Aby nás presvedčil o tom, že je naozaj vo vidieckom sídle Stevieho Winwooda, v ktorého štúdiu kapela nahráva, snažil sa svoj mobil nasmerovať na neďaleký kopec, spoza ktorého sa ozývalo bľačanie oviec. Na začiatku rozhovoru si zaspomínal na príhodu z vlaňajšieho veľtrhu WOMEX v Kodani, keď stretol vo výťahu Michala Kaščáka a Janku Polnischovú z agentúry Pohoda, a tí ho cestou z prízemia na tretie poschodie „ukecali“ na vystúpenie v Trenčíne. Bolo to o to ľahšie, že Lu už mal skúsenosti so strednou Európou vrátane Slovenska. .niektorí z nás videli vlaňajšie vystúpenie PIL na festivale Sziget v Budapešti a bol to najlepší koncert na festivale. Pamätáš si naň?
Samozrejme, bol to naozaj skvelý koncert – pre nás bol zážitok hlavne pobyt v zákulisí, kde nám servírovali úžasné jedlá. Hrali sme preto tak dobre, lebo sme mali predtým skvelé jedlo. Ak sa PIL poriadne naje, tak potom aj poriadne hrá. Odkážte ľuďom na Slovensku, že ak budú jesť dobré jedlá, tak aj všetko v ich živote bude dobré... .vraj si už na Slovensku bol – konkrétne vo Vysokých Tatrách. Je to pravda?
Áno, je, ale teraz sa opýtam niečo ja vás. Ešte stále majú ľudia na Slovensku tak radi nakladané melóny? .nakladané melóny? V živote sme o tom nepočuli!
Ja som ich jedol v Tatranskej Lomnici – bolo to fantastické! Bývali sme v nejakom hoteli či skôr penzióne, a raz nám priniesli na stôl melóny na kyslo – bolo to úžasné jedlo. Naozaj chrumkavé, osviežujúce a chutné, úplne ako PIL (smiech). .bol si v tom čase na Slovensku ako turista?
Áno, jednoducho sme chceli skúsiť svet. Bolo to v roku 1991, krátko po páde berlínskeho múra a ja som mal vtedy priateľku, ktorá rada jazdila autom. Tak som s ňou a so psom precestoval na aute veľký kus Česka, Poľska, Slovenska, i ďalších východoeurópskych krajín. Jednoducho sme sa túlali, spoznávali nové krajiny a nových ľudí, a tak sme sa dostali aj do Tatranskej Lomnice. Aj neskôr sme prechádzali cez Slovensko, keď som bol v Krakove na turné s The Klezmatics – urobili sme si výlet autom z Krakova do Budapešti a naspäť... Boli sme aj v Zakopanom a iných častiach Tatier – je to veľmi krásny kút zeme. Jednoducho sme skúšali niečo nové – čo je veľmi dôležitá vec v živote. Treba stále niečo skúšať a spoznávať... Rovnako ako PIL – to je kapela, ktorá stále skúša niečo nové, hudobne aj geograficky. .teraz sa vrátime hlboko do minulosti, do čias skupiny 3 Mustaphas 3. Ako je možné, že z bývalých pankáčov sa na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia stali zrazu folkáči, ktorí hrali hudbu z Balkánu?
Nerozumiem slovu punk a nerozumiem ani slovu folk – sú to pre mňa dve neznáme štvorpísmenkové slová (po chvíli ticha smiech.). V skutočnosti je folk a punk pre mňa to isté, nevidím v tom veľký rozdiel. .ale predsa len – hral si v tom čase v skupine Damned, zaujímal si sa pri tom aj o folk alebo etno?
Etno a folk je to isté, ethnos znamená po grécky ľud, rovnako ako Volk v nemčine či populus v latinčine, alebo narod v ruštine, či halk v turečtine. Ja sa v prvom rade zaujímam o ľudí, a zároveň sa zaujímam o hudbu, ktorú ľudia robia. To máme spoločné s Johnom Lydonom – aj on je veľký fanúšik ľudovej hudby. Zaujímame sa o hudbu, a to znamená, že aj o ľudí, ktorí ju tvoria a naopak – zaujímame sa o ľudí, pretože máme radi hudbu. Ja osobne neznášam rozdeľovanie hudby do škatuliek. Ľudia to robia jednoducho preto, lebo si myslia, že im to nejako pomôže. Ja si však myslím pravý opak – že to hudbe škodí. Klasifikácia bola v móde možno tak pred polstoročím – vtedy boli všetci posadnutí nálepkovaním a niektorým to vydržalo až dodnes. Ja, keď hrám hudbu, nesnažím sa o nej rozmýšľať, jednoducho som v nej ponorený až po uši. Keď vidím niekoho hrať, tak si všímam iba jeho hudbu. Hudba je jedna z mála vecí v ľudskom živote, keď ste naozaj hodení do reality, keď nemáte v hlave zbytočné prekážky. Preto je hudba pre ľudí taká dôležitá. Veľa takzvanej ľudovej hudby alebo world music má pre mňa takú šokujúcu kvalitu, až mi to nejde do hlavy. Preto som sa pokúšal prísť tomu na koreň, a stať sa toho súčasťou. .bolo pre teba ťažké naučiť sa hrať na rôznych „exotických“ nástrojoch, ako je turecký saz alebo arabská lutna oud? Hráš na tých nástrojoch rovnakým spôsobom ako muzikanti z krajín, odkiaľ tieto nástroje pochádzajú, alebo máš nejaký vlastný štýl?
Každý muzikant má vlastný štýl, ba dokonca musí mať vlastný štýl. Hlavný rozdiel medzi klasickou európskou gitarou a týmito nástrojmi je v držaní – držanie gitary je jednoduché, ale ázijské strunové nástroje majú iný spôsob uchopenia. Ak zvládnete držanie, máte vyhraté. Napríklad saz mám veľmi rád, je to skvelý nástroj s úžasným zvukom, je skladnejší ako gitara, no nedá sa na ňom hrať príliš rýchlo. Práve preto ho mám rád, lebo človek je pri hraní na ňom o niečo uvoľnenejší. V západnej hudbe robíme hlavnú chybu v tom, že sa snažíme hrať čo najrýchlejšie a zabúdame si to užívať. Ak je však uvoľnený hráč, tak je uvoľnená aj jeho hudba. Odporúčam preto všetkým: hrajte na vašich ľudových nástrojoch, počúvajte všetky hudobné štýly, cestujte, stretávajte rôznych ľudí a hrajte s nimi! .je ťažké hrať s hudobníkmi, ktorí pochádzajú z rôznych kultúrnych prostredí?
Je to ľahké a ťažké zároveň. Dôležité je vzdať sa utkvelej predstavy, že vnútite spoluhráčom svoju predstavu o tom, ako má vyzerať hudba. A už vôbec nemá význam snažiť sa napodobňovať ich štýl – napríklad hrať africkú hudbu tak ako Afričania. V prvom rade je dôležité pozorne ich počúvať. Počúvať je oveľa ťažšie ako rozprávať. Pri hudbe sa často stáva, že to nefunguje, pretože muzikanti príliš veľa „hovoria“ – niekto hrá sólo spôsobom blllllllllllllllllllllm – pozrite sa na mňa, aký som dobrý – bllllllllllllll, bum, bum-bum-bác – a nepočúva, čo hrá jeho spoluhráč. A pritom práve to je pri hudbe najdôležitejšie. Ja som na to prišiel vďaka tomu, že som sa raz dal nahovoriť na koncert pre ľudí s Downovým syndrómom. Vtedy som zistil, že práve oni sú najlepší muzikanti na svete – pretože dokážu trpezlivo počúvať. Takže odpoveď na vašu otázku znie – áno, je to ťažké, ale keď dokážete pozorne počúvať, je to ľahké. .aké je to, hrať v jednej kapele s Johnom Lydonom?
Tam to funguje na úplne rovnakom princípe. Keď sme na pódiu, máme nacvičené isté hudobné vzorce, nejaké štruktúry, no zároveň sa snažíme pozorne počúvať jeden druhého. A čo sa týka Johna, to je do istej miery iný prípad ako ostatní ľudia, pretože reaguje veľmi spontánne na všetko, čo sa deje na pódiu i mimo neho, nie je to „normálny“ hudobník, na akého sme zvyknutí. Preto musíme byť stále v strehu a vedieť reagovať na jeho improvizácie. Takže sa nám často stáva, že nehráme to, čo vieme, ale to, čo nevieme (smiech). .ako funguje tento princíp pri nahrávaní v štúdiu?
Práve teraz nahrávame v domácom štúdiu Stevieho Winwooda, ktoré si zariadil v starej stodole. Už niekoľko dní sa pohrávame s rôznymi štruktúrami, harmonickými atmosférami a rytmami, ktoré k nám prichádzajú ani neviem odkiaľ. A občas k nám zájde John a niečo zaspieva, alebo si príde len tak pokecať, prípadne nás vyrušiť... Myslím si, že nám to ide celkom dobre, máme nahraté rôzne veci, často improvizujeme. Scott (Firth, basgitarista), Bruce (Smith, bubeník) a ja sedíme väčšinu času v štúdiu a hráme, čo to dá. A potom budeme počúvať a počúvať, rozmýšľať o tom, čo sme počuli, opäť počúvať, zabudneme, čo sme si mysleli, potom nahráme niektoré skladby znova a iné necháme tak... Jednoducho, klasická robota nad albumom. .okrem PIL hráš aj v mnohých ďalších projektoch – napríklad v triu Les Triaboliques alebo v Mekons. Ako to všetko stíhaš?
Naozaj hrám v mnohých skupinách. Cítim, že to nie je dobre, ale mám veľa kamarátov, ktorých nemôžem odmietnuť. Napríklad teraz hrám v jednej kapele aj s chalanom, ktorý mi nosí počas šnúry PIL gitary na scénu a stará sa mi o nástroje. Hráme spolu v skupine Babara Lucka, čo je taký londýnsky pakistanský east-endový ragamaffin skladateľ. Mám množstvo projektov, ale rovnako sú na tom aj ostatní členovia kapely. Aj John Lydon má nejaký bočný projekt, volá sa to tuším Sex Pistols, alebo tak nejako... (smiech). Ale podľa mňa je jeho naozajstnou a pravou skupinou Public Image – pretože so Sex Pistols urobil iba jeden album a s PIL ich bolo desať. Nazdávam sa, že ak budú ľudia pozorne počúvať PIL, až potom pochopia, čo je to vlastne punk. Sex Pistols sú už dávno minulosťou, no PIL je doteraz živá kapela – a to je ten hlavný rozdiel. Robert „Lu“ Edmonds/
Narodil sa v roku 1957 vo východnom Anglicku. Tento multiinštrumentalista a skladateľ začínal v skupinách The Damned a The Mekons. Na začiatku 80. rokov 20. storočia bol jedným zo zakladateľov recesistickej etno skupiny 3 Mustaphas 3, ktorá ako jedna z prvých kapiel vo Veľkej Británii hrala world-music, inšpirovanú balkánskou, gréckou a tureckou ľudovou hudbou. V roku 2009 založil s Justinom Adamsom a Benom Mandelsohnom (Magazine, The Pogues) trio The Triaboliques. Najznámejší je ako gitarista skupiny Public Image, Ltd.
Samozrejme, bol to naozaj skvelý koncert – pre nás bol zážitok hlavne pobyt v zákulisí, kde nám servírovali úžasné jedlá. Hrali sme preto tak dobre, lebo sme mali predtým skvelé jedlo. Ak sa PIL poriadne naje, tak potom aj poriadne hrá. Odkážte ľuďom na Slovensku, že ak budú jesť dobré jedlá, tak aj všetko v ich živote bude dobré... .vraj si už na Slovensku bol – konkrétne vo Vysokých Tatrách. Je to pravda?
Áno, je, ale teraz sa opýtam niečo ja vás. Ešte stále majú ľudia na Slovensku tak radi nakladané melóny? .nakladané melóny? V živote sme o tom nepočuli!
Ja som ich jedol v Tatranskej Lomnici – bolo to fantastické! Bývali sme v nejakom hoteli či skôr penzióne, a raz nám priniesli na stôl melóny na kyslo – bolo to úžasné jedlo. Naozaj chrumkavé, osviežujúce a chutné, úplne ako PIL (smiech). .bol si v tom čase na Slovensku ako turista?
Áno, jednoducho sme chceli skúsiť svet. Bolo to v roku 1991, krátko po páde berlínskeho múra a ja som mal vtedy priateľku, ktorá rada jazdila autom. Tak som s ňou a so psom precestoval na aute veľký kus Česka, Poľska, Slovenska, i ďalších východoeurópskych krajín. Jednoducho sme sa túlali, spoznávali nové krajiny a nových ľudí, a tak sme sa dostali aj do Tatranskej Lomnice. Aj neskôr sme prechádzali cez Slovensko, keď som bol v Krakove na turné s The Klezmatics – urobili sme si výlet autom z Krakova do Budapešti a naspäť... Boli sme aj v Zakopanom a iných častiach Tatier – je to veľmi krásny kút zeme. Jednoducho sme skúšali niečo nové – čo je veľmi dôležitá vec v živote. Treba stále niečo skúšať a spoznávať... Rovnako ako PIL – to je kapela, ktorá stále skúša niečo nové, hudobne aj geograficky. .teraz sa vrátime hlboko do minulosti, do čias skupiny 3 Mustaphas 3. Ako je možné, že z bývalých pankáčov sa na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia stali zrazu folkáči, ktorí hrali hudbu z Balkánu?
Nerozumiem slovu punk a nerozumiem ani slovu folk – sú to pre mňa dve neznáme štvorpísmenkové slová (po chvíli ticha smiech.). V skutočnosti je folk a punk pre mňa to isté, nevidím v tom veľký rozdiel. .ale predsa len – hral si v tom čase v skupine Damned, zaujímal si sa pri tom aj o folk alebo etno?
Etno a folk je to isté, ethnos znamená po grécky ľud, rovnako ako Volk v nemčine či populus v latinčine, alebo narod v ruštine, či halk v turečtine. Ja sa v prvom rade zaujímam o ľudí, a zároveň sa zaujímam o hudbu, ktorú ľudia robia. To máme spoločné s Johnom Lydonom – aj on je veľký fanúšik ľudovej hudby. Zaujímame sa o hudbu, a to znamená, že aj o ľudí, ktorí ju tvoria a naopak – zaujímame sa o ľudí, pretože máme radi hudbu. Ja osobne neznášam rozdeľovanie hudby do škatuliek. Ľudia to robia jednoducho preto, lebo si myslia, že im to nejako pomôže. Ja si však myslím pravý opak – že to hudbe škodí. Klasifikácia bola v móde možno tak pred polstoročím – vtedy boli všetci posadnutí nálepkovaním a niektorým to vydržalo až dodnes. Ja, keď hrám hudbu, nesnažím sa o nej rozmýšľať, jednoducho som v nej ponorený až po uši. Keď vidím niekoho hrať, tak si všímam iba jeho hudbu. Hudba je jedna z mála vecí v ľudskom živote, keď ste naozaj hodení do reality, keď nemáte v hlave zbytočné prekážky. Preto je hudba pre ľudí taká dôležitá. Veľa takzvanej ľudovej hudby alebo world music má pre mňa takú šokujúcu kvalitu, až mi to nejde do hlavy. Preto som sa pokúšal prísť tomu na koreň, a stať sa toho súčasťou. .bolo pre teba ťažké naučiť sa hrať na rôznych „exotických“ nástrojoch, ako je turecký saz alebo arabská lutna oud? Hráš na tých nástrojoch rovnakým spôsobom ako muzikanti z krajín, odkiaľ tieto nástroje pochádzajú, alebo máš nejaký vlastný štýl?
Každý muzikant má vlastný štýl, ba dokonca musí mať vlastný štýl. Hlavný rozdiel medzi klasickou európskou gitarou a týmito nástrojmi je v držaní – držanie gitary je jednoduché, ale ázijské strunové nástroje majú iný spôsob uchopenia. Ak zvládnete držanie, máte vyhraté. Napríklad saz mám veľmi rád, je to skvelý nástroj s úžasným zvukom, je skladnejší ako gitara, no nedá sa na ňom hrať príliš rýchlo. Práve preto ho mám rád, lebo človek je pri hraní na ňom o niečo uvoľnenejší. V západnej hudbe robíme hlavnú chybu v tom, že sa snažíme hrať čo najrýchlejšie a zabúdame si to užívať. Ak je však uvoľnený hráč, tak je uvoľnená aj jeho hudba. Odporúčam preto všetkým: hrajte na vašich ľudových nástrojoch, počúvajte všetky hudobné štýly, cestujte, stretávajte rôznych ľudí a hrajte s nimi! .je ťažké hrať s hudobníkmi, ktorí pochádzajú z rôznych kultúrnych prostredí?
Je to ľahké a ťažké zároveň. Dôležité je vzdať sa utkvelej predstavy, že vnútite spoluhráčom svoju predstavu o tom, ako má vyzerať hudba. A už vôbec nemá význam snažiť sa napodobňovať ich štýl – napríklad hrať africkú hudbu tak ako Afričania. V prvom rade je dôležité pozorne ich počúvať. Počúvať je oveľa ťažšie ako rozprávať. Pri hudbe sa často stáva, že to nefunguje, pretože muzikanti príliš veľa „hovoria“ – niekto hrá sólo spôsobom blllllllllllllllllllllm – pozrite sa na mňa, aký som dobrý – bllllllllllllll, bum, bum-bum-bác – a nepočúva, čo hrá jeho spoluhráč. A pritom práve to je pri hudbe najdôležitejšie. Ja som na to prišiel vďaka tomu, že som sa raz dal nahovoriť na koncert pre ľudí s Downovým syndrómom. Vtedy som zistil, že práve oni sú najlepší muzikanti na svete – pretože dokážu trpezlivo počúvať. Takže odpoveď na vašu otázku znie – áno, je to ťažké, ale keď dokážete pozorne počúvať, je to ľahké. .aké je to, hrať v jednej kapele s Johnom Lydonom?
Tam to funguje na úplne rovnakom princípe. Keď sme na pódiu, máme nacvičené isté hudobné vzorce, nejaké štruktúry, no zároveň sa snažíme pozorne počúvať jeden druhého. A čo sa týka Johna, to je do istej miery iný prípad ako ostatní ľudia, pretože reaguje veľmi spontánne na všetko, čo sa deje na pódiu i mimo neho, nie je to „normálny“ hudobník, na akého sme zvyknutí. Preto musíme byť stále v strehu a vedieť reagovať na jeho improvizácie. Takže sa nám často stáva, že nehráme to, čo vieme, ale to, čo nevieme (smiech). .ako funguje tento princíp pri nahrávaní v štúdiu?
Práve teraz nahrávame v domácom štúdiu Stevieho Winwooda, ktoré si zariadil v starej stodole. Už niekoľko dní sa pohrávame s rôznymi štruktúrami, harmonickými atmosférami a rytmami, ktoré k nám prichádzajú ani neviem odkiaľ. A občas k nám zájde John a niečo zaspieva, alebo si príde len tak pokecať, prípadne nás vyrušiť... Myslím si, že nám to ide celkom dobre, máme nahraté rôzne veci, často improvizujeme. Scott (Firth, basgitarista), Bruce (Smith, bubeník) a ja sedíme väčšinu času v štúdiu a hráme, čo to dá. A potom budeme počúvať a počúvať, rozmýšľať o tom, čo sme počuli, opäť počúvať, zabudneme, čo sme si mysleli, potom nahráme niektoré skladby znova a iné necháme tak... Jednoducho, klasická robota nad albumom. .okrem PIL hráš aj v mnohých ďalších projektoch – napríklad v triu Les Triaboliques alebo v Mekons. Ako to všetko stíhaš?
Naozaj hrám v mnohých skupinách. Cítim, že to nie je dobre, ale mám veľa kamarátov, ktorých nemôžem odmietnuť. Napríklad teraz hrám v jednej kapele aj s chalanom, ktorý mi nosí počas šnúry PIL gitary na scénu a stará sa mi o nástroje. Hráme spolu v skupine Babara Lucka, čo je taký londýnsky pakistanský east-endový ragamaffin skladateľ. Mám množstvo projektov, ale rovnako sú na tom aj ostatní členovia kapely. Aj John Lydon má nejaký bočný projekt, volá sa to tuším Sex Pistols, alebo tak nejako... (smiech). Ale podľa mňa je jeho naozajstnou a pravou skupinou Public Image – pretože so Sex Pistols urobil iba jeden album a s PIL ich bolo desať. Nazdávam sa, že ak budú ľudia pozorne počúvať PIL, až potom pochopia, čo je to vlastne punk. Sex Pistols sú už dávno minulosťou, no PIL je doteraz živá kapela – a to je ten hlavný rozdiel. Robert „Lu“ Edmonds/
Narodil sa v roku 1957 vo východnom Anglicku. Tento multiinštrumentalista a skladateľ začínal v skupinách The Damned a The Mekons. Na začiatku 80. rokov 20. storočia bol jedným zo zakladateľov recesistickej etno skupiny 3 Mustaphas 3, ktorá ako jedna z prvých kapiel vo Veľkej Británii hrala world-music, inšpirovanú balkánskou, gréckou a tureckou ľudovou hudbou. V roku 2009 založil s Justinom Adamsom a Benom Mandelsohnom (Magazine, The Pogues) trio The Triaboliques. Najznámejší je ako gitarista skupiny Public Image, Ltd.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.