Asi sa všetci zhodneme na tom, že základným predpokladom kvalitnej školy sú kvalitní učitelia. Rozhodne by sme len ťažko našli nejakého akademického funkcionára, ktorý by toto tvrdenie spochybňoval. Bohužiaľ, rovnako ťažko by sme našli akademického funkcionára, ktorý by sa tým tvrdením riadil v personálnej politike svojej fakulty alebo vysokej školy.
Vysoké školy dostávajú finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu bez ohľadu na kvalitu svojich prednášok a tento nezmysel sa potom prenáša aj na samotné fakulty – vysokoškolskí učitelia sú hodnotení (formou platu a odmien) v drvivej väčšine bez ohľadu na to, či učia dobre, alebo zle. Argument, ktorý sa na ospravedlnenie tohto absurdného stavu používa na úrovni ministerstva aj na úrovni jednotlivých vysokých škôl je skutočne roztomilý: kvalita učenia sa vraj nedá objektívne merať, a tak neexistuje možnosť, ako ju objektívne zobrať do úvahy.
Riešenie je pritom celkom jednoduché. Keď to nejde objektívne, treba to robiť subjektívne. Nástroje na to sú, jeden z nich sa dokonca dlhodobo používa, ale jeho výsledky sa spravidla ignorujú. Reč je o študenskej ankete, v ktorej študenti na záver každého semestra anonymne hodnotia kvalitu prednášok a cvičení. Ide, samozrejme, o subjektívne hodnotenie, ale čo už nám povie o kvalite učiteľa viac, než názor ľudí, ktorí s jeho učením prichádzajú bezprostredne do styku.
Tým rozhodne nechceme povedať, že odmeny vysokoškolských učiteľov sa majú priamo odvíjať od výsledkov ankety. Na základe dlhodobých výsledkov by však vedenia fakúlt mali mať jasnú predstavu o rozdelení svojich učiteľov do akýchsi troch kategórií – výnimoční učitelia, bežný štandard a vyložené katastrofy. Druhá kategória bude zrejme najpočetnejšia a k tej by sa mohlo pristupovať tak ako doteraz (t. j. ich učenie nebrať nijako zvlášť do úvahy pri ich odmeňovaní). Ale nevidím dôvod pristupovať rovnako aj k zvyšným dvom kategóriám, čiže k výnimočným pedagogickým talentom a k evidentným pedagogickým zločincom.
Mimochodom, na to, aby vedenia fakúlt dokázali rozdeliť svojich učiteľov do takýchto troch kategórií, netreba ani len študentskú anketu. O vynikajúcich aj mizerných učiteľoch totiž všetci na školách vedia, jedni aj druhí sú väčšinou dlhoročnými legendami jednotlivých fakúlt. Len máloktorý dekan si však trúfne zobrať tieto všeobecne známe skutočnosti do úvahy. Zrejme preto, aby nebol obvinený zo subjektívneho rozhodovania.
A pritom existuje celkom jednoduchý mechanizmus, ako toto subjektívne rozhodnutie rozložiť na viacero dôveryhodných ľudí. Tento mechanizmus je známy minimálne od roku 1231 a je explicitne sformulovaný v listine pápeža Gregora IX., týkajúcej sa parížskej univerzity: „Kým niekomu udelí licenciu, rektor počas troch mesiacov usilovne pozisťuje medzi všetkými majstrami teológie, ktorí sa nachádzajú v meste, a tiež medzi všetkými čestnými a vzdelanými ľuďmi, od ktorých sa dá dozvedieť pravda, informácie týkajúce sa života, motivácií, znalostí, schopností a iných vlastností uchádzača. Na základe týchto informácií potom v dobrej viere a v súlade so svojím svedomím licenciu udelí alebo odoprie. Majstri teológie a kánonického práva podajú pravdivé svedectvo. Rektor odprisahá, že nijakým spôsobom neprezradí, aké rady mu majstri dali.“
Čo bráni našim rektorom a dekanom postupovať pri zisťovaní kvality učiteľov podľa tohto osemsto rokov známeho receptu? Čo im bráni porovnať si výsledky takéhoto osobného prieskumu s výsledkami študentskej ankety? Čo im bráni začať konať aspoň v prípadoch, v ktorých dávajú tieto dve metódy zhodné výsledky?
Nevieme presne, čo to je, ale niečo to byť musí. Iná možnosť je totiž už len tá, že sa zodpovední ľudia na našich vysokých školách vyhýbajú dôležitým rozhodnutiam celkom bezdôvodne. Alebo, že nepovažujú rozhodnutia, ktoré by motivovali učiteľov na čo najlepšie učenie, za dôležité. Nuž ale, ak je to tak, potom nám nijaká reforma nepomôže.
Vysoké školy dostávajú finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu bez ohľadu na kvalitu svojich prednášok a tento nezmysel sa potom prenáša aj na samotné fakulty – vysokoškolskí učitelia sú hodnotení (formou platu a odmien) v drvivej väčšine bez ohľadu na to, či učia dobre, alebo zle. Argument, ktorý sa na ospravedlnenie tohto absurdného stavu používa na úrovni ministerstva aj na úrovni jednotlivých vysokých škôl je skutočne roztomilý: kvalita učenia sa vraj nedá objektívne merať, a tak neexistuje možnosť, ako ju objektívne zobrať do úvahy.
Riešenie je pritom celkom jednoduché. Keď to nejde objektívne, treba to robiť subjektívne. Nástroje na to sú, jeden z nich sa dokonca dlhodobo používa, ale jeho výsledky sa spravidla ignorujú. Reč je o študenskej ankete, v ktorej študenti na záver každého semestra anonymne hodnotia kvalitu prednášok a cvičení. Ide, samozrejme, o subjektívne hodnotenie, ale čo už nám povie o kvalite učiteľa viac, než názor ľudí, ktorí s jeho učením prichádzajú bezprostredne do styku.
Tým rozhodne nechceme povedať, že odmeny vysokoškolských učiteľov sa majú priamo odvíjať od výsledkov ankety. Na základe dlhodobých výsledkov by však vedenia fakúlt mali mať jasnú predstavu o rozdelení svojich učiteľov do akýchsi troch kategórií – výnimoční učitelia, bežný štandard a vyložené katastrofy. Druhá kategória bude zrejme najpočetnejšia a k tej by sa mohlo pristupovať tak ako doteraz (t. j. ich učenie nebrať nijako zvlášť do úvahy pri ich odmeňovaní). Ale nevidím dôvod pristupovať rovnako aj k zvyšným dvom kategóriám, čiže k výnimočným pedagogickým talentom a k evidentným pedagogickým zločincom.
Mimochodom, na to, aby vedenia fakúlt dokázali rozdeliť svojich učiteľov do takýchto troch kategórií, netreba ani len študentskú anketu. O vynikajúcich aj mizerných učiteľoch totiž všetci na školách vedia, jedni aj druhí sú väčšinou dlhoročnými legendami jednotlivých fakúlt. Len máloktorý dekan si však trúfne zobrať tieto všeobecne známe skutočnosti do úvahy. Zrejme preto, aby nebol obvinený zo subjektívneho rozhodovania.
A pritom existuje celkom jednoduchý mechanizmus, ako toto subjektívne rozhodnutie rozložiť na viacero dôveryhodných ľudí. Tento mechanizmus je známy minimálne od roku 1231 a je explicitne sformulovaný v listine pápeža Gregora IX., týkajúcej sa parížskej univerzity: „Kým niekomu udelí licenciu, rektor počas troch mesiacov usilovne pozisťuje medzi všetkými majstrami teológie, ktorí sa nachádzajú v meste, a tiež medzi všetkými čestnými a vzdelanými ľuďmi, od ktorých sa dá dozvedieť pravda, informácie týkajúce sa života, motivácií, znalostí, schopností a iných vlastností uchádzača. Na základe týchto informácií potom v dobrej viere a v súlade so svojím svedomím licenciu udelí alebo odoprie. Majstri teológie a kánonického práva podajú pravdivé svedectvo. Rektor odprisahá, že nijakým spôsobom neprezradí, aké rady mu majstri dali.“
Čo bráni našim rektorom a dekanom postupovať pri zisťovaní kvality učiteľov podľa tohto osemsto rokov známeho receptu? Čo im bráni porovnať si výsledky takéhoto osobného prieskumu s výsledkami študentskej ankety? Čo im bráni začať konať aspoň v prípadoch, v ktorých dávajú tieto dve metódy zhodné výsledky?
Nevieme presne, čo to je, ale niečo to byť musí. Iná možnosť je totiž už len tá, že sa zodpovední ľudia na našich vysokých školách vyhýbajú dôležitým rozhodnutiam celkom bezdôvodne. Alebo, že nepovažujú rozhodnutia, ktoré by motivovali učiteľov na čo najlepšie učenie, za dôležité. Nuž ale, ak je to tak, potom nám nijaká reforma nepomôže.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.