Studená vojna sa skončila, napriek tomu, že svet nie je ani zďaleka natoľko bezpečným miestom, aký sme mohli naivne očakávať pred dvadsiatimi či tridsiatimi rokmi, keď nukleárne zbrane, z ktorých sme mali strach, patrili predovšetkým dvom proti sebe stojacim superveľmociam.
Predstava, že nukleárne odzbrojenie eliminuje všetky vojnové hrozby, bola od samého začiatku neodôvodnená. Ale plánované stiahnutie amerických taktických jadrových zbraní z Európy sa zásadne nedotýka skutočne fundamentálnych problémov svetovej bezpečnosti. Ruské taktické nukleárne zbrane boli už stiahnuté z územia všetkých bývalých štátov Varšavskej zmluvy. Stianutie zvyšku amerických zbraní (treba zdôrazniť: taktických!) znamená elimináciu kapacít, ktorých použiteľnosť prudko klesá. Počty strategických nukleárnych zbraní (Ruska aj USA) tým automaticky nie sú dotknuté.
Strategické nukleárne zbrane zostávajú základom systému odstrašovania, s tým rozdielom, že hlavný strategický protihráč ZSSR dnes zanikol alebo sa aspoň značne zmenil. Taktické jadrové zbrane sú svojím spôsobom nebezpečnejšie než strategické, a na území Európy predstavujú zastaraný a neužitočný relikt, čo uznáva nielen väčšina západných politikov, ale aj podstatná časť generality ozbrojených síl USA.
Rozdiel medzi taktickými a strategickýcmi nukleárnymi zbraňami spočíva predovšetkým v charaktere nosičov a v dolete; pokiaľ ide o kaliber, veľká časť je rovnaká alebo väčšia než bomba, ktorá zničila Hirošimu (14-15 kiloton). Výhrady niektorých analytikov, zdôrazňujúce skutočnosť, že nukleárne zbrane tým zo sveta nezmiznú, sú sice pravdivé, ale príliš tým nespochybňujú ani možnosť zníženia ich počtov. Stiahnutie zvyšku amerických taktických nukleárnych zbraní z Európy je viac-menej logickým dôsledkom ukončenia studenej vojny a výsledkom radu postupných krokov, ktoré sa začali dávno pred nástupom Obamu do prezidentského kresla. Obavy o pokračujúcu súdržnosť a zmysel euro-atlantického partnerstva sú akiste oprávnené z viacerých dôvodov. Avšak to, ako bude vyzerať ďalšia kooperácia medzi európskymi demokraciami a USA, nestojí ani nepadá na prítomnosti taktických nukleárnych zbraní, ktorých použiteľnosť sa dnes blíži k nule.
Akokoľvek, treba niečo dodať: ten, kto nemá strach z nukleárnych zbraní, nie je hrdina, ale hlupák. Dnes to však nie sú ani americké, ani britské, ani francúzske, ba ani ruské nukleárne zbrane (aspoň pokiaľ sú pod kontrolou), ktoré budia tú najväčšiu hrôzu. Hlavná hrozba nespočíva v prežívajúcich strategických, ani v tom zvyšku taktických hlavíc a bômb, ktoré chcú Američania z Európy odstrániť, ba ani v ich samotnom odstránení. Skutočnou hrozbou je možnosť, že sa nie tisíc alebo sto, ale jedna nukleárna hlavica dostane do rúk fanatického šialenca z al-Káidy alebo podobnej teroristickej organizácie.
Hrozbou je všeobecné šírenie nukleárnych zbraní. Hrozbou je trpezlivé a fanatické úsile ajatolláhov v Iráne. Hrozbou je Severná Kórea. Hrozbou je tlejúci konflikt medzi Pakistanom a Indiou. Hrozbou sú najrôznejšie lokálne ohniská vojnových konfliktov, ktoré môžu prerásť do rozsiahlejších požiarov. Hrozbou je rozpad a zlyhávanie štátov, hrozbou sú nelegitímne a nezodpovedné vlády. A včase globálnej finančnej o hospodárskej krízy sa všetky tieto hrozby násobia. Bolo by naivné myslieť si, že dnešná Európa je oslobodená od pokušení populizmu, nezodpovednej politiky, diktátorských ašpirácií, možnosti hospodárskeho kolapsu, radikálnej destabilizácie a oživenia všetkých tých démonov, proti ktorým sa na obranu po druhej svetovej vojne ustanovili Európske spoločenstvá. V tejto situácii máme plné právo pýtať sa: ako bude ďalej fungovať spojenectvo a spolupráca Európy a severnej Ameriky? Podarilo sa za tých dvadsať rokov po páde Berlínskeho múru vytvoriť nejakú jasnú koncepciu, ktorá by ukázala cestu von už nie zo včerajších, ale dnešných problémov? Lebo nukleárne zbrane naozaj len tak zo sveta nezmiznú. A aj keby, nezmizne tým ešte žiadny zo základných problémov, ktorý viedol k ich vzniku a rozšíreniu.
Predstava, že nukleárne odzbrojenie eliminuje všetky vojnové hrozby, bola od samého začiatku neodôvodnená. Ale plánované stiahnutie amerických taktických jadrových zbraní z Európy sa zásadne nedotýka skutočne fundamentálnych problémov svetovej bezpečnosti. Ruské taktické nukleárne zbrane boli už stiahnuté z územia všetkých bývalých štátov Varšavskej zmluvy. Stianutie zvyšku amerických zbraní (treba zdôrazniť: taktických!) znamená elimináciu kapacít, ktorých použiteľnosť prudko klesá. Počty strategických nukleárnych zbraní (Ruska aj USA) tým automaticky nie sú dotknuté.
Strategické nukleárne zbrane zostávajú základom systému odstrašovania, s tým rozdielom, že hlavný strategický protihráč ZSSR dnes zanikol alebo sa aspoň značne zmenil. Taktické jadrové zbrane sú svojím spôsobom nebezpečnejšie než strategické, a na území Európy predstavujú zastaraný a neužitočný relikt, čo uznáva nielen väčšina západných politikov, ale aj podstatná časť generality ozbrojených síl USA.
Rozdiel medzi taktickými a strategickýcmi nukleárnymi zbraňami spočíva predovšetkým v charaktere nosičov a v dolete; pokiaľ ide o kaliber, veľká časť je rovnaká alebo väčšia než bomba, ktorá zničila Hirošimu (14-15 kiloton). Výhrady niektorých analytikov, zdôrazňujúce skutočnosť, že nukleárne zbrane tým zo sveta nezmiznú, sú sice pravdivé, ale príliš tým nespochybňujú ani možnosť zníženia ich počtov. Stiahnutie zvyšku amerických taktických nukleárnych zbraní z Európy je viac-menej logickým dôsledkom ukončenia studenej vojny a výsledkom radu postupných krokov, ktoré sa začali dávno pred nástupom Obamu do prezidentského kresla. Obavy o pokračujúcu súdržnosť a zmysel euro-atlantického partnerstva sú akiste oprávnené z viacerých dôvodov. Avšak to, ako bude vyzerať ďalšia kooperácia medzi európskymi demokraciami a USA, nestojí ani nepadá na prítomnosti taktických nukleárnych zbraní, ktorých použiteľnosť sa dnes blíži k nule.
Akokoľvek, treba niečo dodať: ten, kto nemá strach z nukleárnych zbraní, nie je hrdina, ale hlupák. Dnes to však nie sú ani americké, ani britské, ani francúzske, ba ani ruské nukleárne zbrane (aspoň pokiaľ sú pod kontrolou), ktoré budia tú najväčšiu hrôzu. Hlavná hrozba nespočíva v prežívajúcich strategických, ani v tom zvyšku taktických hlavíc a bômb, ktoré chcú Američania z Európy odstrániť, ba ani v ich samotnom odstránení. Skutočnou hrozbou je možnosť, že sa nie tisíc alebo sto, ale jedna nukleárna hlavica dostane do rúk fanatického šialenca z al-Káidy alebo podobnej teroristickej organizácie.
Hrozbou je všeobecné šírenie nukleárnych zbraní. Hrozbou je trpezlivé a fanatické úsile ajatolláhov v Iráne. Hrozbou je Severná Kórea. Hrozbou je tlejúci konflikt medzi Pakistanom a Indiou. Hrozbou sú najrôznejšie lokálne ohniská vojnových konfliktov, ktoré môžu prerásť do rozsiahlejších požiarov. Hrozbou je rozpad a zlyhávanie štátov, hrozbou sú nelegitímne a nezodpovedné vlády. A včase globálnej finančnej o hospodárskej krízy sa všetky tieto hrozby násobia. Bolo by naivné myslieť si, že dnešná Európa je oslobodená od pokušení populizmu, nezodpovednej politiky, diktátorských ašpirácií, možnosti hospodárskeho kolapsu, radikálnej destabilizácie a oživenia všetkých tých démonov, proti ktorým sa na obranu po druhej svetovej vojne ustanovili Európske spoločenstvá. V tejto situácii máme plné právo pýtať sa: ako bude ďalej fungovať spojenectvo a spolupráca Európy a severnej Ameriky? Podarilo sa za tých dvadsať rokov po páde Berlínskeho múru vytvoriť nejakú jasnú koncepciu, ktorá by ukázala cestu von už nie zo včerajších, ale dnešných problémov? Lebo nukleárne zbrane naozaj len tak zo sveta nezmiznú. A aj keby, nezmizne tým ešte žiadny zo základných problémov, ktorý viedol k ich vzniku a rozšíreniu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.