Nevedel som sa dočkať, kedy konečne prídeme domov. V kuchyni otec opatrne otvoril zápalkovú škatuľku a vytriasol jej obsah na stôl. To, čo som uvidel, ma úplne šokovalo. Namiesto drobných okrídlených ľudkov s tykadielkami na hlave a lampášikom v ruke sa po stole plazili akési nohaté červiaky. .svietiace zadočky
Tomu, čo väčšina ľudí pozná pod poetickým názvom svätojánska muška, sa v odborných kruhoch hovorí svetluška, u nás sú tri druhy. V minulosti boli svetlušky hojné, v posledných desaťročiach ich však ubúda. Príčinou je pravdepodobne pribúdanie svetelného smogu v okolí miest. Sú roky, keď sa neukáže ani jedna, ale aj také, ako minulý rok, keď si svetlušky všimli dokonca aj notorickí ignoranti nočnej fauny. Počas priaznivých období môžete tieto chrobáky pozorovať na miestach s bujnou vegetáciou, na okrajoch lesov, ale aj v parkoch a starých sadoch. Najlepším časom na postriežku sú teplé júnové a júlové večery a noci. Úlohou svetlušiek však nie je vytváranie romantického ovzdušia a iluminačná exhibícia počas vlahých letných nocí. V skutočnosti im ide len o vlastné párenie a zachovanie rodu. .kto svieti?
Možno si pamätáte na svetlušku od českého výtvarníka Jiřího Trnku, podľa ktorého návrhov sa spustila sériová výroba nočných lámp, ktoré zaháňali nočné mory v nejednej detskej izbe. Svetluška–dievčatko mala aj svojho kamaráta svetlušiaka. Samozrejme, obaja mali nielen lampášik, ale aj krídelká. Aká je realita? Svetielkujú síce obaja, samičky však žiaria viac. Svoj život trávia všetkými nohami pevne na zemi, nelietajú, zato sa veľmi šikovne dokážu šplhať po steblách rastlín a tráv, kde podvečer vyčakávajú na samčeky. Aby ich bolo dobre vidieť, na spodnej strane zadočku rozsvietia žltozelené signalizačné majáčiky. Svietia nimi asi od desiatej večer až do jednej po polnoci. Pre zvýšenie efektu zadočky vytrčia oblúkovito nad hlavu. Samčeky najskôr plavne a pomaly poletujú vzduchom, akonáhle však zaregistrujú maják hľadaného objektu, vrhnú sa k nemu voľným pádom, ako keď z výšky pustíte kamienok. Ich zložené oči sú nasmerované dole a pred oslnením počas dňa ich chráni široký štít. Majú široké zorné pole a poradiť si dokážu aj pri slabšom osvetlení a zhoršenej viditeľnosti. .bioluminiscencia
Z hľadiska energetickej efektívnosti by svätojánska muška mohla slúžiť doslova ako žiarivý príklad. Zatiaľ čo žiarovka premieňa len päť percent a žiarivka tridsaťpäť percent privádzanej energie na svetlo, malí hmyzí energetici pracujú s ideálnym, stopercentným koeficientom účinnosti. Pritom až do počiatku šesťdesiatych rokov im vedci tieto parametre odmietali uznať – tvrdilo sa, že pri vzniku svetla musí zákonite asistovať trenie a teplo. U svetlušiek je to však inak. Žliazky uložené na spodnej strane ich zadočka syntetizujú dve chemické „horľaviny“ – luciferín a enzým luciferázu. Keďže samy od seba toho veľa nezmôžu, potrebujú pomocníkov. Nachádzajú ich v kyslíku, ako pri každom spaľovacom procese a v iónoch horčíka. Zložité? V skutočnosti je to ešte zložitejšie. Stačí, keď si zapamätáte, že svetlušky svietia preto, lebo pomocou chemických reakcií vo svojom tele dokážu „vyrobiť“ studené svetlo, ktoré podľa vlastného uváženia buď zapínajú alebo vypínajú. .biochemické Las Vegas
Slovenské svetlušky však nie sú jediným svetielkujúcim hmyzom na svete. Oveľa väčších borcov možno zazrieť v trópoch. Napríklad svetlušky rodu Colophotia vypilovali svoju svetelnú megashow do totálnej dokonalosti – cez deň sedia v barmskej džungli, s príchodom súmraku však dvihnú svoje zadočky a premiestnia sa do korún mangrovníkov, lemujúcich brehy riek. Len čo všetky listy obsadia do posledného miestočka, začína sa predstavenie. Svetelné signály blikajú dva razy za sekundu a to zborovo, akoby boli prepojené jedným spínačom. To však nie je všetko: ak na brehu stojí celý rad mangrovníkov, rozsvecujú sa a zhasínajú v rovnakom takte, synchronizovane od obzoru k obzoru. Nevedno, pre koho je určené toto predstavenie, veď barmským svetluškám v tej chvíli nejde o sex. Na stromoch sa totiž zhromažďuje výlučne mužská časť osadenstva, zatiaľ čo ich ženy poletujú ktoviekde. .nočný šperk a Fordov chrobák
Existujú aj druhy, ktoré možno prirovnať k bizarným hmyzím svetlometom. Napríklad mexický kováčik Pyrophorus noctilucus má na štíte dva malé oválne, mimoriadne výkonné reflektory. Nemecký entomológ Taschenberg píše: „Mexické ženy podčiarkujú svoj pôvab veľmi dômyselným spôsobom. Večer strčia chrobáky do vrecúška z jemného tylu a potom si niekoľko takýchto vrecúšok zložených do tvaru ruže pripevnia na šaty. Tento nočný šperk vynikne najmä vtedy, ak sa doplní kvetinami spletenými z kolibríčích pierok, dozdobí sa briliantmi a nosí sa vo vlasoch.“ Iný kováčik, tentoraz stredoamerický, má okrem dvoch jasno svietiacich bielych svetiel na prednej časti kroviek ešte aj koncový červený reflektor, za čo si vyslúžil prezývku Fordov chrobák. No a priam sofistikovane využíva svoje dynamo aj larva brazílskeho chrobáka z rodu Phrixothrix. Na prednej časti tela má dve oranžovo-červené svetlá, ktoré žiaria do tmy ako oheň cigarety. Ak ju čosi znervózni, okamžite zapája do akcie ďalšiu signalizáciu: vľavo aj vpravo po bokoch rozsvieti rad jedenástich zelenkavých „okienok“, takže sa v tej chvíli mení na drobný polnočný rýchlik. Na takéto triky by som však od rozčarovania so svetluškami už ani ako dieťa nenaletel. Veď práve vďaka tomu osudnému večeru viem, že aj Jan Karafiát to vo svojej knihe Chrobáčiky s opismi riadne prehnal. Preto svojim deťom radšej čítam príbehy od Ondřeja Sekoru. Autor je zoológ.
Tomu, čo väčšina ľudí pozná pod poetickým názvom svätojánska muška, sa v odborných kruhoch hovorí svetluška, u nás sú tri druhy. V minulosti boli svetlušky hojné, v posledných desaťročiach ich však ubúda. Príčinou je pravdepodobne pribúdanie svetelného smogu v okolí miest. Sú roky, keď sa neukáže ani jedna, ale aj také, ako minulý rok, keď si svetlušky všimli dokonca aj notorickí ignoranti nočnej fauny. Počas priaznivých období môžete tieto chrobáky pozorovať na miestach s bujnou vegetáciou, na okrajoch lesov, ale aj v parkoch a starých sadoch. Najlepším časom na postriežku sú teplé júnové a júlové večery a noci. Úlohou svetlušiek však nie je vytváranie romantického ovzdušia a iluminačná exhibícia počas vlahých letných nocí. V skutočnosti im ide len o vlastné párenie a zachovanie rodu. .kto svieti?
Možno si pamätáte na svetlušku od českého výtvarníka Jiřího Trnku, podľa ktorého návrhov sa spustila sériová výroba nočných lámp, ktoré zaháňali nočné mory v nejednej detskej izbe. Svetluška–dievčatko mala aj svojho kamaráta svetlušiaka. Samozrejme, obaja mali nielen lampášik, ale aj krídelká. Aká je realita? Svetielkujú síce obaja, samičky však žiaria viac. Svoj život trávia všetkými nohami pevne na zemi, nelietajú, zato sa veľmi šikovne dokážu šplhať po steblách rastlín a tráv, kde podvečer vyčakávajú na samčeky. Aby ich bolo dobre vidieť, na spodnej strane zadočku rozsvietia žltozelené signalizačné majáčiky. Svietia nimi asi od desiatej večer až do jednej po polnoci. Pre zvýšenie efektu zadočky vytrčia oblúkovito nad hlavu. Samčeky najskôr plavne a pomaly poletujú vzduchom, akonáhle však zaregistrujú maják hľadaného objektu, vrhnú sa k nemu voľným pádom, ako keď z výšky pustíte kamienok. Ich zložené oči sú nasmerované dole a pred oslnením počas dňa ich chráni široký štít. Majú široké zorné pole a poradiť si dokážu aj pri slabšom osvetlení a zhoršenej viditeľnosti. .bioluminiscencia
Z hľadiska energetickej efektívnosti by svätojánska muška mohla slúžiť doslova ako žiarivý príklad. Zatiaľ čo žiarovka premieňa len päť percent a žiarivka tridsaťpäť percent privádzanej energie na svetlo, malí hmyzí energetici pracujú s ideálnym, stopercentným koeficientom účinnosti. Pritom až do počiatku šesťdesiatych rokov im vedci tieto parametre odmietali uznať – tvrdilo sa, že pri vzniku svetla musí zákonite asistovať trenie a teplo. U svetlušiek je to však inak. Žliazky uložené na spodnej strane ich zadočka syntetizujú dve chemické „horľaviny“ – luciferín a enzým luciferázu. Keďže samy od seba toho veľa nezmôžu, potrebujú pomocníkov. Nachádzajú ich v kyslíku, ako pri každom spaľovacom procese a v iónoch horčíka. Zložité? V skutočnosti je to ešte zložitejšie. Stačí, keď si zapamätáte, že svetlušky svietia preto, lebo pomocou chemických reakcií vo svojom tele dokážu „vyrobiť“ studené svetlo, ktoré podľa vlastného uváženia buď zapínajú alebo vypínajú. .biochemické Las Vegas
Slovenské svetlušky však nie sú jediným svetielkujúcim hmyzom na svete. Oveľa väčších borcov možno zazrieť v trópoch. Napríklad svetlušky rodu Colophotia vypilovali svoju svetelnú megashow do totálnej dokonalosti – cez deň sedia v barmskej džungli, s príchodom súmraku však dvihnú svoje zadočky a premiestnia sa do korún mangrovníkov, lemujúcich brehy riek. Len čo všetky listy obsadia do posledného miestočka, začína sa predstavenie. Svetelné signály blikajú dva razy za sekundu a to zborovo, akoby boli prepojené jedným spínačom. To však nie je všetko: ak na brehu stojí celý rad mangrovníkov, rozsvecujú sa a zhasínajú v rovnakom takte, synchronizovane od obzoru k obzoru. Nevedno, pre koho je určené toto predstavenie, veď barmským svetluškám v tej chvíli nejde o sex. Na stromoch sa totiž zhromažďuje výlučne mužská časť osadenstva, zatiaľ čo ich ženy poletujú ktoviekde. .nočný šperk a Fordov chrobák
Existujú aj druhy, ktoré možno prirovnať k bizarným hmyzím svetlometom. Napríklad mexický kováčik Pyrophorus noctilucus má na štíte dva malé oválne, mimoriadne výkonné reflektory. Nemecký entomológ Taschenberg píše: „Mexické ženy podčiarkujú svoj pôvab veľmi dômyselným spôsobom. Večer strčia chrobáky do vrecúška z jemného tylu a potom si niekoľko takýchto vrecúšok zložených do tvaru ruže pripevnia na šaty. Tento nočný šperk vynikne najmä vtedy, ak sa doplní kvetinami spletenými z kolibríčích pierok, dozdobí sa briliantmi a nosí sa vo vlasoch.“ Iný kováčik, tentoraz stredoamerický, má okrem dvoch jasno svietiacich bielych svetiel na prednej časti kroviek ešte aj koncový červený reflektor, za čo si vyslúžil prezývku Fordov chrobák. No a priam sofistikovane využíva svoje dynamo aj larva brazílskeho chrobáka z rodu Phrixothrix. Na prednej časti tela má dve oranžovo-červené svetlá, ktoré žiaria do tmy ako oheň cigarety. Ak ju čosi znervózni, okamžite zapája do akcie ďalšiu signalizáciu: vľavo aj vpravo po bokoch rozsvieti rad jedenástich zelenkavých „okienok“, takže sa v tej chvíli mení na drobný polnočný rýchlik. Na takéto triky by som však od rozčarovania so svetluškami už ani ako dieťa nenaletel. Veď práve vďaka tomu osudnému večeru viem, že aj Jan Karafiát to vo svojej knihe Chrobáčiky s opismi riadne prehnal. Preto svojim deťom radšej čítam príbehy od Ondřeja Sekoru. Autor je zoológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.