Súťaživosť ma prešla na konci prvej triedy a bolo. Už len udržať ten balans, aby tie známky boli také, aby som nemala doma zaracha. Na strednej som väčšinu vyučovacích hodín preblicovala. Chodila som po meste, po kaviarňach, po parkoch. So školskou taškou. Nevážila som si vzdelanie. A aj na medicínu som nešla len pre lenivosť učiť sa. Keď niekomu poviem v Nepále, že u nás sú školy zadarmo a napriek tomu ich veľa mladých ľudí neštuduje a radšej sa nejako premotajú, Nepálci nechápavo krútia hlavami. Ako keby som vyhadzovala chleba či trhala peniaze. Nejde im to do hlavy. Väčšina z nich si nikdy nenašetrí toľko, aby svojim deťom dopriali luxus vzdelania. To si môžu dovoliť len deti z hornej kasty. Tí najchudobnejší sa nedostanú ani na strednú a často ani na základnú – tá štátna je síce zadarmo, ale keď nemajú ani na autobus a školskú uniformu, dieťa jednoducho musí makať v domácnosti a basta. Tí, ktorí pochopili, čo všetko môže kvalitné vzdelanie znamenať pre ich deti (a ich vlastný dôchodok, keďže sociálny systém nemajú), trieskajú si hlavu o stenu, že im nedokázali našetriť. Že sa lepšie nenarodili. Moje deti v sirotinci v Káthmandu chodia do drahej súkromnej školy. Tešia sa do nej, úlohy si robia rady (!) a prázdniny veľmi rady nemajú. Ich snom je byť učiteľmi a doktormi a celý život študovať. Pribrali sme desiatky nových detí a rozhodli sme sa namiesto drahých poplatkov súkromnej ziskovej škole založiť radšej vlastnú. Kvalitnú a našu. Zamestnali sme úžasnú učiteľku, čo vie výborne po anglicky, prenajali budovu a prevádzka sa minulý týždeň začala. Je ešte čo doťahovať. Deti, ktoré nikdy neboli v škole, majú v očiach iskričky. Niektoré z nich ešte pár dní predtým žobrali na ulici. Tieto deti nevedia, že v škole by mali byť lavice a stoličky. My to však vieme a snažíme sa vyzbierať peniaze na to, aby sme ich zakúpili. Keď sa pozerám na fotku, kde sedia s prekríženými nohami na zemi, a schúlené študujú knihy, hrnú sa mi slzy do očí. A neznášam sa za to, ako som sama v detstve pohŕdala vzdelaním. Keby som mohla aspoň trochu z možností, ktoré som mala ja a nevyužila ich, dať týmto deťom. Keby z nich mohli byť doktori a učitelia. Ak môžete, prosím, prispejte nám na lavice a ostatnú výbavu, ktorá nám ešte chýba. Decká za to čaká skvelá budúcnosť, akú má v Nepále málokto. www.happyhomenepal.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.