Iba pravdepodobné preto, lebo stranícke veto Gašparoviča môže odštartovať druhé dejstvo drámy s hlavnou postavou Igora Matoviča. V repríze sú nutné o dva hlasy viac (76) než v premiére (74), to by však zákonník pochovať nemalo. Neúčasťou na hlasovaní, ktorú Matovič a spol. zvolili ako formu protestu, totiž „obyčajní“ signalizovali, že zmyslom rebélie bola samotná rebélia, nie potopenie celej legislatívy. A keďže význam a zaujímavosť Matovičovej osoby stojí a padá na hlasoch, ktorými disponuje, šiel by proti vlastnému záujmu, keby túto svoju pozíciu oslaboval urýchľovaním konca vlády. Priestor mesiaca či dvoch, ktorý by zostal na prelamovanie veta, sa preto zdá dostatočný, aby sa dva hlasy pre Zákonník práce našli.
Pri všetkej nevôli s krokmi Matoviča sa nesmie abstrahovať od zásadného faktu – politické dohody s ním porušili dva poslanecké kluby. Pričom skutočnosť, že slovo ich lídrov zosmiešnili lobisti jednej špecifickej a úzkej podnikateľskej skupiny okolo gastrolístkov, je výstražný pozdrav verejnosti o tom, komu načúvajú a aké záujmy reprezentujú jej volení zástupcovia v konfliktoch tohto typu. Absencia spoločného cieľa, ktorý by stmeľoval rozdielne záujmy strán a vysoko vyčnieval nad pokušeniami moci, je mentálnym základom, z ktorého vyrastá burina porušovania dohôd. Kľúčovou slabinou tejto koalície je, že svojvôli „zdola“ nekladie odpor „zhora“ žiadna vodcovská autorita. Poslanci, samozrejme, sú pánmi zákonov a vlastnia mandát na rozhodovanie. Ale bez „líderšipu“, ktorý dokáže presvedčiť majiteľov hlasovacích kariet, že koalícia je o minimálnej zhode, ktorá sa rešpektuje, nie je normálne vládnutie možné.
Normálne vládnutie nie je v tomto prípade o gastrolístkoch, ani o Matovičovi, ale o celom Zákonníku práce. Napriek existencii akejsi línie z koaličnej rady sa zákonník tvoril ako selekcia nápadov, ktoré za pochodu vznikali a zanikali a Jozef Mihál ich bez koncepčnejšieho ladu a skladu dosadzoval či vyraďoval podľa sily a vplyvu jednotlivých navrhovateľov. Zo schválenej podoby cítiť snahu o uvoľnenie rúk zamestnávateľom a spružnenie pracovného trhu, avšak po Ficovi toto nie je reformovanie, ale len posunutie vychýleného kyvadla do normálnejšieho stavu. Zachovanie minimálnych mzdových nárokov, zvýšenie výmery dovoleniek či len veľmi mierne obmedzenie moci odborov, to všetko je nápoveda, že väčšmi než „pravicovou“ je novela kolážou z každého rožka troška. Určite so základným smerovaním k lepšiemu, ale predpokladaný výsledok „niekoľko desaťtisícov nových pracovných miest“ je od Mihála priveľká trúfalosť.
Optimistické, nereálne, marketingové predstieranie je ďalší, hoci skrytejší problém, ktorý ukazuje na mentálne nastavenie tejto koalície. Aj keby bol totiž nový zákonník naozaj trhovo konformný, bez známok kompromisného vyvažovania, aj vtedy by boli reči o znížení nezamestnanosti v ráde percent lakovaním reality naružovo a veľmi milosrdnou ilúziou v situácii, keď nad dejmi v slovenskej ekonomike držia taktovku pevne externé vplyvy.
Pri všetkej nevôli s krokmi Matoviča sa nesmie abstrahovať od zásadného faktu – politické dohody s ním porušili dva poslanecké kluby. Pričom skutočnosť, že slovo ich lídrov zosmiešnili lobisti jednej špecifickej a úzkej podnikateľskej skupiny okolo gastrolístkov, je výstražný pozdrav verejnosti o tom, komu načúvajú a aké záujmy reprezentujú jej volení zástupcovia v konfliktoch tohto typu. Absencia spoločného cieľa, ktorý by stmeľoval rozdielne záujmy strán a vysoko vyčnieval nad pokušeniami moci, je mentálnym základom, z ktorého vyrastá burina porušovania dohôd. Kľúčovou slabinou tejto koalície je, že svojvôli „zdola“ nekladie odpor „zhora“ žiadna vodcovská autorita. Poslanci, samozrejme, sú pánmi zákonov a vlastnia mandát na rozhodovanie. Ale bez „líderšipu“, ktorý dokáže presvedčiť majiteľov hlasovacích kariet, že koalícia je o minimálnej zhode, ktorá sa rešpektuje, nie je normálne vládnutie možné.
Normálne vládnutie nie je v tomto prípade o gastrolístkoch, ani o Matovičovi, ale o celom Zákonníku práce. Napriek existencii akejsi línie z koaličnej rady sa zákonník tvoril ako selekcia nápadov, ktoré za pochodu vznikali a zanikali a Jozef Mihál ich bez koncepčnejšieho ladu a skladu dosadzoval či vyraďoval podľa sily a vplyvu jednotlivých navrhovateľov. Zo schválenej podoby cítiť snahu o uvoľnenie rúk zamestnávateľom a spružnenie pracovného trhu, avšak po Ficovi toto nie je reformovanie, ale len posunutie vychýleného kyvadla do normálnejšieho stavu. Zachovanie minimálnych mzdových nárokov, zvýšenie výmery dovoleniek či len veľmi mierne obmedzenie moci odborov, to všetko je nápoveda, že väčšmi než „pravicovou“ je novela kolážou z každého rožka troška. Určite so základným smerovaním k lepšiemu, ale predpokladaný výsledok „niekoľko desaťtisícov nových pracovných miest“ je od Mihála priveľká trúfalosť.
Optimistické, nereálne, marketingové predstieranie je ďalší, hoci skrytejší problém, ktorý ukazuje na mentálne nastavenie tejto koalície. Aj keby bol totiž nový zákonník naozaj trhovo konformný, bez známok kompromisného vyvažovania, aj vtedy by boli reči o znížení nezamestnanosti v ráde percent lakovaním reality naružovo a veľmi milosrdnou ilúziou v situácii, keď nad dejmi v slovenskej ekonomike držia taktovku pevne externé vplyvy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.