default domovského štátu. Taká situácia predstavuje zväčša pre obyvateľov krajiny mimoriadne veľkú finančnú záťaž, blížiacu sa ku katastrofe. Dôchodkové úspory sú často to jediné, čo ľuďom zostane. No len, ak sú investované mimo domovskej krajiny. Úspory investované do domácich štátnych dlhopisov utrpia veľké straty. A práve tu je problém konzervatívnych garantovaných riešení. Obmedzenia a garancie, ktorými sú správcovia fondov vystavení, ich v takýchto riešeniach významne vháňajú do expozícií na štátne dlhopisy.
V prípade malých strát by peniaze sporiteľom, samozrejme, uhradili. Treba si však uvedomiť, že úspory garantujú spoločnosti s limitovaným kapitálom. Je len veľmi ťažké si predstaviť, že nejakých šesť slovenských spoločností bude „garantovať“ dôchodok polovici Slovákov. V extrémnej situácii (ako napríklad default štátu) sa jednoducho stane, že vzniknuté straty mnohonásobne prevýšia kapitál firmy. Tie skrachujú a na garancie môžeme zabudnúť. Slovo garancia iba zbytočne láka na výhodu, ktorá v rozhodujúcej chvíli výhodou vôbec nebude. Efektivtou prvého, teda priebežného piliera, sa pri krachu štátu hádam ani nemusíme zaoberať. Autor pracuje v spoločnosti Tatra Asset Management.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.