„Taliansko je gerontokracia, riadená starcami, ktorí fičia na viagre.“ Do týchto slov mi na návšteve Ríma pred dvoma mesiacmi zhrnul situáciu vo svojej vlasti jeden taliansky známy. Večerali sme v známej reštaurácii Hostaria Costanza, ktorá sa nachádza v tehlových základoch zvyškov Pompeiovho divadla. Za neďalekým stolom sedela mladá pipka s bohato štruktúrovaným náhrdelníkom, ktorý sa strácal v jej hlbokom výstrihu a vedľa nej bielovlasý starec v slušivom obleku. Kombinácia, ktorú v Taliansku vidieť pomerne často. Môj známy mi nenápadne pošepkal, že ide o jedného vplyvného politika. Na moju naivnú otázku, či je dotyčná dáma jeho dcéra, odpovedal záporne.
„Toto je pre našu krajinu typické! Náš premiér má 74 rokov, náš prezident 86, pričom vyše štvrtina mladých je bez práce a perspektívy. Tí podnikavejší radšej skúšajú šťastie v Británii, Nemecku či Amerike.“ Známy si povzdychol, pridal pár talianskych slov, o ktorých som len tušil, že budú asi nadávkami a svoju pozornosť obrátil k šťavnatému stejku na tanieri... .čo je problém Talianska
Časopis The Economist v júni venoval Taliansku tému čísla. Písal aj o zásluhách Silvia Berlusconiho na dnešnom stave jeho vlasti. Britský týždenník ho nazval „človekom, čo vybabral s celou krajinou“. Tento najdlhšie slúžiaci taliansky premiér od čias Mussoliniho sa celé roky udržal pri moci aj vďaka tomu, že Talianov veľmi neprovokoval reformami. Pritom reformovať by bolo čo. Talianske hospodárstvo sa z krízy zotavuje len pomaly. V roku 2010 narástlo o 1,3 percenta a tento rok to tiež nebude viac. Skôr menej. Zadlženie štátu dosahuje 1,8 bilióna eur, čo je 120 percent talianskeho HDP. Hoci nezamestnanosť na slovenské pomery nevyzerá zle (drží sa pod desiatimi percentami), bez práce bude tento rok skoro 30 percent mladých. Obyvateľstvo starne. Mzdy sú v porovnaní s produktivitou práce neprimerane vysoké. Kým sever krajiny je bez debaty súčasťou vyspelej západnej Európy, juh považujú investori za rizikový. Nejde len o všeobecnú zaostalosť a problémy s mafiou, ktorá vyciciava miestnych malých a stredných podnikateľov. Slabá je aj platobná disciplína firiem a domácností južného Talianska. Splácanie záväzkov sa môže oneskoriť aj o tri roky. Na území, kde žije tretina Talianov, je HDP nižšie o 40 percent oproti severu. Regionálne rozdiely zvýrazňuje pohŕdanie, ktoré dávajú severania pocítiť južanom. Nezriedka ich prirovnávajú k Afričanom.
Premiér Berlusconi sa viac ako nutným reformám venoval okázalým orgiám v štýle cisára Caligulu a ešte asi tuctu vlastných súdnych procesov. Zatiaľ sa ukazuje ako majster prežitia. Prečo však Taliani Berlusconiho tak dlho tolerujú, aj keď je celkom zjavne skorumpovaný? Zrejme to nebude len jeho odzbrojujúcim úsmevom. Istú odpoveď ešte pred desiatimi rokmi ponúkol britský publicista Theodore Darlymple. V eseji Ach, byť tak v Anglicku – ako využiť korupciu opisuje skeptický postoj Talianov k svojmu štátu a odstup, ktorý si udržiavajú od vlastných úradov. Jednoducho, na Apeninskom polostrove, kde sa po vojne každú chvíľu striedali premiéri, nikto neveril, že vláda dokáže pre ľudí urobiť čokoľvek zmysluplné. Taliansky štát bol taký neefektívny a ťažkopádny, že ľudia si zvykli svojich úradníkov klamať a korumpovať, aby im dali pokoj a mohli vôbec slobodne dýchať či podnikať. Na druhej strane, politici a úradníci boli dosť rozumní na to, aby byrokratické nezmysly nevynucovali úplne nekompromisne a aby si nepodrezali sliepku, ktorá im znášala zlaté vajcia. Inak povedané, úrady tolerovali rozsiahlu šedú ekonomiku, cez ktorú Taliani desaťročia bohatli, pretože z nej vďaka korupcii bohatli aj úradníci. Samozrejme, Taliani podobne ako Slováci občas s obdivom hľadia na krajiny severnej Európy, kde štát vraj vie byť efektívny, poctivý a súčasne užitočný. No dobre vedia, že doma taký mať asi nikdy nebudú.
Ak by bol takýto opis talianskeho chápania vlastného štátu pravdivý, potom sa dá ľahko vysvetliť, prečo Berlusconiho korupciu brali ľudia tak športovo. Každý normálny človek prosto musel chápať, že v chaotickom inštitucionálnom prostredí Talianska by si stopercentnú poctivosť pred zákonom neuchránil ani svätý František z Assisi. Koniec koncov, možno v Berlusconim nemálo Talianov vidí seba. .tremonti a Draghi
Aj keď vyššie opísaná dvojitá morálka talianskeho politického a ekonomického života mohla v druhej polovici 20. storočia krajine pomôcť v dobehnutí životnej úrovne Francúzska a Veľkej Británie, dnes sa tento model zjavne vyžil. Lenže republika na Apeninskom polostrove nie je len o Berlusconim. Z ekonomického hľadiska sú zaujímaví predovšetkým dvaja muži. Prvým je šéf talianskej centrálnej banky Mario Draghi, prezývaný aj Super Mario, ktorý sa na jeseň ujme vedenia Európskej centrálnej banky. Profesor ekonómie, ktorý kedysi pôsobil v investičnej banke Goldman Sachs, dohliadal na prelome storočí, aby Taliansko splnilo všetky podmienky na prechod na euro. Vďaka jeho serióznosti a dôrazu na finančnú disciplínu si ho obľúbili aj Nemci. Draghi svojich krajanov pred odchodom vyzval, aby reformovali justičný systém, urobili niečo s univerzitami a skoncovali s korporativizmom na trhu práce.
Druhým dôležitým mužom talianskej ekonomiky je minister hospodárstva a financií Giulio Tremonti. Tento profesor práva sa počas uplynulého desaťročia zaslúžil o zníženie niektorých daní. Voči ich ďalšiemu znižovaniu je však dnes zdržanlivý a dáva prednosť šetreniu. Práve vďaka jeho zodpovednej fiškálnej politike bolo doteraz Taliansko ušetrené od najhoršieho. Tento rok počíta vláda v Ríme s deficitom 3,9 percenta, čo je jedno z najnižších čísiel v Európe. Tremontiho spor s premiérom Berlusconim bol spolu s bezradnosťou euroelít zoči-voči gréckej kríze rozbuškou vývoja na finančných trhoch, keď výnosy z talianskych dlhopisov vystrelili do výšok. Ale medzitým Tremonti dementoval špekulácie o možnom odchode z funkcie ministra.
Taliansko je úplne iná váhová kategória ako Grécko. Ak by podľa najkatastrofickejších scenárov padlo, mohlo by to mať fatálne následky na celú eurozónu. Pre Slovensko by takýto scenár znamenal zníženie dopytu po našich výrobkoch na zahraničných trhoch a v dôsledku toho zníženie HDP či nárast nezamestnanosti. Na druhej strane, môže Európa nejako Taliansku pomôcť? Špekuluje sa o zdvojnásobení eurovalu na 1,5 bilióna eur. Ďalšou možnosťou sú spoločné európske dlhopisy. Avšak medzičasom sa môže eskalácia dlhovej krízy udiať v Španielsku alebo Spojených štátoch, ktorým hrozí platobná neschopnosť. Ako najschodnejšie riešenie sa javí, aby si Taliansko pomohlo samo. .privatizačná ofenzíva
Hoci sa zdá, že Taliani vždy majú na všetko more času, politické špičky pod vedením tandemu Tremonti – Draghi sa minulý týždeň rozhodli pre razantné kroky, aby upokojili medzinárodné finančné trhy. Šéf centrálnej banky potvrdil zlepšujúcu sa kapitálovú vybavenosť talianskych bánk a minister financií ohlásil v stredu posilnenie dekrétu o vyrovnanom rozpočte. Rovnováha medzi príjmami a výdavkami by mala byť dosiahnutá do roku 2014, pričom minister chce ušetriť asi 40 až 50 miliárd eur ročne. Štát má privatizovať svoje podiely v zbrojárskych či energetických podnikoch vrátane Enelu. Nadbytočného tuku v podobe nehnuteľností či regionálnych podnikov sa majú zbaviť aj miestne samosprávy.
Úsporné opatrenia by mohli byť podopreté širokým konsenzom inokedy rozhádanej talianskej politickej scény. Hlasovanie o úspornom balíčku bude až po našej uzávierke. Lenže krajina na Apeninskom polostrove potrebuje rozhýbať aj vlastné skostnatené hospodárstvo. Na to je nevyhnutná aspoň čiastočná liberalizácia. „To, čo potrebujeme, je tvrdá práca celej krajiny pre celú krajinu.“ Vyhlásil Tremonti podľa nemeckého denníka Die Welt. Odvetvia s obmedzeniami pre vstup nových konkurentov ako taxislužby či lekárne majú byť otvorené pre nových účastníkov súťaže. Táto téma je však v Taliansku veľmi citlivá, keďže podobné pokusy politikov z minulosti narazili na rozhodný nesúhlas dotknutých stavovských organizácií. Už v stredu v talianskom senáte protestovali lobisti z radov právnikov, ktorí nechcú, aby sa prístup k tomuto povolaniu viac otvoril. Každý sa bojí o svoje skupinové výsady, pričom v Európe hádam len Francúzi prekonajú Talianov v ochote protestovať, štrajkovať a demonštrovať. No občas dôjde aj k horším veciam. V roku 2002 zavraždili ľavicoví teroristi z Červených brigád profesora pracovného práva Marca Biagiho, ktorý Berlusconimu pripravoval reformu trhu práce. Tri roky predtým postretol rovnaký osud iného vládneho poradcu, Massima D'Antonu.
Taliansko je explozívna spoločnosť, kde nie je bezpečné byť trhovým reformátorom. V každom prípade, ak by sa jeho obyvateľom podarilo uniknúť hrobárovi z dlhovej lopaty a znovu naštartovať ich sklerotickú ekonomiku, bolo by to pre krajinu, ktorá tento rok oslavovala 150. výročie svojho zjednotenia, druhé narodenie.
„Toto je pre našu krajinu typické! Náš premiér má 74 rokov, náš prezident 86, pričom vyše štvrtina mladých je bez práce a perspektívy. Tí podnikavejší radšej skúšajú šťastie v Británii, Nemecku či Amerike.“ Známy si povzdychol, pridal pár talianskych slov, o ktorých som len tušil, že budú asi nadávkami a svoju pozornosť obrátil k šťavnatému stejku na tanieri... .čo je problém Talianska
Časopis The Economist v júni venoval Taliansku tému čísla. Písal aj o zásluhách Silvia Berlusconiho na dnešnom stave jeho vlasti. Britský týždenník ho nazval „človekom, čo vybabral s celou krajinou“. Tento najdlhšie slúžiaci taliansky premiér od čias Mussoliniho sa celé roky udržal pri moci aj vďaka tomu, že Talianov veľmi neprovokoval reformami. Pritom reformovať by bolo čo. Talianske hospodárstvo sa z krízy zotavuje len pomaly. V roku 2010 narástlo o 1,3 percenta a tento rok to tiež nebude viac. Skôr menej. Zadlženie štátu dosahuje 1,8 bilióna eur, čo je 120 percent talianskeho HDP. Hoci nezamestnanosť na slovenské pomery nevyzerá zle (drží sa pod desiatimi percentami), bez práce bude tento rok skoro 30 percent mladých. Obyvateľstvo starne. Mzdy sú v porovnaní s produktivitou práce neprimerane vysoké. Kým sever krajiny je bez debaty súčasťou vyspelej západnej Európy, juh považujú investori za rizikový. Nejde len o všeobecnú zaostalosť a problémy s mafiou, ktorá vyciciava miestnych malých a stredných podnikateľov. Slabá je aj platobná disciplína firiem a domácností južného Talianska. Splácanie záväzkov sa môže oneskoriť aj o tri roky. Na území, kde žije tretina Talianov, je HDP nižšie o 40 percent oproti severu. Regionálne rozdiely zvýrazňuje pohŕdanie, ktoré dávajú severania pocítiť južanom. Nezriedka ich prirovnávajú k Afričanom.
Premiér Berlusconi sa viac ako nutným reformám venoval okázalým orgiám v štýle cisára Caligulu a ešte asi tuctu vlastných súdnych procesov. Zatiaľ sa ukazuje ako majster prežitia. Prečo však Taliani Berlusconiho tak dlho tolerujú, aj keď je celkom zjavne skorumpovaný? Zrejme to nebude len jeho odzbrojujúcim úsmevom. Istú odpoveď ešte pred desiatimi rokmi ponúkol britský publicista Theodore Darlymple. V eseji Ach, byť tak v Anglicku – ako využiť korupciu opisuje skeptický postoj Talianov k svojmu štátu a odstup, ktorý si udržiavajú od vlastných úradov. Jednoducho, na Apeninskom polostrove, kde sa po vojne každú chvíľu striedali premiéri, nikto neveril, že vláda dokáže pre ľudí urobiť čokoľvek zmysluplné. Taliansky štát bol taký neefektívny a ťažkopádny, že ľudia si zvykli svojich úradníkov klamať a korumpovať, aby im dali pokoj a mohli vôbec slobodne dýchať či podnikať. Na druhej strane, politici a úradníci boli dosť rozumní na to, aby byrokratické nezmysly nevynucovali úplne nekompromisne a aby si nepodrezali sliepku, ktorá im znášala zlaté vajcia. Inak povedané, úrady tolerovali rozsiahlu šedú ekonomiku, cez ktorú Taliani desaťročia bohatli, pretože z nej vďaka korupcii bohatli aj úradníci. Samozrejme, Taliani podobne ako Slováci občas s obdivom hľadia na krajiny severnej Európy, kde štát vraj vie byť efektívny, poctivý a súčasne užitočný. No dobre vedia, že doma taký mať asi nikdy nebudú.
Ak by bol takýto opis talianskeho chápania vlastného štátu pravdivý, potom sa dá ľahko vysvetliť, prečo Berlusconiho korupciu brali ľudia tak športovo. Každý normálny človek prosto musel chápať, že v chaotickom inštitucionálnom prostredí Talianska by si stopercentnú poctivosť pred zákonom neuchránil ani svätý František z Assisi. Koniec koncov, možno v Berlusconim nemálo Talianov vidí seba. .tremonti a Draghi
Aj keď vyššie opísaná dvojitá morálka talianskeho politického a ekonomického života mohla v druhej polovici 20. storočia krajine pomôcť v dobehnutí životnej úrovne Francúzska a Veľkej Británie, dnes sa tento model zjavne vyžil. Lenže republika na Apeninskom polostrove nie je len o Berlusconim. Z ekonomického hľadiska sú zaujímaví predovšetkým dvaja muži. Prvým je šéf talianskej centrálnej banky Mario Draghi, prezývaný aj Super Mario, ktorý sa na jeseň ujme vedenia Európskej centrálnej banky. Profesor ekonómie, ktorý kedysi pôsobil v investičnej banke Goldman Sachs, dohliadal na prelome storočí, aby Taliansko splnilo všetky podmienky na prechod na euro. Vďaka jeho serióznosti a dôrazu na finančnú disciplínu si ho obľúbili aj Nemci. Draghi svojich krajanov pred odchodom vyzval, aby reformovali justičný systém, urobili niečo s univerzitami a skoncovali s korporativizmom na trhu práce.
Druhým dôležitým mužom talianskej ekonomiky je minister hospodárstva a financií Giulio Tremonti. Tento profesor práva sa počas uplynulého desaťročia zaslúžil o zníženie niektorých daní. Voči ich ďalšiemu znižovaniu je však dnes zdržanlivý a dáva prednosť šetreniu. Práve vďaka jeho zodpovednej fiškálnej politike bolo doteraz Taliansko ušetrené od najhoršieho. Tento rok počíta vláda v Ríme s deficitom 3,9 percenta, čo je jedno z najnižších čísiel v Európe. Tremontiho spor s premiérom Berlusconim bol spolu s bezradnosťou euroelít zoči-voči gréckej kríze rozbuškou vývoja na finančných trhoch, keď výnosy z talianskych dlhopisov vystrelili do výšok. Ale medzitým Tremonti dementoval špekulácie o možnom odchode z funkcie ministra.
Taliansko je úplne iná váhová kategória ako Grécko. Ak by podľa najkatastrofickejších scenárov padlo, mohlo by to mať fatálne následky na celú eurozónu. Pre Slovensko by takýto scenár znamenal zníženie dopytu po našich výrobkoch na zahraničných trhoch a v dôsledku toho zníženie HDP či nárast nezamestnanosti. Na druhej strane, môže Európa nejako Taliansku pomôcť? Špekuluje sa o zdvojnásobení eurovalu na 1,5 bilióna eur. Ďalšou možnosťou sú spoločné európske dlhopisy. Avšak medzičasom sa môže eskalácia dlhovej krízy udiať v Španielsku alebo Spojených štátoch, ktorým hrozí platobná neschopnosť. Ako najschodnejšie riešenie sa javí, aby si Taliansko pomohlo samo. .privatizačná ofenzíva
Hoci sa zdá, že Taliani vždy majú na všetko more času, politické špičky pod vedením tandemu Tremonti – Draghi sa minulý týždeň rozhodli pre razantné kroky, aby upokojili medzinárodné finančné trhy. Šéf centrálnej banky potvrdil zlepšujúcu sa kapitálovú vybavenosť talianskych bánk a minister financií ohlásil v stredu posilnenie dekrétu o vyrovnanom rozpočte. Rovnováha medzi príjmami a výdavkami by mala byť dosiahnutá do roku 2014, pričom minister chce ušetriť asi 40 až 50 miliárd eur ročne. Štát má privatizovať svoje podiely v zbrojárskych či energetických podnikoch vrátane Enelu. Nadbytočného tuku v podobe nehnuteľností či regionálnych podnikov sa majú zbaviť aj miestne samosprávy.
Úsporné opatrenia by mohli byť podopreté širokým konsenzom inokedy rozhádanej talianskej politickej scény. Hlasovanie o úspornom balíčku bude až po našej uzávierke. Lenže krajina na Apeninskom polostrove potrebuje rozhýbať aj vlastné skostnatené hospodárstvo. Na to je nevyhnutná aspoň čiastočná liberalizácia. „To, čo potrebujeme, je tvrdá práca celej krajiny pre celú krajinu.“ Vyhlásil Tremonti podľa nemeckého denníka Die Welt. Odvetvia s obmedzeniami pre vstup nových konkurentov ako taxislužby či lekárne majú byť otvorené pre nových účastníkov súťaže. Táto téma je však v Taliansku veľmi citlivá, keďže podobné pokusy politikov z minulosti narazili na rozhodný nesúhlas dotknutých stavovských organizácií. Už v stredu v talianskom senáte protestovali lobisti z radov právnikov, ktorí nechcú, aby sa prístup k tomuto povolaniu viac otvoril. Každý sa bojí o svoje skupinové výsady, pričom v Európe hádam len Francúzi prekonajú Talianov v ochote protestovať, štrajkovať a demonštrovať. No občas dôjde aj k horším veciam. V roku 2002 zavraždili ľavicoví teroristi z Červených brigád profesora pracovného práva Marca Biagiho, ktorý Berlusconimu pripravoval reformu trhu práce. Tri roky predtým postretol rovnaký osud iného vládneho poradcu, Massima D'Antonu.
Taliansko je explozívna spoločnosť, kde nie je bezpečné byť trhovým reformátorom. V každom prípade, ak by sa jeho obyvateľom podarilo uniknúť hrobárovi z dlhovej lopaty a znovu naštartovať ich sklerotickú ekonomiku, bolo by to pre krajinu, ktorá tento rok oslavovala 150. výročie svojho zjednotenia, druhé narodenie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.