Pri pohľade zbližša sú traja z nich z generácie, ktorá vyrastala pred rokom 1989. Dvaja, Vladimír Kličko a Zdeno Chára, si ešte nesú v detskej pamäti odtlačky prednovembrového režimu, pionierske šatky, na začiatku a na konci školského roka Internacionálu ako každoročný nový zrod ľudstva, prvomájové sprievody, heslá o vernosti Sovietskemu zväzu na večné časy, slovnú vatu zo zjazdov a plén komunistickej strany z televíznych novín, päťročnice, obrázky úderníkov na nástenkách a fabrické červené hviezdy. Tretí vyrastal v spolkovonemeckom vykultivovanom svete konca sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Z tých dvoch zvyšných sa jeden narodil v znamení nacionalizmu do juhoslovanských vojen a tá druhá, z okresu Nový Jičín, sa už narodila do nového sveta, ktorý ešte stále tak veľmi pripomína ten starý.
Všetci piati sú Stredoeurópania a dosť nepravdepodobné športové hviezdy. Ukrajinec z Kazachstanu, ktorého jeho anglický súper nazval robotom, ťarbavý Nemec z Würzbürgu, ktorému nikto nepredpovedal basketbalovú kariéru, slovenský hokejista, ktorému ešte v doraste nedávali pre jeho neobratnosť nijakú šancu, srbský tenista z Belehradu, ktorý roky čakal na svoju šancu a tenistka z Fulmeku, ktorá bola rada, že nemusela vo Wimbledone tancovať. Nie sú obdarení genialitou ani božskou iskrou, skôr samá noha, samá ruka, vynikajú však tvrdošijnosťou, trpezlivosťou, húževnatosťou, schopnosťou zniesť väčšiu záťaž ako ostatní.
U všetkých piatich som videl po víťazstvách uvoľnenie zadržiavaných emócií. U Dirka Nowitzkého po šiestom zápase Dallas Mavericks s Miami Heat, u Zdena Cháru po siedmom zápase Boston Bruins s Vancouver Canucks, u Vladimíra Klička po dvanástom kole boxu s Davidom Heyem, u Petry Kvitovej po wimbledonskom finále s Máriou Šarapovovou a o deň neskôr u Novaka Djokovića po finále s Rafaelom Nadalom. U jedných malo podobu radostného výbuchu, u iných sebavedomého uspokojenia, u niektorých čírej úľavy.
U všetkých piatich som však videl ešte niečo, čo ich spájalo najviac. Čosi nové, iné ako doteraz. Pekelnú sústredenosť, ktorá im umožnila prekonať slabšie chvíle. Chyby robíme všetci. Prekonať ich, nemyslieť na ne, nedať sa vykoľajiť, sústrediť sa až do poslednej sekundy však dokážu len výnimočné povahy. Nielen z oblasti športu. V dnešnej dobe všeobecného rozptyľovania víťazia napokon tí, čo sa dokážu absolútne sústrediť nielen na okamih, ale na každú hru, set a zápas.
Všetci piati sú Stredoeurópania a dosť nepravdepodobné športové hviezdy. Ukrajinec z Kazachstanu, ktorého jeho anglický súper nazval robotom, ťarbavý Nemec z Würzbürgu, ktorému nikto nepredpovedal basketbalovú kariéru, slovenský hokejista, ktorému ešte v doraste nedávali pre jeho neobratnosť nijakú šancu, srbský tenista z Belehradu, ktorý roky čakal na svoju šancu a tenistka z Fulmeku, ktorá bola rada, že nemusela vo Wimbledone tancovať. Nie sú obdarení genialitou ani božskou iskrou, skôr samá noha, samá ruka, vynikajú však tvrdošijnosťou, trpezlivosťou, húževnatosťou, schopnosťou zniesť väčšiu záťaž ako ostatní.
U všetkých piatich som videl po víťazstvách uvoľnenie zadržiavaných emócií. U Dirka Nowitzkého po šiestom zápase Dallas Mavericks s Miami Heat, u Zdena Cháru po siedmom zápase Boston Bruins s Vancouver Canucks, u Vladimíra Klička po dvanástom kole boxu s Davidom Heyem, u Petry Kvitovej po wimbledonskom finále s Máriou Šarapovovou a o deň neskôr u Novaka Djokovića po finále s Rafaelom Nadalom. U jedných malo podobu radostného výbuchu, u iných sebavedomého uspokojenia, u niektorých čírej úľavy.
U všetkých piatich som však videl ešte niečo, čo ich spájalo najviac. Čosi nové, iné ako doteraz. Pekelnú sústredenosť, ktorá im umožnila prekonať slabšie chvíle. Chyby robíme všetci. Prekonať ich, nemyslieť na ne, nedať sa vykoľajiť, sústrediť sa až do poslednej sekundy však dokážu len výnimočné povahy. Nielen z oblasti športu. V dnešnej dobe všeobecného rozptyľovania víťazia napokon tí, čo sa dokážu absolútne sústrediť nielen na okamih, ale na každú hru, set a zápas.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.