Kto navštívil Paríž a neodfotografoval si rozsvietenú Eiffelovu vežu, pravdepodobne so sebou nemal fotoaparát – je to asi najčastejšia fotka z mesta na Seine. Väčšina z nás asi netuší, že vytvorením nepanoramatickej fotky rozsvietenej Eiffelovej veže sme porušili autorské práva. V marci 1992 totiž francúzsky súd rozhodol, že nočné osvetlenie La Tour Eiffel je jedinečné vizuálne dielo, a teda sa naň vzťahujú zákony na ochranu duševného vlastníctva.
Ľudská spoločnosť tisíce rokov ťažila z voľne dostupných vynálezov ako koleso, dom či pluh, ktoré bezmenní inovátori ustavične zlepšovali. Zástupy mudrcov kládli svoje myšlienky na pergameny a papyrusy bez toho, aby k nim pripojili ©. Aký by bol svet, keby sa bratom Wrightovcom podarilo patentovať princíp lietadla – o čo sa aj úporne snažili, alebo ak by Mozarta zastupoval Slovenský ochranný zväz autorský (SOZA)? .jednoducho monopol
Duševné vlastníctvo je široký koncept, ktorý sa prejavuje najmä v dvoch podobách. Patent nechráni princíp myšlienky (ktorým je vždy využitie prírodných zákonov), ale jej konkrétne vtelenie – nie je možné patentovať gravitačný zákon ani odpor vzduchu, ale využitie týchto princípov v podobe padáka už áno. Autorské právo je právo na samotnú myšlienku v akejkoľvek podobe – vizuálnej, zvukovej, textovej či elektronickej.
Patenty v podobe, akú poznáme dnes, sa začali širšie objavovať až na začiatku 19. storočia ako súčasť priemyselnej revolúcie a rastúceho množstva zložitých technických riešení. Až do druhej polovice 19. storočia boli patentové práva veľmi obmedzené (v Nemecku patent platil sedem rokov, vo Švajčiarsku vôbec). Nasledujúce desaťročia priniesli čoraz silnejší tlak priemyselných záujmových skupín na štátnu reguláciu duševného vlastníctva a štát za štátom začali zavádzať prísnejšie ochranné opatrenia. Ako posledné zaviedlo jednotný patentový zákon Holandsko v roku 1912.
Patent je štátom udelený a garantovaný monopol na produkciu konkrétneho výrobku. Hoci vo všeobecnosti slovo monopol vyvoláva rozhorčenie verejnosti a ostré reakcie národných protimonopolných úradov, patentové monopoly akoby nikomu neprekážali. Pri argumentácii sa vyťahujú dve esá. Prvé eso je ekonomické – ak by neboli patenty, konkurencia by namiesto drahého vývoja vynález jednoducho odkopírovala. A komu by sa potom oplatilo niečo vynaliezať? Ako druhou sa hrá kartou morálky – myšlienka je podľa tejto argumentácie takým istým objektom vlastníckeho práva ako pozemok, auto, alebo časopis. Aj keď nie sú veľmi počuť, existujú hlasy, ktoré oba argumenty spochybňujú.
Predstavu, že po odstránení patentov zanikne vývoj, možno spochybniť. V skutočnosti jediné, čo patenty dosahujú, je zmena alokácie zdrojov. Firmy sa čo najviac sústreďujú na vývoj v patentovateľných oblastiach – na úkor primárneho výskumu. Patent totiž (v rozpore s deklarovaným účelom: teda podporovať vývoj) firmám umožňuje zabetónovať sa pred konkurenciou. Bežnou stratégiou vo veľkých firmách je defenzívne patentovanie, keď firmy okrem hlavného vývoja vedú paralelne niekoľko ďalších vetiev, len aby odstavili akúkoľvek možnosť pre konkurenciu. Toyota si svoje hybridné motory poistila viac ako 2 000 patentmi, z ktorých väčšinu nevyužíva – len preto, aby zabránila konkurencii nasledovať ju. Nemožno jej to dávať za vinu. Toyota mala v minulosti problém so žalobami držiteľov patentov, tak sa rozhodla konať. V USA existujú špecializované firmy, ktoré za nízke ceny skupujú nové patenty jeden za druhým, a potom vydierajú firmy, ktoré o ne majú skutočný záujem.
O tom, že nejde o ojedinelý jav, svedčia čísla. Na konci 19. storočia sa v USA udeľovalo okolo 40 000 patentov ročne, v 80. rokoch minulého storočia to bolo okolo 100 000 patentov ročne a dnes je to okolo pol milióna patentov ročne. Neznamená to však prudký nárast vedeckej činnosti, skôr zúfalú snahu firiem vykopať okolo seba obranné zákopy z patentov skôr, ako to urobí niekto druhý.
.chrániť aj slová
Firmy investujúce do vývoja tak podstupujú veľké riziko, že ich niekto predbehne a celá ich investícia vyjde navnivoč. Naopak, vo svete bez patentov je intenzívny vývoj tá najlepšia cesta, ako si udržať náskok pred konkurenciou. Odkopírovať technické riešenie a zaviesť ho do výroby, to nie je otázka sobotného popoludnia – kým tak konkurent spraví, pôvodný vynálezca už môže byť o krok vpred.
Argumentácia morálkou stojí na neistých základoch. Väčšina čitateľov .týždňa sa asi zhodne na tom, že vlastnícke práva sú dôležité na zachovanie poriadku a prosperity ľudskej spoločnosti. To platí v podmienkach obmedzených statkov – ak na stole leží jeden časopis a chcú ho čítať dvaja ľudia v tej istej chvíli, má naň právo ten, ktorý ho vlastní. Ak nie je vlastníctvo časopisu zadefinované, riziko konfliktu prudko stúpa. Ak si však jeden čitateľ iba odkopíruje svoje obľúbené sekcie, ku konfliktu s vlastníkom časopisu nedochádza. Pre existenciu duševného vlastníctva však dochádza ku konfliktu medzi majiteľom výtlačku a autorom textu.
To, že je v koncepte duševného vlastníctva vážny rozpor, naznačuje už jeho arbitrárnosť. Usporiadaná skupina slov, teda napríklad článok, je chránená. Lenže prečo nemôže byť chránené vetné spojenie, alebo dokonca jedno slovo? Niežeby také pokusy neboli, dokonca sú aj úspešné. Facebook spustil pohon na stránky, ktoré v doméne používajú slová „face" a „book". Talianska hudobná skupina Rhapsody bola donútená po trinástich rokoch zmeniť svoje meno, pretože naň získala práva iná kapela. Podobných absurdných prípadov sú stovky.
Informácia nie je bežný produkt. Je totiž súkromným statkom len do tej chvíle, dokiaľ neopustí našu myseľ, potom sa už stáva statkom verejným. Pokiaľ si na ňu chceme osobovať výhradné práva aj po vypustení informácie do sveta, upierame tým ostatným ľuďom možnosť nakladať s ich vlastným majetkom, napríklad tým, že im zakazujeme pustiť vo svojej predajni CD, ktorého sú vlastníkmi. Vlastnícke práva sú autorskými zákonmi skôr narúšané ako chránené. .dojná krava
Kontrola toku informácií a odstrihávanie ľudí od internetu sa ospravedlňuje porušovaním autorských práv, ale je to praktika, ktorá sa hodí do totalitnej spoločnosti, hoci ju praktizujú vo viacerých západných krajinách.
Viac ako nástrojom kontroly je však ochrana duševného vlastníctva v skutočnosti skvelou dojnou kravou. Americká právnická firma Dunlap, Grubb, & Weaver objavila obzvlášť skvelý mechanizmus. Špecializuje sa na systematické vyhľadávanie ľudí, ktorí stiahli určitý film (čo je viac-menej jednoduchý automatizovaný proces), a potom im rovno posielajú tisícpäťstodolárové šeky na mimosúdne vyrovnanie. Minulý rok takto oslovila odhadom tridsaťtisíc Američanov, medzi ktorými zákonite musia byť desiatky až stovky nevinných. Drvivá väčšina ľudí zo strachu zaplatí, a majú na to dobrý dôvod, pretože ďalším krokom je žaloba na 150 000 dolárov. Po tom, ako Američanku Jammie Thomas-Rasset v roku 2010 právoplatne odsúdili uhradiť škodu 1,5 milióna dolárov za stiahnutie 24 pesničiek do svojho domáceho počítača, sa už málokto odváži riskovať.
Po podobných špekulantov nemusíme chodiť ďaleko. Ak si zakúpite hudobný nosič, môžete ho v pokoji počúvať doma, ale ďalej už vaše práva nesiahajú. Ak s ním budete predcvičovať aerobik, musíte SOZA zaplatiť jedno euro. Ak na zmyselnú skladbu Zucchera predvediete erotickú šou, musíte SOZA odviesť celých štrnásť eur, a ak ste cirkusant, bude to okolo tisícky za sezónu – podľa veľkosti šapitó.
Zatiaľ posledným vrcholným číslom bola situácia zo začiatku júna, keď niektorí vlastníci internetových stránok dostali do schránok šeky za to, že mali zobrazené embedované (teda pripojené vizuálnym odkazom) videá zo služby YouTube. SOZA po veľkom rozhorčení množstva ľudí nakoniec požiadavku stiahla. To však ukazuje, nakoľko je celý koncept duševného majetku hmlistý. Zajtra jednoducho skúsia požiadať o poplatky niekoho iného a budú dúfať, že tentoraz im to vyjde.
Pre spoločnosť bolo vždy prospešné šírenie informácii, nie ich zadržiavanie. Odpovede na otázky, čo je dobré a čo je zlé na rôznych spôsoboch šírenia myšlienok, prijíma spoločnosť bez výraznejšej diskusie. Pritom dôsledky nášho rozhodnutia, hoci nie sú ľahko viditeľné, môžu byť veľmi závažné. Autor pracuje ako online marketingový špecialista a tvorí blog EcoNoir.sk
Ľudská spoločnosť tisíce rokov ťažila z voľne dostupných vynálezov ako koleso, dom či pluh, ktoré bezmenní inovátori ustavične zlepšovali. Zástupy mudrcov kládli svoje myšlienky na pergameny a papyrusy bez toho, aby k nim pripojili ©. Aký by bol svet, keby sa bratom Wrightovcom podarilo patentovať princíp lietadla – o čo sa aj úporne snažili, alebo ak by Mozarta zastupoval Slovenský ochranný zväz autorský (SOZA)? .jednoducho monopol
Duševné vlastníctvo je široký koncept, ktorý sa prejavuje najmä v dvoch podobách. Patent nechráni princíp myšlienky (ktorým je vždy využitie prírodných zákonov), ale jej konkrétne vtelenie – nie je možné patentovať gravitačný zákon ani odpor vzduchu, ale využitie týchto princípov v podobe padáka už áno. Autorské právo je právo na samotnú myšlienku v akejkoľvek podobe – vizuálnej, zvukovej, textovej či elektronickej.
Patenty v podobe, akú poznáme dnes, sa začali širšie objavovať až na začiatku 19. storočia ako súčasť priemyselnej revolúcie a rastúceho množstva zložitých technických riešení. Až do druhej polovice 19. storočia boli patentové práva veľmi obmedzené (v Nemecku patent platil sedem rokov, vo Švajčiarsku vôbec). Nasledujúce desaťročia priniesli čoraz silnejší tlak priemyselných záujmových skupín na štátnu reguláciu duševného vlastníctva a štát za štátom začali zavádzať prísnejšie ochranné opatrenia. Ako posledné zaviedlo jednotný patentový zákon Holandsko v roku 1912.
Patent je štátom udelený a garantovaný monopol na produkciu konkrétneho výrobku. Hoci vo všeobecnosti slovo monopol vyvoláva rozhorčenie verejnosti a ostré reakcie národných protimonopolných úradov, patentové monopoly akoby nikomu neprekážali. Pri argumentácii sa vyťahujú dve esá. Prvé eso je ekonomické – ak by neboli patenty, konkurencia by namiesto drahého vývoja vynález jednoducho odkopírovala. A komu by sa potom oplatilo niečo vynaliezať? Ako druhou sa hrá kartou morálky – myšlienka je podľa tejto argumentácie takým istým objektom vlastníckeho práva ako pozemok, auto, alebo časopis. Aj keď nie sú veľmi počuť, existujú hlasy, ktoré oba argumenty spochybňujú.
Predstavu, že po odstránení patentov zanikne vývoj, možno spochybniť. V skutočnosti jediné, čo patenty dosahujú, je zmena alokácie zdrojov. Firmy sa čo najviac sústreďujú na vývoj v patentovateľných oblastiach – na úkor primárneho výskumu. Patent totiž (v rozpore s deklarovaným účelom: teda podporovať vývoj) firmám umožňuje zabetónovať sa pred konkurenciou. Bežnou stratégiou vo veľkých firmách je defenzívne patentovanie, keď firmy okrem hlavného vývoja vedú paralelne niekoľko ďalších vetiev, len aby odstavili akúkoľvek možnosť pre konkurenciu. Toyota si svoje hybridné motory poistila viac ako 2 000 patentmi, z ktorých väčšinu nevyužíva – len preto, aby zabránila konkurencii nasledovať ju. Nemožno jej to dávať za vinu. Toyota mala v minulosti problém so žalobami držiteľov patentov, tak sa rozhodla konať. V USA existujú špecializované firmy, ktoré za nízke ceny skupujú nové patenty jeden za druhým, a potom vydierajú firmy, ktoré o ne majú skutočný záujem.
O tom, že nejde o ojedinelý jav, svedčia čísla. Na konci 19. storočia sa v USA udeľovalo okolo 40 000 patentov ročne, v 80. rokoch minulého storočia to bolo okolo 100 000 patentov ročne a dnes je to okolo pol milióna patentov ročne. Neznamená to však prudký nárast vedeckej činnosti, skôr zúfalú snahu firiem vykopať okolo seba obranné zákopy z patentov skôr, ako to urobí niekto druhý.
.chrániť aj slová
Firmy investujúce do vývoja tak podstupujú veľké riziko, že ich niekto predbehne a celá ich investícia vyjde navnivoč. Naopak, vo svete bez patentov je intenzívny vývoj tá najlepšia cesta, ako si udržať náskok pred konkurenciou. Odkopírovať technické riešenie a zaviesť ho do výroby, to nie je otázka sobotného popoludnia – kým tak konkurent spraví, pôvodný vynálezca už môže byť o krok vpred.
Argumentácia morálkou stojí na neistých základoch. Väčšina čitateľov .týždňa sa asi zhodne na tom, že vlastnícke práva sú dôležité na zachovanie poriadku a prosperity ľudskej spoločnosti. To platí v podmienkach obmedzených statkov – ak na stole leží jeden časopis a chcú ho čítať dvaja ľudia v tej istej chvíli, má naň právo ten, ktorý ho vlastní. Ak nie je vlastníctvo časopisu zadefinované, riziko konfliktu prudko stúpa. Ak si však jeden čitateľ iba odkopíruje svoje obľúbené sekcie, ku konfliktu s vlastníkom časopisu nedochádza. Pre existenciu duševného vlastníctva však dochádza ku konfliktu medzi majiteľom výtlačku a autorom textu.
To, že je v koncepte duševného vlastníctva vážny rozpor, naznačuje už jeho arbitrárnosť. Usporiadaná skupina slov, teda napríklad článok, je chránená. Lenže prečo nemôže byť chránené vetné spojenie, alebo dokonca jedno slovo? Niežeby také pokusy neboli, dokonca sú aj úspešné. Facebook spustil pohon na stránky, ktoré v doméne používajú slová „face" a „book". Talianska hudobná skupina Rhapsody bola donútená po trinástich rokoch zmeniť svoje meno, pretože naň získala práva iná kapela. Podobných absurdných prípadov sú stovky.
Informácia nie je bežný produkt. Je totiž súkromným statkom len do tej chvíle, dokiaľ neopustí našu myseľ, potom sa už stáva statkom verejným. Pokiaľ si na ňu chceme osobovať výhradné práva aj po vypustení informácie do sveta, upierame tým ostatným ľuďom možnosť nakladať s ich vlastným majetkom, napríklad tým, že im zakazujeme pustiť vo svojej predajni CD, ktorého sú vlastníkmi. Vlastnícke práva sú autorskými zákonmi skôr narúšané ako chránené. .dojná krava
Kontrola toku informácií a odstrihávanie ľudí od internetu sa ospravedlňuje porušovaním autorských práv, ale je to praktika, ktorá sa hodí do totalitnej spoločnosti, hoci ju praktizujú vo viacerých západných krajinách.
Viac ako nástrojom kontroly je však ochrana duševného vlastníctva v skutočnosti skvelou dojnou kravou. Americká právnická firma Dunlap, Grubb, & Weaver objavila obzvlášť skvelý mechanizmus. Špecializuje sa na systematické vyhľadávanie ľudí, ktorí stiahli určitý film (čo je viac-menej jednoduchý automatizovaný proces), a potom im rovno posielajú tisícpäťstodolárové šeky na mimosúdne vyrovnanie. Minulý rok takto oslovila odhadom tridsaťtisíc Američanov, medzi ktorými zákonite musia byť desiatky až stovky nevinných. Drvivá väčšina ľudí zo strachu zaplatí, a majú na to dobrý dôvod, pretože ďalším krokom je žaloba na 150 000 dolárov. Po tom, ako Američanku Jammie Thomas-Rasset v roku 2010 právoplatne odsúdili uhradiť škodu 1,5 milióna dolárov za stiahnutie 24 pesničiek do svojho domáceho počítača, sa už málokto odváži riskovať.
Po podobných špekulantov nemusíme chodiť ďaleko. Ak si zakúpite hudobný nosič, môžete ho v pokoji počúvať doma, ale ďalej už vaše práva nesiahajú. Ak s ním budete predcvičovať aerobik, musíte SOZA zaplatiť jedno euro. Ak na zmyselnú skladbu Zucchera predvediete erotickú šou, musíte SOZA odviesť celých štrnásť eur, a ak ste cirkusant, bude to okolo tisícky za sezónu – podľa veľkosti šapitó.
Zatiaľ posledným vrcholným číslom bola situácia zo začiatku júna, keď niektorí vlastníci internetových stránok dostali do schránok šeky za to, že mali zobrazené embedované (teda pripojené vizuálnym odkazom) videá zo služby YouTube. SOZA po veľkom rozhorčení množstva ľudí nakoniec požiadavku stiahla. To však ukazuje, nakoľko je celý koncept duševného majetku hmlistý. Zajtra jednoducho skúsia požiadať o poplatky niekoho iného a budú dúfať, že tentoraz im to vyjde.
Pre spoločnosť bolo vždy prospešné šírenie informácii, nie ich zadržiavanie. Odpovede na otázky, čo je dobré a čo je zlé na rôznych spôsoboch šírenia myšlienok, prijíma spoločnosť bez výraznejšej diskusie. Pritom dôsledky nášho rozhodnutia, hoci nie sú ľahko viditeľné, môžu byť veľmi závažné. Autor pracuje ako online marketingový špecialista a tvorí blog EcoNoir.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.