.v Košiciach sa nikdy nehovorilo po slovensky. V severných dedinách, v Ťahanovciach, Kavečanoch a smerom na Hradovú hovorili po slovensky, ale v meste sotva. Mesto malo jeden vonkajší obvod „hušták“, tam žili Slováci, ale vo veľmi malom počte: niekoľko rodín nádenníkov a mäsiarov. Slovenská inteligencia nikdy v meste nežila. Košice boli pod takým slabým slovenským vplyvom, že ten, kto tam vyrastal, sa nikdy po slovensky nenaučil; napríklad pisateľ týchto riadkov tam strávil detstvo, tam chodil do školy a do dnešného dňa sa na neho nenalepilo jediné slovenské slovo, čo úprimne ľutujem, ako každú premárnenú znalosť jazyka. .maďarské mesto
Ale v Košiciach nebola na to možnosť. Nebola možnosť naučiť sa po slovensky mimovoľne, z počutia, od služobníctva, z pouličných rozhovorov. V mestách so zmiešaným jazykom si istú primitívnu znalosť jazyka mechanicky osvojí, kto v nich vyrastá. V Košiciach sa dieťa spišských Nemcov na výmennom pobyte mohlo naučiť po maďarsky, boli aj prípady, že tam vyslali dolnozemské dieťa na nemecké slovo, ale v škole premonštrátov sa zriedka vyskytol školák, ktorý by vedel po slovensky. A nebol to zámer, nikto nikdy nikoho neučil nijakému nepriateľskému zmýšľaniu voči Slovákom: Košice boli jednoducho maďarské. Tí, čo sme tam žili, nepoznali sme jazykovú otázku. Nepamätám sa, že by som v Košiciach niekedy niekde vôbec bol počul o „slovenskej otázke“; napríklad, iba teraz som sa dozvedel aj to, že Slováci pokladajú slovo „Tót“ za hanlivé; my Košičania sme tak nazývali Slovákov bez vedľajších úmyslov, ani sme nevedeli, že ich to možno bolí... Ale ak to bolo tak, bola to chyba, isté je len to, že v tom nebol urážlivý úmysel. .v Prešove po slovensky
Meštianske rodiny viac a vďačnejšie hovorili po nemecky; hovorili tou zvláštnou spišskou nemčinou zmiešanou s maďarčinou, ktorá plynula tak, že „prines handbuch zo šuplíka nachtkasne“; nemčina však dlho zostala aj jazykom „kultúrnej konverzácie“ v takej miere, že v Košiciach, tak sa pamätám, do vypuknutia vojny mohli vychádzať jedny nemecké noviny Kaschauer Zeitung a našli si publikum. Slovenské noviny nikdy nevychádzali. Nie preto, že ich „utláčali“; jednoducho preto, lebo v Košiciach nebolo pre koho písať po slovensky.
Päťdesiat kilometrov opodiaľ v Prešove a pravdaže, v celom Šariši, uhorskí páni už vďačne a veľa hovorili po slovensky; spomínam na prekvapenie, keď som sa tam dostal na maturitu a na návšteve v tamojších rodinách po večeri, pri pohári vína domáci pán a členovia rodiny sa začali zhovárať po slovensky. Košice boli tak slabo slovenské (kto by si bol pomyslel na to, že raz to ešte bude potrebné aj dokumentovať?), že obchodníci, ktorí mali na tom záujem, vždy zamestnávali po jednom pomocníkovi, ktorý niečo rozumel po slovensky a mohol byť tlmočníkom, keď sa Slováci zatúlali do mesta. Je to o to výnimočnejšie, lebo na sever od Košíc, celkom blízo, už Slováci žili. .skutočné mesto
Toto mesto bolo popri Prešporku a Veľkom Varadíne možno jediným ozajstným kultúrnym mestom starého Uhorska. Bolo to mesto, malo svoju urbanizáciu, malo salóny, nádherné domy postavené v štýle poľskej renesancie a malo dušu, sebavedomie. Vtedy, keď v uhorských mestách levočský kalendár celé roky predstavoval literatúru; v tomto meste sa nemohol ujať slovenský jazyk, nemal sa čoho chytiť. Košice hovorili po nemecky, hovorili po maďarsky, nepochybne boli bližšie k Európe, ako prevažná väčšina uhorských miest (keď si v cudzine pomyslím na Uhorsko v prvom rade nevidím uhorské Dolniaky, ale Banskú Bystricu, Košice, Prešporok), a o tom, či boli maďarské, alebo nie, mohlo sa polemizovať tak málo ako o českosti Zlína alebo Plzne. Neverím, že počas vojny sa našiel česko-slovenský iredentistický politik vrátane Masaryka aj Beneša, ktorý by si bol vážne myslel, že Slovenstvo si môže nárokovať Košice na jazykovom a rasovom podklade. Košice len tak prikreslili, lebo boli tam, boli pekné, vyhovovali po každej stránke, aj strategicky; práve tak by mohli vziať aj Miškovec (prečo nie?) – veď o tom, ako vieme, v istej chvíli aj bola reč. .vyberané meštiactvo
V Košiciach tak málo rozumeli slovenskému slovu, že českí úradníci, ktorých uchvatitelia vyslali do tejto peknej dŕžavy, zaradom sa naučili po maďarsky, lebo iným jazykom sa spoločensky ani úradne nevedeli kontaktovať s verejnosťou. Roku tisícdeväťstoosemnásť boli Košice také maďarské mesto ako Debrecín. Slovákov tam museli osídľovať vlakmi: úradníkmi a robotníkmi, a predovšetkým Čechmi, ktorí si dali posielať z Čiech ešte aj chlieb, lebo nechceli míňať peniaze „v Maďarskom meste“. V Košiciach žilo najvyberanejšie meštianstvo, aké uhorské mesto vôbec vypestovalo. V tomto meste už pred stopäťdesiatimi rokmi sedeli mestskí ľudia v salónoch s klenbovými stropmi a po maďarsky polemizovali o literatúre. V tomto meste žila jedna maďarská neokrôchanosť. Nepoznala národnostnú otázku, ako šťastný človek, ktorý nevie nenávidieť. A táto neokrôchanosť čítala, cestovala, poznášala v tomto meste v podobe miniatúrnych umeleckých predmetov to málo z Európy, čo z nej videla... veľmi sme si ju nevšímali, len teraz svitá, čo boli Košice! Nie, Košice neboli slovenským mestom; snívame, že naozaj treba o tom hovoriť? .košice nie sú maďarské
Na zürišskej stanici medzi dvoma vlakmi som dostal do rúk noviny, z ktorých som sa dozvedel, že v Košiciach zvesia maďarské tabule s názvami ulíc, že v Košiciach odteraz nevytlačia maďarské slovo, len s „menšinovým“ povolením, že na súde nemožno rokovať po maďarsky, že Košice v zmysle nejakého pochybného počtového úkonu nie sú už maďarským mestom. Uprostred tohto pološialeného kontinentu som sa zahľadel na túto novinovú správu a nechápal som. Košice nie sú maďarské... .ťažké je o tom hovoriť
Pomyslel som na Francúzov, aké by mali pocity, keby jedného dňa čítali, že Marseille nie je francúzske?
Vychovávali ma na „historickom materalizme“, práve som začal zabúdať; za jeho pomoci som všeličo pochopil, až do novinovej správy, ktorá mi dáva na vedomie, že Košice nie sú maďarské. Tu sa mi zaseklo slovo, lebo nechápem. Urbanova veža nie je maďarská? Cintorín Kalvária, kde ležia všetci moji starí otcovia, nie je maďarský? Ulicu, kde som sa narodil, viac neoznačujú po maďarsky...
Hovoriť o tom je hrozne ťažké. Nie je ani potrebné. Nemyslieť na to nie je možné, iba podľa francúzskeho návodu. Sándor Márai (1900 – 1989)
Košický rodák, vlastným menom Sándor Grosschmid, písal po nemecky a po maďarsky. Po roku 1918 bol redaktorom denníka Budapesti Napló a spisovateľom. Patril medzi kritikov Horthyho režimu, nacizmu aj komunizmu. V roku 1948 emigroval, postupne žil v Švajčiarsku, Taliansku a USA. V roku 1989 spáchal v San Diegu v Kalifornii samovraždu. Vydal 64 kníh, z toho 23 románov, osem kníh kratšej prózy, deväť publicistických kníh, jedenásť kníh esejí, osem kníh denníkov, tri knihy dramatických textov a dve poézie. V slovenčine vyšlo naposledy jeho memoárové dielo Zem, zem!..., predtým Sviece zhoria do tla a Kniha byliniek. Vydavateľstvo Kalligram pripravuje vydanie ďalších šiestich jeho diel. Publikovaný text vyšiel v origináli 20. septembra 1933 v novinách Újság pod názvom Kassa (Košice).
Ale v Košiciach nebola na to možnosť. Nebola možnosť naučiť sa po slovensky mimovoľne, z počutia, od služobníctva, z pouličných rozhovorov. V mestách so zmiešaným jazykom si istú primitívnu znalosť jazyka mechanicky osvojí, kto v nich vyrastá. V Košiciach sa dieťa spišských Nemcov na výmennom pobyte mohlo naučiť po maďarsky, boli aj prípady, že tam vyslali dolnozemské dieťa na nemecké slovo, ale v škole premonštrátov sa zriedka vyskytol školák, ktorý by vedel po slovensky. A nebol to zámer, nikto nikdy nikoho neučil nijakému nepriateľskému zmýšľaniu voči Slovákom: Košice boli jednoducho maďarské. Tí, čo sme tam žili, nepoznali sme jazykovú otázku. Nepamätám sa, že by som v Košiciach niekedy niekde vôbec bol počul o „slovenskej otázke“; napríklad, iba teraz som sa dozvedel aj to, že Slováci pokladajú slovo „Tót“ za hanlivé; my Košičania sme tak nazývali Slovákov bez vedľajších úmyslov, ani sme nevedeli, že ich to možno bolí... Ale ak to bolo tak, bola to chyba, isté je len to, že v tom nebol urážlivý úmysel. .v Prešove po slovensky
Meštianske rodiny viac a vďačnejšie hovorili po nemecky; hovorili tou zvláštnou spišskou nemčinou zmiešanou s maďarčinou, ktorá plynula tak, že „prines handbuch zo šuplíka nachtkasne“; nemčina však dlho zostala aj jazykom „kultúrnej konverzácie“ v takej miere, že v Košiciach, tak sa pamätám, do vypuknutia vojny mohli vychádzať jedny nemecké noviny Kaschauer Zeitung a našli si publikum. Slovenské noviny nikdy nevychádzali. Nie preto, že ich „utláčali“; jednoducho preto, lebo v Košiciach nebolo pre koho písať po slovensky.
Päťdesiat kilometrov opodiaľ v Prešove a pravdaže, v celom Šariši, uhorskí páni už vďačne a veľa hovorili po slovensky; spomínam na prekvapenie, keď som sa tam dostal na maturitu a na návšteve v tamojších rodinách po večeri, pri pohári vína domáci pán a členovia rodiny sa začali zhovárať po slovensky. Košice boli tak slabo slovenské (kto by si bol pomyslel na to, že raz to ešte bude potrebné aj dokumentovať?), že obchodníci, ktorí mali na tom záujem, vždy zamestnávali po jednom pomocníkovi, ktorý niečo rozumel po slovensky a mohol byť tlmočníkom, keď sa Slováci zatúlali do mesta. Je to o to výnimočnejšie, lebo na sever od Košíc, celkom blízo, už Slováci žili. .skutočné mesto
Toto mesto bolo popri Prešporku a Veľkom Varadíne možno jediným ozajstným kultúrnym mestom starého Uhorska. Bolo to mesto, malo svoju urbanizáciu, malo salóny, nádherné domy postavené v štýle poľskej renesancie a malo dušu, sebavedomie. Vtedy, keď v uhorských mestách levočský kalendár celé roky predstavoval literatúru; v tomto meste sa nemohol ujať slovenský jazyk, nemal sa čoho chytiť. Košice hovorili po nemecky, hovorili po maďarsky, nepochybne boli bližšie k Európe, ako prevažná väčšina uhorských miest (keď si v cudzine pomyslím na Uhorsko v prvom rade nevidím uhorské Dolniaky, ale Banskú Bystricu, Košice, Prešporok), a o tom, či boli maďarské, alebo nie, mohlo sa polemizovať tak málo ako o českosti Zlína alebo Plzne. Neverím, že počas vojny sa našiel česko-slovenský iredentistický politik vrátane Masaryka aj Beneša, ktorý by si bol vážne myslel, že Slovenstvo si môže nárokovať Košice na jazykovom a rasovom podklade. Košice len tak prikreslili, lebo boli tam, boli pekné, vyhovovali po každej stránke, aj strategicky; práve tak by mohli vziať aj Miškovec (prečo nie?) – veď o tom, ako vieme, v istej chvíli aj bola reč. .vyberané meštiactvo
V Košiciach tak málo rozumeli slovenskému slovu, že českí úradníci, ktorých uchvatitelia vyslali do tejto peknej dŕžavy, zaradom sa naučili po maďarsky, lebo iným jazykom sa spoločensky ani úradne nevedeli kontaktovať s verejnosťou. Roku tisícdeväťstoosemnásť boli Košice také maďarské mesto ako Debrecín. Slovákov tam museli osídľovať vlakmi: úradníkmi a robotníkmi, a predovšetkým Čechmi, ktorí si dali posielať z Čiech ešte aj chlieb, lebo nechceli míňať peniaze „v Maďarskom meste“. V Košiciach žilo najvyberanejšie meštianstvo, aké uhorské mesto vôbec vypestovalo. V tomto meste už pred stopäťdesiatimi rokmi sedeli mestskí ľudia v salónoch s klenbovými stropmi a po maďarsky polemizovali o literatúre. V tomto meste žila jedna maďarská neokrôchanosť. Nepoznala národnostnú otázku, ako šťastný človek, ktorý nevie nenávidieť. A táto neokrôchanosť čítala, cestovala, poznášala v tomto meste v podobe miniatúrnych umeleckých predmetov to málo z Európy, čo z nej videla... veľmi sme si ju nevšímali, len teraz svitá, čo boli Košice! Nie, Košice neboli slovenským mestom; snívame, že naozaj treba o tom hovoriť? .košice nie sú maďarské
Na zürišskej stanici medzi dvoma vlakmi som dostal do rúk noviny, z ktorých som sa dozvedel, že v Košiciach zvesia maďarské tabule s názvami ulíc, že v Košiciach odteraz nevytlačia maďarské slovo, len s „menšinovým“ povolením, že na súde nemožno rokovať po maďarsky, že Košice v zmysle nejakého pochybného počtového úkonu nie sú už maďarským mestom. Uprostred tohto pološialeného kontinentu som sa zahľadel na túto novinovú správu a nechápal som. Košice nie sú maďarské... .ťažké je o tom hovoriť
Pomyslel som na Francúzov, aké by mali pocity, keby jedného dňa čítali, že Marseille nie je francúzske?
Vychovávali ma na „historickom materalizme“, práve som začal zabúdať; za jeho pomoci som všeličo pochopil, až do novinovej správy, ktorá mi dáva na vedomie, že Košice nie sú maďarské. Tu sa mi zaseklo slovo, lebo nechápem. Urbanova veža nie je maďarská? Cintorín Kalvária, kde ležia všetci moji starí otcovia, nie je maďarský? Ulicu, kde som sa narodil, viac neoznačujú po maďarsky...
Hovoriť o tom je hrozne ťažké. Nie je ani potrebné. Nemyslieť na to nie je možné, iba podľa francúzskeho návodu. Sándor Márai (1900 – 1989)
Košický rodák, vlastným menom Sándor Grosschmid, písal po nemecky a po maďarsky. Po roku 1918 bol redaktorom denníka Budapesti Napló a spisovateľom. Patril medzi kritikov Horthyho režimu, nacizmu aj komunizmu. V roku 1948 emigroval, postupne žil v Švajčiarsku, Taliansku a USA. V roku 1989 spáchal v San Diegu v Kalifornii samovraždu. Vydal 64 kníh, z toho 23 románov, osem kníh kratšej prózy, deväť publicistických kníh, jedenásť kníh esejí, osem kníh denníkov, tri knihy dramatických textov a dve poézie. V slovenčine vyšlo naposledy jeho memoárové dielo Zem, zem!..., predtým Sviece zhoria do tla a Kniha byliniek. Vydavateľstvo Kalligram pripravuje vydanie ďalších šiestich jeho diel. Publikovaný text vyšiel v origináli 20. septembra 1933 v novinách Újság pod názvom Kassa (Košice).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.