DIVADLO Slabosi Nomantinels Bratislava
Sú štyria: narcistický psychológ, neúspešný filmár, začínajúca herečka a upätá právnička. On miluje jeho a ona ju. Pred sebou majú celý život, ale za sebou svoju minulosť, ktorá ich ničí. Spoločné však majú aj čosi iné: sú to slabosi, ktorí nedokážu prekonať tlak spoločenských konvencií a nasledovať svoje city. Ich túžba po láske je silná, ale ich neschopnosť dávať ju a prijímať silnejšia. Divadelná hra Slabosi od Andreja Kuruca je v poradí druhou inscenáciou nového bratislavského divadla NoMantinels. Tak ako tá predchádzajúca – Keby veci boli tým, čím sú... – i ona vznikla na pôde Štúdia 12, ktoré zastrešuje Divadelný ústav s cieľom dať priestor najmä nezávislým a autorským projektom mladých tvorcov. Mladosť divadelníkov v tomto prípade znamenala aj odvahu riskovať a ponúknuť divákom nekonvenčnú hru s nelineárnym dejom plným metafor, skratiek a odbočiek, ale aj humoru. V réžii Ley Vitkovskej, ktorá budovala mizanscény s dôrazom na podtext, ako aj kontrast pocitov, podali všetci herci presvedčivé výkony. Róbert Pakan zaujal zmyslom pre presne dávkovanú komickosť, Roman Samotný autentickou pózou indiferentného „Blaváka“, Lenka Čierniková expresívnou sexualitou spojenou s naivitou a Martina Karasová v alternácii s Martinou Zemancovou krehko-silným výrazom, za ktorým sa skrývala ťažoba jedného nesprávneho životného rozhodnutia.
.peter Scherhaufer KNIHA Robert Nisbet: Politický konzervativismus, Sen a realita, (vyd. LEDA 2011)
Známy americký sociológ v tejto klasickej práci odhaľuje filozofické korene tradičného konzervativizmu. Tie treba hľadať v 18. storočí u Edmunda Burka a v jeho intelektuálnej reakcii proti krvavým excesom Francúzskej revolúcie. Pre konzervatívcov je minulosť veľkolepým laboratóriom, podobne ako pre liberálov a socialistov budúcnosť. Ich historický tradicionalizmus je však selektívny. Snažia sa udržať pri živote najmä to osvedčené a dobré. Staré veci, aj keď sa na prvý pohľad zdajú prekonané, môžu mať v sebe ukryté dôležité psychologické a spoločenské funkcie, ktorých si často nie sú vedomí krátkozrakí pokrokári, snažiaci sa všetko tradičné rozbíjať. Nezlučiteľnosť slobody a rovnosti, koncepcia spoločnosti ako zmluvy medzi mŕtvymi, živými a ešte nenarodenými, národ ako partnerstvo vo vede, umení a morálke, zmysel pre autoritu, vlastníctvo či rodinu, rovnako ako averzia voči revolučnému aktivizmu – to všetko sú ideály, hodné uchovania. Myšlienky tradičného konzervativizmu mali veľký vplyv na Európu 19. storočia, ktorá bola unavená revolúciami a napoleonskými vojnami. Samozrejme, keby chcel dnes niekto presadzovať pôvodný konzervativizmus s jeho obhajobou tradičných feudálnych výsad pre šľachtu, monarchiu a štátnu cirkev, asi by pôsobil výstredne. Domáci čitateľ si pri čítaní tejto knihy razom uvedomí, že u nás vlastne žiadnych skutočných konzervatívcov v tradičnom ponímaní nemáme. Vyskytujú sa tu len rôzne odtiene pokrokárov, ktorí sa hádajú o najkratšiu cestu k svetlým zajtrajškom.
.lukáš Krivošík KNIHA Ján Zambor: Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu (Veda, 2011)
Kniha zaujme už grafickou úpravou (Eva Kovačevičová-Fudala) a ilustráciami (Karel Čížek). Publikácia má takmer 250 strán. Zambor v nej vysvetľuje jednotlivé druhy metafory a iných básnických obrazov na príkladoch z našej a inonárodnej poézie rôznych období a smerov. Je dôsledný, precízny, záleží mu na detailoch, pri svojej typickej kompozícii a „poetike“ zostal i v tejto knihe. Prísne odborný text dokáže čitateľa získať aj svojím esejistickým charakterom a ukážkami z diel, ktoré analyzuje. Zambor si uvedomuje, aká je v takomto teoretickom texte dôležitá interpretácia: „Práve táto cesta sa mi pri ozrejmovaní čitateľsky a interpretačne náročných básnických textov javí ako produktívna.“ Príjemca sa stretne s poéziou J. Stacha, M. Válka, J. Mihalkoviča, M. Rúfusa, J. Švantnera, s esejami F. Andraščíka a literárnou kritikou A. Bagina tak, ako sa prijímali, prijímajú a ako ich hodnotí sám Zambor. Inonárodná poézia je spracovaná zaujímavo – J. Zambor k nej pristupuje ako literárny vedec i ako prekladateľ. Osobitne sa venuje po španielsky písanej poézii (španielsky barok, F. G. Lorca, argentínsky J. L. Borges). Neobišiel ani slovenskú recepciu poézie J. Skácela a čuvačského umelca G. Ajgiho, píšuceho po rusky – a to všetko na pozadí kultúrneho vývinu, reflexie vlastnej i iných. Zaujímavý je autorov pohľad na akceptáciu a preklady slovenskej poézie. Knihu završuje kapitolou o preklade ako interpretačnom umení, čo Zambor svojou precíznou literárnou činnosťou stále dokazuje.
.gabriela Rakúsová
Sú štyria: narcistický psychológ, neúspešný filmár, začínajúca herečka a upätá právnička. On miluje jeho a ona ju. Pred sebou majú celý život, ale za sebou svoju minulosť, ktorá ich ničí. Spoločné však majú aj čosi iné: sú to slabosi, ktorí nedokážu prekonať tlak spoločenských konvencií a nasledovať svoje city. Ich túžba po láske je silná, ale ich neschopnosť dávať ju a prijímať silnejšia. Divadelná hra Slabosi od Andreja Kuruca je v poradí druhou inscenáciou nového bratislavského divadla NoMantinels. Tak ako tá predchádzajúca – Keby veci boli tým, čím sú... – i ona vznikla na pôde Štúdia 12, ktoré zastrešuje Divadelný ústav s cieľom dať priestor najmä nezávislým a autorským projektom mladých tvorcov. Mladosť divadelníkov v tomto prípade znamenala aj odvahu riskovať a ponúknuť divákom nekonvenčnú hru s nelineárnym dejom plným metafor, skratiek a odbočiek, ale aj humoru. V réžii Ley Vitkovskej, ktorá budovala mizanscény s dôrazom na podtext, ako aj kontrast pocitov, podali všetci herci presvedčivé výkony. Róbert Pakan zaujal zmyslom pre presne dávkovanú komickosť, Roman Samotný autentickou pózou indiferentného „Blaváka“, Lenka Čierniková expresívnou sexualitou spojenou s naivitou a Martina Karasová v alternácii s Martinou Zemancovou krehko-silným výrazom, za ktorým sa skrývala ťažoba jedného nesprávneho životného rozhodnutia.
.peter Scherhaufer KNIHA Robert Nisbet: Politický konzervativismus, Sen a realita, (vyd. LEDA 2011)
Známy americký sociológ v tejto klasickej práci odhaľuje filozofické korene tradičného konzervativizmu. Tie treba hľadať v 18. storočí u Edmunda Burka a v jeho intelektuálnej reakcii proti krvavým excesom Francúzskej revolúcie. Pre konzervatívcov je minulosť veľkolepým laboratóriom, podobne ako pre liberálov a socialistov budúcnosť. Ich historický tradicionalizmus je však selektívny. Snažia sa udržať pri živote najmä to osvedčené a dobré. Staré veci, aj keď sa na prvý pohľad zdajú prekonané, môžu mať v sebe ukryté dôležité psychologické a spoločenské funkcie, ktorých si často nie sú vedomí krátkozrakí pokrokári, snažiaci sa všetko tradičné rozbíjať. Nezlučiteľnosť slobody a rovnosti, koncepcia spoločnosti ako zmluvy medzi mŕtvymi, živými a ešte nenarodenými, národ ako partnerstvo vo vede, umení a morálke, zmysel pre autoritu, vlastníctvo či rodinu, rovnako ako averzia voči revolučnému aktivizmu – to všetko sú ideály, hodné uchovania. Myšlienky tradičného konzervativizmu mali veľký vplyv na Európu 19. storočia, ktorá bola unavená revolúciami a napoleonskými vojnami. Samozrejme, keby chcel dnes niekto presadzovať pôvodný konzervativizmus s jeho obhajobou tradičných feudálnych výsad pre šľachtu, monarchiu a štátnu cirkev, asi by pôsobil výstredne. Domáci čitateľ si pri čítaní tejto knihy razom uvedomí, že u nás vlastne žiadnych skutočných konzervatívcov v tradičnom ponímaní nemáme. Vyskytujú sa tu len rôzne odtiene pokrokárov, ktorí sa hádajú o najkratšiu cestu k svetlým zajtrajškom.
.lukáš Krivošík KNIHA Ján Zambor: Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu (Veda, 2011)
Kniha zaujme už grafickou úpravou (Eva Kovačevičová-Fudala) a ilustráciami (Karel Čížek). Publikácia má takmer 250 strán. Zambor v nej vysvetľuje jednotlivé druhy metafory a iných básnických obrazov na príkladoch z našej a inonárodnej poézie rôznych období a smerov. Je dôsledný, precízny, záleží mu na detailoch, pri svojej typickej kompozícii a „poetike“ zostal i v tejto knihe. Prísne odborný text dokáže čitateľa získať aj svojím esejistickým charakterom a ukážkami z diel, ktoré analyzuje. Zambor si uvedomuje, aká je v takomto teoretickom texte dôležitá interpretácia: „Práve táto cesta sa mi pri ozrejmovaní čitateľsky a interpretačne náročných básnických textov javí ako produktívna.“ Príjemca sa stretne s poéziou J. Stacha, M. Válka, J. Mihalkoviča, M. Rúfusa, J. Švantnera, s esejami F. Andraščíka a literárnou kritikou A. Bagina tak, ako sa prijímali, prijímajú a ako ich hodnotí sám Zambor. Inonárodná poézia je spracovaná zaujímavo – J. Zambor k nej pristupuje ako literárny vedec i ako prekladateľ. Osobitne sa venuje po španielsky písanej poézii (španielsky barok, F. G. Lorca, argentínsky J. L. Borges). Neobišiel ani slovenskú recepciu poézie J. Skácela a čuvačského umelca G. Ajgiho, píšuceho po rusky – a to všetko na pozadí kultúrneho vývinu, reflexie vlastnej i iných. Zaujímavý je autorov pohľad na akceptáciu a preklady slovenskej poézie. Knihu završuje kapitolou o preklade ako interpretačnom umení, čo Zambor svojou precíznou literárnou činnosťou stále dokazuje.
.gabriela Rakúsová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.