Hodnotenie kvality výučby považujem za kľúčové pri určovaní kvality vysokej školy. Ako to však robiť, to je diskutabilná otázka, o ktorej sa, paradoxne, vlastne nediskutuje. Jedno viem určite: zisťovať kvalitu učenia tak, že sa budem pýtať, aké tituly majú učitelia a koľko majú publikácií, sa netýka podstaty veci. Nejaká korelácia medzi kvalitou učenia a vedeckou aktivitou existuje, ale je taká neurčitá, že je nepoužiteľná.
Základná axióma je, že keď sa chcem niečo dozvedieť o tom, ako sa učí, musím sa zaoberať kvalitou a mienkou študentov, čo sa takmer vôbec nerobí. Štát (prípadne možno použiť slovo spoločnosť alebo iné newspeakové slovo) „nakupuje“ od škôl absolventov. Každý, kto kupuje nejaký tovar, skúma predovšetkým kvalitu toho tovaru, či už ide o auto, alebo o rožok. Napodiv, štát neskúma kvalitu absolventov, ale formálnu kvalitu učiteľov.
Na stredných školách porovnateľné kritérium kvality existuje, máme celoštátne maturity, prípadne iné centrálne organizované testy. Pre vysoké školy nič analogické nemáme. Na svetovej úrovni existujú napríklad profesionálne organizované (a platené) GRE (Graduate Record Examinations) testy: GRE General a GRE subject (v ôsmich špeciálnych odboroch). Žiadať, aby sa naši absolventi zúčastňovali GRE testov, je finančne nereálne a pokúšať sa organizovať čosi ako „národnú GRE agentúru“ by bolo asi neefektívne. Napriek tomu si trúfam prorokovať, že niečo ako štátne testy pre vybrané odbory nás v budúcnosti neminú. Štát bude musieť garantovať licenciu pre výkon niektorých povolaní. Pri nevyhnutne rôznej kvalite vysokých škôl sa nebude dať spoliehať na garantovanie kvality licencovaných povolaní samotnými školami.
Jeden nápad, ako atakovať problém kvality vyučovania pomerne rýchlo a nenákladne, by som však mal. Podrobnosti treba dotiahnuť, ale základná myšlienka je takáto: Fakulty musia zverejniť (na internetovej stránke, a to na veľmi výraznom mieste, nie v hĺbke 20 komplikovaných klikov) pedagogickú dokumentáciu v nasledovnom zmysle. Ku každému zásadnému predmetu musia zverejniť nielen sylaby, ale aj skupinu približne 50 otázok či úloh (a to aj v anglickej verzii), ktoré by definovali minimálnu úroveň vedomostí, ktoré fakulta u absolventov garantuje. Na fakultu by mohlo prísť prepadové komando, pochytať študentov „do siete“, dať im zodpovedať náhodne vybratú podskupinu z tých dopredu zverejnených otázok. Ak viac ako x percent študentov neurobí testy úspešne aspoň na 50 percent, fakulte bude hroziť strata akreditácie.
Myšlienka za tým je taká: ak fakulta zverejní príliš ťažké testy a študenti potom nevyhovejú, má problém. Ak zverejní veľmi ľahké testy, potom študenti prejdú, ale bude z toho obrovská medzinárodná hanba, čo je to za materskú škôlku – a fakulta by opäť mala mať problém.
Výsledky náhodných študentských testov aj úroveň zverejnených testov posudzovaných panelom expertov (najlepšie medzinárodným) by boli podkladom na hodnotenie kvality fakulty. Panel by nemusel posudzovať všetky zverejnené testy, len nejakú náhodnú podmnožinu. Ak by to dopadlo zle, nasledovala by hĺbková kontrola a hrozba straty akreditácie.
Nemám pochýb o tom, že je to veľmi náročný bič na kvalitu. Budem osobný: v mojom predmete úspešne zvládnu skúšku len 2/3 zapísaných študentov (aj preto, že niektorí na skúšku ani neprídu, lebo nespravia opakované skúšky z nižších ročníkov). Ale mal by som istú obavu zverejniť v angličtine písomky, ktoré dávam, či by kolegovia na najlepších univerzitách vo svete nepovedali, že skúška u mňa je málo náročná. A to sme nepochybne na dobrej fakulte. Prízvukujem, že zverejnenie tradičných syláb nestačí. Pod jedným heslom v sylabách si totiž možno spravidla predstaviť hocičo medzi jedným odsekom v učebnici až po 200-stranovú monografiu. Až garantované minimálne testy predstavujú hodnotiteľnú informáciu.
Ak sa to zdá niekomu veľmi netradičné, pripomínam, že každá autoškola má zverejnené dopravné testy, o ktorých rozumným spôsobom garantuje, že väčšina frekventantov ich zvládne. Ak chce obstáť na trhu, tú garanciu musí naplniť. Naše vysoké školy (ale ani študenti) sa zatiaľ príliš trhovo nesprávajú. Ale aj to nás nepochybne čaká. Autor je fyzik.
Základná axióma je, že keď sa chcem niečo dozvedieť o tom, ako sa učí, musím sa zaoberať kvalitou a mienkou študentov, čo sa takmer vôbec nerobí. Štát (prípadne možno použiť slovo spoločnosť alebo iné newspeakové slovo) „nakupuje“ od škôl absolventov. Každý, kto kupuje nejaký tovar, skúma predovšetkým kvalitu toho tovaru, či už ide o auto, alebo o rožok. Napodiv, štát neskúma kvalitu absolventov, ale formálnu kvalitu učiteľov.
Na stredných školách porovnateľné kritérium kvality existuje, máme celoštátne maturity, prípadne iné centrálne organizované testy. Pre vysoké školy nič analogické nemáme. Na svetovej úrovni existujú napríklad profesionálne organizované (a platené) GRE (Graduate Record Examinations) testy: GRE General a GRE subject (v ôsmich špeciálnych odboroch). Žiadať, aby sa naši absolventi zúčastňovali GRE testov, je finančne nereálne a pokúšať sa organizovať čosi ako „národnú GRE agentúru“ by bolo asi neefektívne. Napriek tomu si trúfam prorokovať, že niečo ako štátne testy pre vybrané odbory nás v budúcnosti neminú. Štát bude musieť garantovať licenciu pre výkon niektorých povolaní. Pri nevyhnutne rôznej kvalite vysokých škôl sa nebude dať spoliehať na garantovanie kvality licencovaných povolaní samotnými školami.
Jeden nápad, ako atakovať problém kvality vyučovania pomerne rýchlo a nenákladne, by som však mal. Podrobnosti treba dotiahnuť, ale základná myšlienka je takáto: Fakulty musia zverejniť (na internetovej stránke, a to na veľmi výraznom mieste, nie v hĺbke 20 komplikovaných klikov) pedagogickú dokumentáciu v nasledovnom zmysle. Ku každému zásadnému predmetu musia zverejniť nielen sylaby, ale aj skupinu približne 50 otázok či úloh (a to aj v anglickej verzii), ktoré by definovali minimálnu úroveň vedomostí, ktoré fakulta u absolventov garantuje. Na fakultu by mohlo prísť prepadové komando, pochytať študentov „do siete“, dať im zodpovedať náhodne vybratú podskupinu z tých dopredu zverejnených otázok. Ak viac ako x percent študentov neurobí testy úspešne aspoň na 50 percent, fakulte bude hroziť strata akreditácie.
Myšlienka za tým je taká: ak fakulta zverejní príliš ťažké testy a študenti potom nevyhovejú, má problém. Ak zverejní veľmi ľahké testy, potom študenti prejdú, ale bude z toho obrovská medzinárodná hanba, čo je to za materskú škôlku – a fakulta by opäť mala mať problém.
Výsledky náhodných študentských testov aj úroveň zverejnených testov posudzovaných panelom expertov (najlepšie medzinárodným) by boli podkladom na hodnotenie kvality fakulty. Panel by nemusel posudzovať všetky zverejnené testy, len nejakú náhodnú podmnožinu. Ak by to dopadlo zle, nasledovala by hĺbková kontrola a hrozba straty akreditácie.
Nemám pochýb o tom, že je to veľmi náročný bič na kvalitu. Budem osobný: v mojom predmete úspešne zvládnu skúšku len 2/3 zapísaných študentov (aj preto, že niektorí na skúšku ani neprídu, lebo nespravia opakované skúšky z nižších ročníkov). Ale mal by som istú obavu zverejniť v angličtine písomky, ktoré dávam, či by kolegovia na najlepších univerzitách vo svete nepovedali, že skúška u mňa je málo náročná. A to sme nepochybne na dobrej fakulte. Prízvukujem, že zverejnenie tradičných syláb nestačí. Pod jedným heslom v sylabách si totiž možno spravidla predstaviť hocičo medzi jedným odsekom v učebnici až po 200-stranovú monografiu. Až garantované minimálne testy predstavujú hodnotiteľnú informáciu.
Ak sa to zdá niekomu veľmi netradičné, pripomínam, že každá autoškola má zverejnené dopravné testy, o ktorých rozumným spôsobom garantuje, že väčšina frekventantov ich zvládne. Ak chce obstáť na trhu, tú garanciu musí naplniť. Naše vysoké školy (ale ani študenti) sa zatiaľ príliš trhovo nesprávajú. Ale aj to nás nepochybne čaká. Autor je fyzik.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.