.boris Kudlička (1972) nie je na Slovensku priveľmi známy – s výnimkou „odborných kruhov“, ako zvykneme alibisticky vravievať. Významný európsky scénograf a dizajnér, od roku 1996 realizujúci scénografie hlavne do operných inscenácií. Spolupracoval predovšetkým s Teatrom Wielkim – Národnou operou vo Varšave, kde žije. Operné scény však vytvoril aj v Berlíne, Moskve, Petrohrade, vo Valencii, Tel Avive, v Los Angeles, vo Washingtone i v Bratislave. Na svetovej výstave Expo 2010 v Šanghaji získal za expozíciu poľského pavilónu striebornú medailu, na Slovensku dostal v roku 2004 divadelné ocenenie Doska za scénu k baletnej inscenácii Rasputin. .do sveta spoza hraníc
„Boris dokáže vo svojej scénografii zachytiť nielen najpodstatnejšie trendy v technológiách, ale on rozumie aj interpretácii režiséra a vie v scéne zachytiť aj atmosféru doby. Nie je len scénograf, dotvárajúci inscenáciu, ale cez scénu sa vyjadruje o stave a k stavu doby,“ konštatuje Silvia Hroncová, redaktorka výpravnej monografie Boris Kudlička: Volume 1, ktorá vyšla v polovici mája tohto roku. Borisa hodnotí ako intuitívneho, vzdelaného, rozhľadeného obyčajného človeka, ktorý pozná, čo sa deje vo svetovom i európskom divadle a paralelne s tým cíti ostatné druhy umenia. „Má zvláštnu intuíciu, ktorú dokáže pretaviť do výtvarného cítenia. Nie je scénogafom realistom, vyjadruje sa v silných symboloch, v čistých fabách, liniách, stále dokáže na javisku prekvapiť. Jeho scénografia nie je monotónna, rastie, prekvapuje novým, nikdy sa neopakuje. Nezapĺňa javisko množstvom dekorácií, ale množstvom emócií. To je oveľa ťažšie, je to vysoký stupeň scénografie,“ uvažuje Hroncová.
Vynikajúci slovenský scénograf Aleš Votava povedal, že scénografia je istý stupeň liečiteľstva. Podľa toho scénografia nie je len „to“ racionálne, ale aj „to“ emocionálne. V prípade Borisa Kudličku to platí. Jeho scény zaujmú nielen symbolikou, ale i prácou s materiálmi a so svetlom a farbami.
Kudlička v Poľsku začínal ako asistent Andrzeja Kreutza Majewskiego a dodnes (spolu)pracuje s Mariuszom Trelinskim, vari najvýznamnejším poľským režisérom operných inscenácií, no okrem toho už spolupracuje aj s európskou a svetovou špičkou operného sveta. „S Tralinskim vytvoril od roku 1999 štrnásť operných inscenácií, a so scénou k Pucciniho opere Madame Butterfly, ktorú zaregistroval Placido Domingo, dostal sa do Los Angeles. Boris je súčasťou toho, čo dnes ťahá Poľsko do sveta,“ dodáva Silvia Hroncová.
Prečo teda nie je Boris Kudlčka na Slovensku, v (ná)rodnej krajine viac známy? Silvia Hroncová vysvetľuje: „My si ľudí, ktorí sú špčkami vo svojom odbore, nielenže nevážime, ale ani ich v dobrom význame slova nevyužívame. Pre mňa je záhada, prečo sa Boris tak málo zdržiava na Slovensku, prečo nie je vo väčšom kontakte s našimi školami, tvorcami operných, divadelných. Inscenácií. Alebo nie sú v kontakte oni s ním? Neviem.“ .presiaknutý Poľskom
Najskôr sa, paradoxne, s Borisom nerozprávame o opere, ale o prírode. „Príroda bola vždy silným a aktívnym prvkom v mojom ružomberskom detstve, v živote, v mojom vnútornom vývoji. V prírode je harmónia – vzťahy v nej majú svoje príbehy, a tie sú i divadelné. Poznania z prírody prenášam do divadla, ale inými znakmi, snažím sa o syntézu znakov, ktoré používam na vyjadrenie názoru na dielo. Ale nemám žiadnu konkrétnu situáciu, miesto, štruktúru v prírode, ktoré by ma priamo inšpirovali pri tvorbe,“ povie Boris.
Na scéne k Eugenovi Oneginovi od Petra Iľjiča Čajkovského stoja brezy ako symbol, ním Kudlička charakterizoval miesto a priestor, v ktorom vznikol originál. No zároveň sú brezy veľmi súčasnými prvkami. Pretože brezy ako také majú krásnu štruktúru kôry, konštrukciu kmeňov, celého stromu. Na Kudličkovej scéne sú len kmene, v ktorých sa Tatiana stráca – lebo v diele išlo o vzťah medzi malou, krehkou bytosťou, Tatianou, a veľkými, monumentálnymi, statickými stromami. Rozprávame sa o Poľsku, kam až sa dostalo do umelcovho vedomia. „Poľskom som presiakol, ale bol to prirodzený proces,“ povie Boris: „Poľsko mi dalo možnosť realizovať sa v tom duchu divadla, ktoré ma zaujíma najviac. Keď som prišiel do Poľska, vôbec som nerozumel opere. A vôbec – ísť do Poľska bolo kontroverzné rozhodnutie. Poľská spoločnosť je fascinujúca, prešla ťažkou cestou k tomu, aby bola dnes hrdá na svoju históriu, kultúru. A tak má poľská spoločnosť istý nadhľad. Napríklad Varšava, kde žijem: Mesto je celé rozbité, sú tam fragmenty zaujímavých, kontroverzných aj protikladných vecí. V tom prúdi veľmi zaujímavé napätie, ktoré provokuje, inšpiruje. Vo Varšave sa dejú pozoruhodné veci. Varšava je dnes druhým Berlínom, obe metropoly majú podobnú históriu.“ .zbožňovateľ podvedomia
Boris Kudlička výrazne participoval na diele Pocta Krzysztofovi Kieslowskemu a neskôr na koncertnom uvedení diela Desať kúskov pre piano, so skladateľom a dirigentom Zbigniewom Preisnerom. Ak hovoríme o filmovom režisérovi Kieslowskom, spomenieme si na jeho trilógiu Biela / Modrá / Červená – na ponášku francúzskej trikolóry. „Neprikladám farbám matematický význam,“ povie Boris, v ktorého scénach dominujú sýte tóny červenej, modrej, bielej: „Ony mi fungujú skôr ako téma, ako kód, ktorý pomáha tému definovať. Viac pracujem podvedome než konštruktívne. Na sedemdesiat percent. Zvyšok je estetické cítenie.“
A potom, potom je tu ešte Baltské more – lebo aj ono je symbolom. „Zbožňujem poľské Baltské more, je absolútne divé, spektakulárne, je nad ním šialené nebo, meniace sa každý večer, dramatické,“ spomína Boris. „Ale nemám pocit, že pri ňom musím byť stále, že tam potrebujem mať svoje miesto. Len sa k nemu veľmi rád vraciam.“
„Boris dokáže vo svojej scénografii zachytiť nielen najpodstatnejšie trendy v technológiách, ale on rozumie aj interpretácii režiséra a vie v scéne zachytiť aj atmosféru doby. Nie je len scénograf, dotvárajúci inscenáciu, ale cez scénu sa vyjadruje o stave a k stavu doby,“ konštatuje Silvia Hroncová, redaktorka výpravnej monografie Boris Kudlička: Volume 1, ktorá vyšla v polovici mája tohto roku. Borisa hodnotí ako intuitívneho, vzdelaného, rozhľadeného obyčajného človeka, ktorý pozná, čo sa deje vo svetovom i európskom divadle a paralelne s tým cíti ostatné druhy umenia. „Má zvláštnu intuíciu, ktorú dokáže pretaviť do výtvarného cítenia. Nie je scénogafom realistom, vyjadruje sa v silných symboloch, v čistých fabách, liniách, stále dokáže na javisku prekvapiť. Jeho scénografia nie je monotónna, rastie, prekvapuje novým, nikdy sa neopakuje. Nezapĺňa javisko množstvom dekorácií, ale množstvom emócií. To je oveľa ťažšie, je to vysoký stupeň scénografie,“ uvažuje Hroncová.
Vynikajúci slovenský scénograf Aleš Votava povedal, že scénografia je istý stupeň liečiteľstva. Podľa toho scénografia nie je len „to“ racionálne, ale aj „to“ emocionálne. V prípade Borisa Kudličku to platí. Jeho scény zaujmú nielen symbolikou, ale i prácou s materiálmi a so svetlom a farbami.
Kudlička v Poľsku začínal ako asistent Andrzeja Kreutza Majewskiego a dodnes (spolu)pracuje s Mariuszom Trelinskim, vari najvýznamnejším poľským režisérom operných inscenácií, no okrem toho už spolupracuje aj s európskou a svetovou špičkou operného sveta. „S Tralinskim vytvoril od roku 1999 štrnásť operných inscenácií, a so scénou k Pucciniho opere Madame Butterfly, ktorú zaregistroval Placido Domingo, dostal sa do Los Angeles. Boris je súčasťou toho, čo dnes ťahá Poľsko do sveta,“ dodáva Silvia Hroncová.
Prečo teda nie je Boris Kudlčka na Slovensku, v (ná)rodnej krajine viac známy? Silvia Hroncová vysvetľuje: „My si ľudí, ktorí sú špčkami vo svojom odbore, nielenže nevážime, ale ani ich v dobrom význame slova nevyužívame. Pre mňa je záhada, prečo sa Boris tak málo zdržiava na Slovensku, prečo nie je vo väčšom kontakte s našimi školami, tvorcami operných, divadelných. Inscenácií. Alebo nie sú v kontakte oni s ním? Neviem.“ .presiaknutý Poľskom
Najskôr sa, paradoxne, s Borisom nerozprávame o opere, ale o prírode. „Príroda bola vždy silným a aktívnym prvkom v mojom ružomberskom detstve, v živote, v mojom vnútornom vývoji. V prírode je harmónia – vzťahy v nej majú svoje príbehy, a tie sú i divadelné. Poznania z prírody prenášam do divadla, ale inými znakmi, snažím sa o syntézu znakov, ktoré používam na vyjadrenie názoru na dielo. Ale nemám žiadnu konkrétnu situáciu, miesto, štruktúru v prírode, ktoré by ma priamo inšpirovali pri tvorbe,“ povie Boris.
Na scéne k Eugenovi Oneginovi od Petra Iľjiča Čajkovského stoja brezy ako symbol, ním Kudlička charakterizoval miesto a priestor, v ktorom vznikol originál. No zároveň sú brezy veľmi súčasnými prvkami. Pretože brezy ako také majú krásnu štruktúru kôry, konštrukciu kmeňov, celého stromu. Na Kudličkovej scéne sú len kmene, v ktorých sa Tatiana stráca – lebo v diele išlo o vzťah medzi malou, krehkou bytosťou, Tatianou, a veľkými, monumentálnymi, statickými stromami. Rozprávame sa o Poľsku, kam až sa dostalo do umelcovho vedomia. „Poľskom som presiakol, ale bol to prirodzený proces,“ povie Boris: „Poľsko mi dalo možnosť realizovať sa v tom duchu divadla, ktoré ma zaujíma najviac. Keď som prišiel do Poľska, vôbec som nerozumel opere. A vôbec – ísť do Poľska bolo kontroverzné rozhodnutie. Poľská spoločnosť je fascinujúca, prešla ťažkou cestou k tomu, aby bola dnes hrdá na svoju históriu, kultúru. A tak má poľská spoločnosť istý nadhľad. Napríklad Varšava, kde žijem: Mesto je celé rozbité, sú tam fragmenty zaujímavých, kontroverzných aj protikladných vecí. V tom prúdi veľmi zaujímavé napätie, ktoré provokuje, inšpiruje. Vo Varšave sa dejú pozoruhodné veci. Varšava je dnes druhým Berlínom, obe metropoly majú podobnú históriu.“ .zbožňovateľ podvedomia
Boris Kudlička výrazne participoval na diele Pocta Krzysztofovi Kieslowskemu a neskôr na koncertnom uvedení diela Desať kúskov pre piano, so skladateľom a dirigentom Zbigniewom Preisnerom. Ak hovoríme o filmovom režisérovi Kieslowskom, spomenieme si na jeho trilógiu Biela / Modrá / Červená – na ponášku francúzskej trikolóry. „Neprikladám farbám matematický význam,“ povie Boris, v ktorého scénach dominujú sýte tóny červenej, modrej, bielej: „Ony mi fungujú skôr ako téma, ako kód, ktorý pomáha tému definovať. Viac pracujem podvedome než konštruktívne. Na sedemdesiat percent. Zvyšok je estetické cítenie.“
A potom, potom je tu ešte Baltské more – lebo aj ono je symbolom. „Zbožňujem poľské Baltské more, je absolútne divé, spektakulárne, je nad ním šialené nebo, meniace sa každý večer, dramatické,“ spomína Boris. „Ale nemám pocit, že pri ňom musím byť stále, že tam potrebujem mať svoje miesto. Len sa k nemu veľmi rád vraciam.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.