.ako obvykle začnem od konca. Minulý utorok okolo polnoci sa na lúke odohráva dráma, doslova. A drámy, ako vieme, sa zvyknú končiť nedobre. Zo dvetisíc neplatiacich divákov tají dych. V diaľke ide rýchlik. Skutočný, nie filmový. „Choď mu po krku, prerež tepnu,“ radí postave vo filme jeden divák. Pochechtáva sa. Skôr než o cynizmus ide o pokus o drsný humor. Ojedinelý, treba dodať. Pretože ostatní diváci film s očividným rešpektom sledujú. A komentujú najmä fakt, že vidia na plátne svojich príbuzných či susedov. Postava filmu však hlas diváka nepočúva – už je nakrútená. Na plátne vlniacom sa vo vetre sa hlavný hrdina Adam (Martin Hangurbadžo) objíme so svojím otčimom a vrazí mu cez hrubú páperovú bundu do brucha nôž. Otčim padá a pomaly zomiera, Adam si sadá na autobusovú zastávku a pozerá sa. Do záberu prichádza pštros. Tragédii to dodáva mierne komický ráz. .je správne byť čestný
Nebojte sa, nič zásadné som nevyzradil. Tento film je natoľko dobrý, že vám pred jeho zhliadnutím neuškodí ani trochu lapidárny, no funkčný opis. Ťažko povedať, ako ho prijali diváci a zároveň herci - neherci z osady. Zrejme sa im páčil. Nie zrejme, určite sa im páčil. Svoje nadšenie („film pána Šulíka pomôže, aby sa o nás vedelo“) dávali najavo do reportérskych diktafónov a kamier.
V polovici filmu však niektorí začali odchádzať. Akoby to pre nich malo zmysel dovtedy, kým nevideli na platne sami seba alebo svojich kamarátov či príbuzných. A záver filmu je predsa len komornejší, väčšina obyvateľov si už svoje odohrala. Možno očakávali, že im prinesie niečo, čo nepoznajú, nejaký „pekný život“ ako juhoamerické či turecké novely. Šulíkov film je však zhustením ich života. To nie je vymyslený akčný film. Čakali a stále čakajú pomoc či aspoň útechu zvonka, ktorá nie a nie prísť. Tu však hodinu a pol zhliadli v skratke svoj ťažký údel, ako v zrkadle. Úžerníkov, hlad, drkotanie zubami v zime bez tepla, kradnutie dreva v lese, naháňačku s policajtmi, týranie na policajnej stanici, nenávisť voči bielym pestovanú od malička. A kto sa ich zastane? Kto podrží Adama v jeho šľachetnom úsilí byť čestný, keďže „Boh nie je a má v nebi len malú kanceláriu“, čo je replika po smrti jeho otca Karola? Farár sa o to pokúša, no sám na toľké krivdy nestačí.
Ak existuje jedna otázka, ktorú ľutujem, že som sa tých richnavských divákov, občas pofajčievajúcich, občas zabalených v deke na lúke neopýtal, tak je to táto: „Čo myslíte, je správne byť čestný?“ Viem, možno by sa na mňa pozreli ako na dilina, hlupáka. Scenárista Marek Leščák s Martinom Šulíkom dávno pred prvou klapkou (režisérovi tu potom hovorili klapka) pochodili možno zo tridsať cigánskych osád na východe, kde zaznamenali silné príbehy v ich vlastnom jazyku. Ktovie, či je takým aj príbeh Bandyho, dobrého a bezbranného Cigána, ktorému „vytrtkal“ biely chlap ženu, až sa potom chudák obesil a nechal po sebe tri deti. „Z bieleho musíš aj čiapku biť,“ zobral si z toho zásadné ponaučenie Adamov otčim. .lepší ako život
Bežia titulky. Kinematograf bratří Čadíkových fungoval perfektne. Skvelý bol aj celý večer. S rómskou kapelou zo Spiša Negatív and Dáša, s Chiki Liku Tu-A, s tortou ako zvláštnou cenou pre Martina Šulíka od Igora Ludmu z popradskej cukrárne Domenico, s Dorotou Nvotovou a rovnako odviazaným Romanom Luknárom. Odchádzajú herci i neherci. Martinov brat Marek natáča film o filme, dokument o premiére. Rómsky chlapček chodí ako anketár s „chlpatým mikrofónom“ a pýta sa ľudí, ako sa im film páčil. „Výborný. Lepší ako život,“ odpovedám.
„Sme ako Rómovia užitoční?“ opýta sa nečakane divák v strednom veku. A dodá, že z troch filmov o Rómoch, ktoré v živote videl (prvé dva sú Cigáni idú do neba a Cinka Panna), je tento najlepší. Taký pravdivý. „Nemáme prácu,“ dodá divák. Fotograf Robo Kočan sa s ním dá do reči „Prácu nemám ani ja, ak sa o ňu nesnažím. Nikto mi ju nedá, sám si ju musím získať.“ Chlapík kýva hlavou. Nevedno, či na znak súhlasu alebo nesúhlasu.
Marek Leščák mi hovorí: „Dobré bolo, že sa na film prišli pozrieť aj bieli z okolia. Teda tí, ktorí chceli. Zmiešalo sa to tu, čo je fajn. Jedno biele dievča z Richnavy mi hovorilo, že hore v osade nikdy v živote nebola. Videla som ich iba, ako sa nám motajú po ulici, vravela. Film ju dojal.“ Marek ešte dodáva, že replika hlavnej hrdinky Julky, Adamovej milej („idú ma predať do Čiech, lebo tam má chlap na garáži otváraciu bránu“), ktorú rodina predá do Čiech, je takisto skutočná. V jednej malej osade na východe im luteránska farárka rozprávala príbeh trikrát predaného dievčaťa. Dvakrát ju rodina predala do zahraničia, vždy ušla. Napokon si ju zobrala farárka a dala ju do školy do Košíc.
Pred jednou vyrážame s kamarátmi, splnomocnencom pre rómske komunity Mirom Pollákom a jeho kolegom, antropológom Sašom Mušinkom späť do Bratislavy. „Vieš o tom, že richnavskú osadu možno zrušia? Leží na urbárskych pozemkoch a začali to vážne riešiť,“ vraví Saša. Nie, neviem. Čo bude s jej obyvateľmi, skvele hrajúcimi nehercami? Ďalší Martin Šulík tak skoro za nimi nepríde. Podtitul filmu neklame. K Bohu aj k diablovi je ozaj rovnako blízko. Alebo ďaleko.
Nebojte sa, nič zásadné som nevyzradil. Tento film je natoľko dobrý, že vám pred jeho zhliadnutím neuškodí ani trochu lapidárny, no funkčný opis. Ťažko povedať, ako ho prijali diváci a zároveň herci - neherci z osady. Zrejme sa im páčil. Nie zrejme, určite sa im páčil. Svoje nadšenie („film pána Šulíka pomôže, aby sa o nás vedelo“) dávali najavo do reportérskych diktafónov a kamier.
V polovici filmu však niektorí začali odchádzať. Akoby to pre nich malo zmysel dovtedy, kým nevideli na platne sami seba alebo svojich kamarátov či príbuzných. A záver filmu je predsa len komornejší, väčšina obyvateľov si už svoje odohrala. Možno očakávali, že im prinesie niečo, čo nepoznajú, nejaký „pekný život“ ako juhoamerické či turecké novely. Šulíkov film je však zhustením ich života. To nie je vymyslený akčný film. Čakali a stále čakajú pomoc či aspoň útechu zvonka, ktorá nie a nie prísť. Tu však hodinu a pol zhliadli v skratke svoj ťažký údel, ako v zrkadle. Úžerníkov, hlad, drkotanie zubami v zime bez tepla, kradnutie dreva v lese, naháňačku s policajtmi, týranie na policajnej stanici, nenávisť voči bielym pestovanú od malička. A kto sa ich zastane? Kto podrží Adama v jeho šľachetnom úsilí byť čestný, keďže „Boh nie je a má v nebi len malú kanceláriu“, čo je replika po smrti jeho otca Karola? Farár sa o to pokúša, no sám na toľké krivdy nestačí.
Ak existuje jedna otázka, ktorú ľutujem, že som sa tých richnavských divákov, občas pofajčievajúcich, občas zabalených v deke na lúke neopýtal, tak je to táto: „Čo myslíte, je správne byť čestný?“ Viem, možno by sa na mňa pozreli ako na dilina, hlupáka. Scenárista Marek Leščák s Martinom Šulíkom dávno pred prvou klapkou (režisérovi tu potom hovorili klapka) pochodili možno zo tridsať cigánskych osád na východe, kde zaznamenali silné príbehy v ich vlastnom jazyku. Ktovie, či je takým aj príbeh Bandyho, dobrého a bezbranného Cigána, ktorému „vytrtkal“ biely chlap ženu, až sa potom chudák obesil a nechal po sebe tri deti. „Z bieleho musíš aj čiapku biť,“ zobral si z toho zásadné ponaučenie Adamov otčim. .lepší ako život
Bežia titulky. Kinematograf bratří Čadíkových fungoval perfektne. Skvelý bol aj celý večer. S rómskou kapelou zo Spiša Negatív and Dáša, s Chiki Liku Tu-A, s tortou ako zvláštnou cenou pre Martina Šulíka od Igora Ludmu z popradskej cukrárne Domenico, s Dorotou Nvotovou a rovnako odviazaným Romanom Luknárom. Odchádzajú herci i neherci. Martinov brat Marek natáča film o filme, dokument o premiére. Rómsky chlapček chodí ako anketár s „chlpatým mikrofónom“ a pýta sa ľudí, ako sa im film páčil. „Výborný. Lepší ako život,“ odpovedám.
„Sme ako Rómovia užitoční?“ opýta sa nečakane divák v strednom veku. A dodá, že z troch filmov o Rómoch, ktoré v živote videl (prvé dva sú Cigáni idú do neba a Cinka Panna), je tento najlepší. Taký pravdivý. „Nemáme prácu,“ dodá divák. Fotograf Robo Kočan sa s ním dá do reči „Prácu nemám ani ja, ak sa o ňu nesnažím. Nikto mi ju nedá, sám si ju musím získať.“ Chlapík kýva hlavou. Nevedno, či na znak súhlasu alebo nesúhlasu.
Marek Leščák mi hovorí: „Dobré bolo, že sa na film prišli pozrieť aj bieli z okolia. Teda tí, ktorí chceli. Zmiešalo sa to tu, čo je fajn. Jedno biele dievča z Richnavy mi hovorilo, že hore v osade nikdy v živote nebola. Videla som ich iba, ako sa nám motajú po ulici, vravela. Film ju dojal.“ Marek ešte dodáva, že replika hlavnej hrdinky Julky, Adamovej milej („idú ma predať do Čiech, lebo tam má chlap na garáži otváraciu bránu“), ktorú rodina predá do Čiech, je takisto skutočná. V jednej malej osade na východe im luteránska farárka rozprávala príbeh trikrát predaného dievčaťa. Dvakrát ju rodina predala do zahraničia, vždy ušla. Napokon si ju zobrala farárka a dala ju do školy do Košíc.
Pred jednou vyrážame s kamarátmi, splnomocnencom pre rómske komunity Mirom Pollákom a jeho kolegom, antropológom Sašom Mušinkom späť do Bratislavy. „Vieš o tom, že richnavskú osadu možno zrušia? Leží na urbárskych pozemkoch a začali to vážne riešiť,“ vraví Saša. Nie, neviem. Čo bude s jej obyvateľmi, skvele hrajúcimi nehercami? Ďalší Martin Šulík tak skoro za nimi nepríde. Podtitul filmu neklame. K Bohu aj k diablovi je ozaj rovnako blízko. Alebo ďaleko.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.