.moderné poľské dejiny sa mladému Tuskovi varili, takpovediac, priamo pod oknami. Dom jeho rodičov stojí len niekoľko desiatok metrov od slávnych lodeníc v Gdansku, kde vznikla Solidarita. Gymnázium, ktoré navštevoval, je dokonca priamo pred bránou do tohto podniku. V roku 1970 tak mohol trinásťročný Tusk priamo z okna sledovať, ako komunistickí vojaci a policajti brutálne zakročili proti robotníkom z lodeníc. .lord Donald a Kašubovia
Na poľskom premiérovi je zaujímavé nielen netypické krstné meno Donald, ale aj jeho etnický pôvod. Za meno vďačí extravagantnej babičke Juliane, ktorej sa počas zahraničnej cesty zapáčil istý anglický lord tohto mena. Rozhodla sa, že jej syn sa bude tiež volať Donald a toto meno sa v duchu rodinnej tradície prenieslo aj na jeho syna.
Tuskovci patria ku Kašubom, malému slovanskému etniku, ktoré žije na severe krajiny, v Pomoransku. Storočia čelili germanizačným a polonizačným tlakom, podarilo sa im však udržať svoj jazyk a zvyšky tradícií. Tusk sa ku kašubskej identite dlho nehlásil, neskôr však svoj postoj zmenil a svoj dlh Kašubom splatil aj tým, že zostavil prvý kašubský slovník pre deti. .krásna Anna
Život priamo v epicentre poľského odporu voči komunistom sa musel podpísať aj na mladom Tuskovi. V roku 1980, už ako študent histórie, spoluzakladal študentskú Solidaritu a písal pre časopis poľských odborov. Niekedy v tomto období sa prvýkrát stretol aj so svojím neskorším politickým rivalom Lechom Kaczynskym. „Je to nejaký šialenec, ktorý chce v ľudovom Poľsku šíriť liberalizmus,“ zhodnotil vtedy Kaczynski mladého Tuska. Ten oveľa neskôr týždenníku Wprost povedal, že toto ich prvé stretnutie ani nemohlo dopadnúť inak. „Môj náprotivok sa vtedy bez rozpakov hlásil k socializmu ako k ekonomickej vízii, ktorá mu je najbližšia,“ spomínal si Tusk.
Po vyhlásení výnimočného stavu v roku 1981 sa Tusk chvíľu živil ako predavač pečiva v podchode a pod pseudonymom Anna Barycz písal do ilegálneho Przegladu Polyticznego. Čítaval ho aj súčasný europoslanec Janusz Lewandowski, ktorý si neskôr v rozhovore s novinármi z Wprostu v tejto súvislosti spomenul aj na túto vtipnú historku. „Páčilo sa mi, ako Anna Barycz píše, a tak som prosil šéfredaktora Jana Krysztofa Bieleckeho, aby mi s ňou dohodol stretnutie. Predstavoval som si ju ako krásne dievča, ktoré to má navyše v hlave úplne v poriadku. Bol som dosť rozčarovaný, keď na stretnutie prišiel chlapík v teniskách a povedal – som Donald.“
Obaja sa však vzápätí spriatelili a založili si spoločnú firmu, ktorá sa venovala natieraniu továrenských komínov. Zmena režimu zastihla Tuska v Nórsku, kde jeho firma, v mestečku za polárnym kruhom, rekonštruovala miestnu školu. Keďže Tuskovi gdanskí priatelia začali po zmene režimu postupne stúpať po politickom rebríčku, bola len otázka času, keď do politiky vstúpi aj on. .dlhé čakanie
Najskôr sa stal prominentným členom strany Liberálno-demokratický kongres a neskôr podpredsedom liberálnej Únie slobody. Hoci bol dlhoročným poslancom parlamentu a istý čas dokonca vicemaršálkom Sejmu, stále nepatril do prvej ligy poľskej politiky. Tam ho vyniesol až vznik novej politickej strany – Občianskej platformy. V roku 2003 sa stal jej predsedom a namieril si to k najvyšším métam. V roku 2005 však prišla studená sprcha. Občianska platforma tesne prehrala parlamentné voľby so stranou Právo a spravodlivosť (PiS) bratov Kaczynských a ešte v tom istom roku Tusk prehral aj prezidentské voľby s Lechom Kaczynským. Práve počas prezidentskej kampane pustil poslanec za PiS Jacek Kurski do obehu informácie, že Tuskov dedo vstúpil počas vojny ako dobrovoľník do Wehrmachtu. Aj keď sa neskôr ukázalo, že do nemeckej armády narukoval povinne ako občan Gdanska, a teda tretej ríše a pri prvej príležitosti zbehol do poľskej oslobodeneckej armády, obvinenie sa Tuskovi už krátko pred druhým kolom volieb nepodarilo vyvrátiť.
Úspech tak slávil až v roku 2007, keď Občianska platforma vyhrala parlamentné voľby a on konečne zasadol do premiérskeho kresla. Prekliatie premárnených šancí sa pominulo. .imidž nadovšetko
Tusk si potrpí na imidži sympaťáka, fascinujú ho prieskumy verejnej mienky a len ťažko sa odhodláva na nepopulárne kroky. Po nástupe do funkcie stiahol poľských vojakov z nepopulárnej misie v Iraku a začal robiť oveľa ústretovejšiu politiku voči EÚ a Rusku, ako jeho predchodca Jaroslav Kaczynski. Spočiatku sa síce pustil do sporov s prezidentom Lechom Kaczynským – napríklad aj o to, kto poletí na summit EÚ vládnym lietadlom – keď mu však prieskumy začali signalizovať rastúce nesympatie verejnosti, rýchlo z takého hašterenia vycúval.
Je tiež pravda, že počas Tuskovej vlády sa v krajine neuskutočnili žiadne zásadnejšie ekonomické reformy. Kritici mu preto vyčítajú opatrnosť a tvrdia, že sa len málokedy odhodlá urobiť niečo, čo by mohlo ohroziť jeho popularitu. Do reforiem Tuska netlačila ani ekonomická realita. Poľská ekonomika sa ako jediná v Európe počas hospodárskej krízy nedostala do recesie a dokonca slušne rástla. Vrásky na čele mu narobila len smolenská tragédia v roku 2010. Letecké nešťastie, pri ktorom zahynul prezident Lech Kasczynski, zdvihlo vlnu sympatií k PiS a zrazilo preferencie Občianskej platformy pod 40 percent. Aj napriek tomu má však Donal Tusk stále dobre nakročené k tomu, aby sa stal prvým poľským premiérom v novodobých dejinách, ktorý obháji svoj post. Byť opatrným sa mu tak zatiaľ vypláca.
Na poľskom premiérovi je zaujímavé nielen netypické krstné meno Donald, ale aj jeho etnický pôvod. Za meno vďačí extravagantnej babičke Juliane, ktorej sa počas zahraničnej cesty zapáčil istý anglický lord tohto mena. Rozhodla sa, že jej syn sa bude tiež volať Donald a toto meno sa v duchu rodinnej tradície prenieslo aj na jeho syna.
Tuskovci patria ku Kašubom, malému slovanskému etniku, ktoré žije na severe krajiny, v Pomoransku. Storočia čelili germanizačným a polonizačným tlakom, podarilo sa im však udržať svoj jazyk a zvyšky tradícií. Tusk sa ku kašubskej identite dlho nehlásil, neskôr však svoj postoj zmenil a svoj dlh Kašubom splatil aj tým, že zostavil prvý kašubský slovník pre deti. .krásna Anna
Život priamo v epicentre poľského odporu voči komunistom sa musel podpísať aj na mladom Tuskovi. V roku 1980, už ako študent histórie, spoluzakladal študentskú Solidaritu a písal pre časopis poľských odborov. Niekedy v tomto období sa prvýkrát stretol aj so svojím neskorším politickým rivalom Lechom Kaczynskym. „Je to nejaký šialenec, ktorý chce v ľudovom Poľsku šíriť liberalizmus,“ zhodnotil vtedy Kaczynski mladého Tuska. Ten oveľa neskôr týždenníku Wprost povedal, že toto ich prvé stretnutie ani nemohlo dopadnúť inak. „Môj náprotivok sa vtedy bez rozpakov hlásil k socializmu ako k ekonomickej vízii, ktorá mu je najbližšia,“ spomínal si Tusk.
Po vyhlásení výnimočného stavu v roku 1981 sa Tusk chvíľu živil ako predavač pečiva v podchode a pod pseudonymom Anna Barycz písal do ilegálneho Przegladu Polyticznego. Čítaval ho aj súčasný europoslanec Janusz Lewandowski, ktorý si neskôr v rozhovore s novinármi z Wprostu v tejto súvislosti spomenul aj na túto vtipnú historku. „Páčilo sa mi, ako Anna Barycz píše, a tak som prosil šéfredaktora Jana Krysztofa Bieleckeho, aby mi s ňou dohodol stretnutie. Predstavoval som si ju ako krásne dievča, ktoré to má navyše v hlave úplne v poriadku. Bol som dosť rozčarovaný, keď na stretnutie prišiel chlapík v teniskách a povedal – som Donald.“
Obaja sa však vzápätí spriatelili a založili si spoločnú firmu, ktorá sa venovala natieraniu továrenských komínov. Zmena režimu zastihla Tuska v Nórsku, kde jeho firma, v mestečku za polárnym kruhom, rekonštruovala miestnu školu. Keďže Tuskovi gdanskí priatelia začali po zmene režimu postupne stúpať po politickom rebríčku, bola len otázka času, keď do politiky vstúpi aj on. .dlhé čakanie
Najskôr sa stal prominentným členom strany Liberálno-demokratický kongres a neskôr podpredsedom liberálnej Únie slobody. Hoci bol dlhoročným poslancom parlamentu a istý čas dokonca vicemaršálkom Sejmu, stále nepatril do prvej ligy poľskej politiky. Tam ho vyniesol až vznik novej politickej strany – Občianskej platformy. V roku 2003 sa stal jej predsedom a namieril si to k najvyšším métam. V roku 2005 však prišla studená sprcha. Občianska platforma tesne prehrala parlamentné voľby so stranou Právo a spravodlivosť (PiS) bratov Kaczynských a ešte v tom istom roku Tusk prehral aj prezidentské voľby s Lechom Kaczynským. Práve počas prezidentskej kampane pustil poslanec za PiS Jacek Kurski do obehu informácie, že Tuskov dedo vstúpil počas vojny ako dobrovoľník do Wehrmachtu. Aj keď sa neskôr ukázalo, že do nemeckej armády narukoval povinne ako občan Gdanska, a teda tretej ríše a pri prvej príležitosti zbehol do poľskej oslobodeneckej armády, obvinenie sa Tuskovi už krátko pred druhým kolom volieb nepodarilo vyvrátiť.
Úspech tak slávil až v roku 2007, keď Občianska platforma vyhrala parlamentné voľby a on konečne zasadol do premiérskeho kresla. Prekliatie premárnených šancí sa pominulo. .imidž nadovšetko
Tusk si potrpí na imidži sympaťáka, fascinujú ho prieskumy verejnej mienky a len ťažko sa odhodláva na nepopulárne kroky. Po nástupe do funkcie stiahol poľských vojakov z nepopulárnej misie v Iraku a začal robiť oveľa ústretovejšiu politiku voči EÚ a Rusku, ako jeho predchodca Jaroslav Kaczynski. Spočiatku sa síce pustil do sporov s prezidentom Lechom Kaczynským – napríklad aj o to, kto poletí na summit EÚ vládnym lietadlom – keď mu však prieskumy začali signalizovať rastúce nesympatie verejnosti, rýchlo z takého hašterenia vycúval.
Je tiež pravda, že počas Tuskovej vlády sa v krajine neuskutočnili žiadne zásadnejšie ekonomické reformy. Kritici mu preto vyčítajú opatrnosť a tvrdia, že sa len málokedy odhodlá urobiť niečo, čo by mohlo ohroziť jeho popularitu. Do reforiem Tuska netlačila ani ekonomická realita. Poľská ekonomika sa ako jediná v Európe počas hospodárskej krízy nedostala do recesie a dokonca slušne rástla. Vrásky na čele mu narobila len smolenská tragédia v roku 2010. Letecké nešťastie, pri ktorom zahynul prezident Lech Kasczynski, zdvihlo vlnu sympatií k PiS a zrazilo preferencie Občianskej platformy pod 40 percent. Aj napriek tomu má však Donal Tusk stále dobre nakročené k tomu, aby sa stal prvým poľským premiérom v novodobých dejinách, ktorý obháji svoj post. Byť opatrným sa mu tak zatiaľ vypláca.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.