Varením upratujem
Keď chcem variť, otvorím chladničku alebo špajzu, najčastejšie mrazák, a v tých útrobách, kam človek bežne nechodí, sa vždy nájde niečo, čo už by bolo treba zlikvidovať. Som alergický na neporiadok, som ten, čo vyhadzuje všetko po zárukách. Nevarím sám pre seba, varím, keď sú pri tom decká, je to taká spoločná zábava. My sme v detstve mali zábavu v záhrade. Čo otec považoval za relax, my za nútené práce, tak teraz je to tak u nás s varením. Musím mať cieľ
Chudnem asi 25 rokov. Nedarí sa mi, ale aspoň mám kondíciu. Bicyklujem, lyžujem, ráno chodím behať, vždy inou trasou. Aj manželka behá, ale ona má stále tú istú trasu. Mám dobré tenisky, čo tlmia betón a kamene, to je na behu v meste nepríjemné, ale nie som ten typ, čo sa niekam vyvezie autom a tam si zabehá, bežím rovno od domu. Človek, keď už sa vyberie nejakou cestou, musí mať cieľ. Sťahujem sa a renovujem
Doma sme v Karlovej Vsi, v rodinnom dome. Pred troma rokmi sme sa dočasne presťahovali do mesta, aby sme dom zrenovovali. Zapáčilo sa nám v centre bývať, ale to bol núdzový byt v dezolátnom stave, tak sme sa zas dočasne presťahovali a rozobrali aj ten. Máme veci na troch miestach a ja zisťujem, že nič nepotrebujeme, že s vecami na dva mesiace môžeme úplne normálne prežiť. Stále šetrím čas
Každý na mňa čaká, lebo ja optimista si stále myslím, že to ešte môžem stihnúť. Hodinky mám nastavené desať minút dopredu, ale už ani to nefunguje. A pritom najviac zo všetkého milujem čakanie. Teda to, čo nemôžem absolútne zažiť, sedieť a rozmýšľať nad tým, čo si počnem s tou polhodinou. Od vysokej školy som so sebou všade nosil skriptá, aj na záchod, aj robotu takto nosím kamkoľvek idem, absolútne iracionálne, vôbec to nevyužijem. Zachraňujem manželstvo
Keď som pracoval doma, šups z práce rovno do toho nášho malého blázinca so štyrmi deťmi. Tak sme si s manželkou zaviedli šláftrunk, skočili sme niekam von na pohár vína, aby sme to oddelili. Premiérka sa ma pýtala, ako to zvládame, odkedy manželka robí viceprimátorku. Povedal som, že toto mi zachránilo manželstvo, teraz žena chápe, čo je to prísť „vyfľusnutý“, nechcieť sa rozprávať, koľko veľa toho je. Len teraz ešte treba zachrániť rodinu. Pokazili mi zábavu
Na topánky som bol zaťažený, pozeral som po nich, aj keď som nové nepotreboval. Potom som objavil značku Geox, a to mi pokazilo zábavu. Majú obmedzený výber, ale výbornú technológiu, tak čakám, kým ju budú mať všetci a ja si budem môcť znova vyberať. Hádam ten patent nebudú chrániť do konca života. K vode mám rešpekt
Dvadsať rokov chodím plachtiť na more. Začalo sa to Balatonom na vysokej škole, nebolo iné ubytovanie, len prespať na lodi. Chodíme teraz aj s deťmi, už sme museli prenajať katamaran, takú dvojitú loď. Vodu rešpektujem, veľmi, mama nevedela plávať a stále o strachu z vody rozprávala, psychóza z detstva, ale stále to skúšam.
Keď chcem variť, otvorím chladničku alebo špajzu, najčastejšie mrazák, a v tých útrobách, kam človek bežne nechodí, sa vždy nájde niečo, čo už by bolo treba zlikvidovať. Som alergický na neporiadok, som ten, čo vyhadzuje všetko po zárukách. Nevarím sám pre seba, varím, keď sú pri tom decká, je to taká spoločná zábava. My sme v detstve mali zábavu v záhrade. Čo otec považoval za relax, my za nútené práce, tak teraz je to tak u nás s varením. Musím mať cieľ
Chudnem asi 25 rokov. Nedarí sa mi, ale aspoň mám kondíciu. Bicyklujem, lyžujem, ráno chodím behať, vždy inou trasou. Aj manželka behá, ale ona má stále tú istú trasu. Mám dobré tenisky, čo tlmia betón a kamene, to je na behu v meste nepríjemné, ale nie som ten typ, čo sa niekam vyvezie autom a tam si zabehá, bežím rovno od domu. Človek, keď už sa vyberie nejakou cestou, musí mať cieľ. Sťahujem sa a renovujem
Doma sme v Karlovej Vsi, v rodinnom dome. Pred troma rokmi sme sa dočasne presťahovali do mesta, aby sme dom zrenovovali. Zapáčilo sa nám v centre bývať, ale to bol núdzový byt v dezolátnom stave, tak sme sa zas dočasne presťahovali a rozobrali aj ten. Máme veci na troch miestach a ja zisťujem, že nič nepotrebujeme, že s vecami na dva mesiace môžeme úplne normálne prežiť. Stále šetrím čas
Každý na mňa čaká, lebo ja optimista si stále myslím, že to ešte môžem stihnúť. Hodinky mám nastavené desať minút dopredu, ale už ani to nefunguje. A pritom najviac zo všetkého milujem čakanie. Teda to, čo nemôžem absolútne zažiť, sedieť a rozmýšľať nad tým, čo si počnem s tou polhodinou. Od vysokej školy som so sebou všade nosil skriptá, aj na záchod, aj robotu takto nosím kamkoľvek idem, absolútne iracionálne, vôbec to nevyužijem. Zachraňujem manželstvo
Keď som pracoval doma, šups z práce rovno do toho nášho malého blázinca so štyrmi deťmi. Tak sme si s manželkou zaviedli šláftrunk, skočili sme niekam von na pohár vína, aby sme to oddelili. Premiérka sa ma pýtala, ako to zvládame, odkedy manželka robí viceprimátorku. Povedal som, že toto mi zachránilo manželstvo, teraz žena chápe, čo je to prísť „vyfľusnutý“, nechcieť sa rozprávať, koľko veľa toho je. Len teraz ešte treba zachrániť rodinu. Pokazili mi zábavu
Na topánky som bol zaťažený, pozeral som po nich, aj keď som nové nepotreboval. Potom som objavil značku Geox, a to mi pokazilo zábavu. Majú obmedzený výber, ale výbornú technológiu, tak čakám, kým ju budú mať všetci a ja si budem môcť znova vyberať. Hádam ten patent nebudú chrániť do konca života. K vode mám rešpekt
Dvadsať rokov chodím plachtiť na more. Začalo sa to Balatonom na vysokej škole, nebolo iné ubytovanie, len prespať na lodi. Chodíme teraz aj s deťmi, už sme museli prenajať katamaran, takú dvojitú loď. Vodu rešpektujem, veľmi, mama nevedela plávať a stále o strachu z vody rozprávala, psychóza z detstva, ale stále to skúšam.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.