Pajdušáková vraví, že sú aj smutnejšie udalosti ako počasie, ale ja za to, Emilko, nemôžem, minule, keď hlásili nad stredným Slovenskom búrky a krupobitie, už som plakal, lebo tam, neďaleko od Brezna, som kedysi poznal milú zväzáčku, volala sa Zuzka, boli sme spolu na brigáde, repná kampaň, iste ti to niečo hovorí, bolo to na východe, niekde pri Trebišove a poviem ti, Emilko, to bola taká kampaň, že na ňu do smrti nezabudnem. Potom sa to trošku skomplikovalo, lebo pricestoval za mnou Zuzkin otec, dal mi po papuli a až potom mi začal vysvetľovať, že Zuzka je možno v tom a že si ju musím zobrať. Povedal som, čestne, že si ju zoberiem, ak je v tom naozaj a nie možno. Tak mi dal ešte jednu a odišiel, lebo mu išiel autobus. Zuzka, ako sa ukázalo, v tom nebola naozaj, ale len tak, lebo chcela prestrašiť otca, ktorý jej liezol na nervy. Takže sa mi podarilo ešte chvíľu ostať starým mládencom. Moja mama bola z toho nervózna, stále mi vravela „čo sa už neoženíš“ a ja som jej vždy odpovedal „a načo“ a ona už ďalej nevedela argumentovať. Po chvíli z nej vyšlo „všetci sa ženia“ a ja som povedal „všetci sa aj rozvádzajú“. A bol pokoj. Ale tá Zuzka, prepáč, že sa k nej vraciam, to bola naozaj paráda. Na tej repnej kampani sme kefovali, kde sa dalo a, medzi nami, dalo sa skoro všade. Na ubytovni, v prírode, niekedy aj v kancelárii JRD, lebo Zuzka vedela písať na stroji, tak ju tam volali, aby dačo povybavovala. Ten písací stroj, ten videl veci, kamarát, až mu niekedy závidím. Lebo voľačo také ako so Zuzkou som už, prisahámvačku, nikdy nezažil. Prezradím ti len jedno. Keď sme boli v najlepšom, začala kričať po anglicky „nou, nou, nou!“ a ťahala ma za uši. Vedel som, že „nou“ znamená „nie“, ale hneď som pochopil, že Zuzka to nemyslí naozaj, ba práve naopak. Emilko, spomínam a dúfam, že v Brezne nebudú padať krúpy. Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.