Verejná diskusia má vždy jednu pascu. Najlepšie diskusie sú tie, v ktorých sa hovorí osobne, ale hovoriť osobne na verejnosti je takmer nemožné. Pre trému, pre tlak, ale aj pre prirodzenú intimitu osobných vecí. Preto väčšina verejných diskusií uviazne vo formálnosti.
Túto pascu pozná každý, kto niečo moderuje. Ja ju napríklad nachádzam na začiatku každej Lampy, a spokojný som len vtedy, keď sa prvotná tuhosť počas diskusie stratí. Toto je moje tajomstvo – za tie roky som sa naučil, že mojou kľúčovou úlohou nie sú dobré otázky, ale vytvorenie atmosféry, v ktorej sa s hosťami počúvame, a namiesto rýchlych slov hľadáme pomalé odpovede. Keď sa to občas podarí a ľudia otvoria svoj život, stane sa niečo ako zázrak.
Lenže ako sa blížila diskusia s biskupmi na Pohode, vedel som čoraz jasnejšie, že moje tajomstvo nebude na zmysluplný rozhovor stačiť. Lebo s tými dvoma zaujímavými mužmi som nechcel hovoriť o ich osobnom živote ani o Slovensku, ani o cirkvi. Chcel som s nimi hovoriť o Bohu. A preto som vedel, že tentoraz nebude potrebné len niečo ako zázrak, ale rovno zázrak. Lebo, ako inak sa dá zmysluplne hovoriť o Bohu?
Keď som po diskusii vyšiel z natrieskaného a rozhorúčeného stanu, ešte znel potlesk 1 400 ľudí, ktorí sa lúčili s biskupmi. Chvíľu som stál vonku sám, a zhlboka som dýchal čerstvý vzduch. Vtedy sa odkiaľsi vynoril rozrušený Agnes Snopko a povedal mi: Toto bol vrchol Pohody. Mal mäkké oči. Potom vyšiel Martin Mojžiš, niečo sme si povedali, no to najdôležitejšie som nepočul, ale videl. Potom vyšli biskupi, zvukári, dozor stanu, a postupne celé publikum. Prebehli zdvorilostné dialógy, vypili sme plechovkové pivo, a rozlúčili sme sa. Ale niečo v nás zostalo.
Všetky slová, ktoré padli v stane, nájdete v tomto čísle .týždňa. Je to prekvapujúce čítanie. Ale slová nikdy nie sú úplné. Preto v priebehu pár dní nájdete na stránke www.tyzden.sk celú diskusiu nakrútenú našimi kamerami. Ale ani hlas a mimika biskupov či výraz tvárí z publika neopisujú diskusiu úplne. Lebo to, čo sa na nej dialo, sa nedá celkom zachytiť, dalo sa to len zažiť. Keď sa mi v Lampe občas podarí obísť pascu verejnej diskusie, som spokojný. V stane na trenčianskom letisku sa podarilo čosi viac. Ale nebol som spokojný. Bol som vďačný.
Poviem to takto – v stane Európa sa neudiala verejná diskusia, ale akási neformálna omša, v ktorej Václav Malý a Róbert Bezák neodkryli len svoju dušu, ale aj svojho osobného Boha. A ten súhlasil. Prepis diskusie s arcibiskupom Bezákom a biskupom Malým uverejňujeme v tomto čísle.
Túto pascu pozná každý, kto niečo moderuje. Ja ju napríklad nachádzam na začiatku každej Lampy, a spokojný som len vtedy, keď sa prvotná tuhosť počas diskusie stratí. Toto je moje tajomstvo – za tie roky som sa naučil, že mojou kľúčovou úlohou nie sú dobré otázky, ale vytvorenie atmosféry, v ktorej sa s hosťami počúvame, a namiesto rýchlych slov hľadáme pomalé odpovede. Keď sa to občas podarí a ľudia otvoria svoj život, stane sa niečo ako zázrak.
Lenže ako sa blížila diskusia s biskupmi na Pohode, vedel som čoraz jasnejšie, že moje tajomstvo nebude na zmysluplný rozhovor stačiť. Lebo s tými dvoma zaujímavými mužmi som nechcel hovoriť o ich osobnom živote ani o Slovensku, ani o cirkvi. Chcel som s nimi hovoriť o Bohu. A preto som vedel, že tentoraz nebude potrebné len niečo ako zázrak, ale rovno zázrak. Lebo, ako inak sa dá zmysluplne hovoriť o Bohu?
Keď som po diskusii vyšiel z natrieskaného a rozhorúčeného stanu, ešte znel potlesk 1 400 ľudí, ktorí sa lúčili s biskupmi. Chvíľu som stál vonku sám, a zhlboka som dýchal čerstvý vzduch. Vtedy sa odkiaľsi vynoril rozrušený Agnes Snopko a povedal mi: Toto bol vrchol Pohody. Mal mäkké oči. Potom vyšiel Martin Mojžiš, niečo sme si povedali, no to najdôležitejšie som nepočul, ale videl. Potom vyšli biskupi, zvukári, dozor stanu, a postupne celé publikum. Prebehli zdvorilostné dialógy, vypili sme plechovkové pivo, a rozlúčili sme sa. Ale niečo v nás zostalo.
Všetky slová, ktoré padli v stane, nájdete v tomto čísle .týždňa. Je to prekvapujúce čítanie. Ale slová nikdy nie sú úplné. Preto v priebehu pár dní nájdete na stránke www.tyzden.sk celú diskusiu nakrútenú našimi kamerami. Ale ani hlas a mimika biskupov či výraz tvárí z publika neopisujú diskusiu úplne. Lebo to, čo sa na nej dialo, sa nedá celkom zachytiť, dalo sa to len zažiť. Keď sa mi v Lampe občas podarí obísť pascu verejnej diskusie, som spokojný. V stane na trenčianskom letisku sa podarilo čosi viac. Ale nebol som spokojný. Bol som vďačný.
Poviem to takto – v stane Európa sa neudiala verejná diskusia, ale akási neformálna omša, v ktorej Václav Malý a Róbert Bezák neodkryli len svoju dušu, ale aj svojho osobného Boha. A ten súhlasil. Prepis diskusie s arcibiskupom Bezákom a biskupom Malým uverejňujeme v tomto čísle.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.