Moje veliteľstvo malo pomerne komický priebeh, keď sme s tankom jazdili po poli na cvičisku niekde za Prahou. Ja ako veliteľ som dostával do slúchadiel rozkazy zase od svojho nadriadeného veliteľa. Ale v obrovskom kravále, ktorý sa tým sovietskym tankom niesol, som v slúchadlách počul maximálne nejaké útržky. Jediným šťastím bolo, že vodičom tanku bol už skúsený vojak základnej služby, ktorý vedel, kadiaľ má s nami ísť, takže sme obišli cvičisko tak, ako bolo našimi veliteľmi naplánované. Horšie to bolo s cvičnou streľbou, keď rozkazom nielenže nebolo rozumieť, ale z tanku nebolo nič vidieť. Takže sme síce nakoniec cvičný granát vypálili, ale presne tak, ako sa to píše v humoristických románoch. Teda nie smerom k maketám tankov nepriateľa – teda k tankovým jednotkám nemeckého bundeswehru a americkej armády – ale smerom k veliteľskému stanovisku nášho plukovníckeho zboru, čo vraj boli tí najvybranejší ochlastovia a zelené mozgy, akí sa v Československej ľudovej armáde vyskytovali. „Prúser“ z toho bol veľký, najskôr to vyzeralo, že ma z celej vojenskej prípravy vyhodia, čo neznamenalo nič menšie, ako namiesto jedného roka vysokoškolskej vojny dva roky a pekne so záklaďákmi. Nakoniec ma zachránilo to, že už vtedy ma bavila zahraničná politika a keďže som vedel počty zničených rakiet všetkých odzbrojovacích zmlúv medzi Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi vymenovať presne aj o šiestej ráno, uznali ma zhovievavostihodným a z vojenskej prípravy ma nevyhodili. A potom prišiel November, nová vysoká škola a dlhé štúdium, ktoré sa nakoniec podarilo natiahnuť až do konca povinnej vojenskej služby. To, že mladí chalani na Slovensku, v Česku, a teraz už aj v Nemecku nemusia tráviť rok či dva najkrajších rokov života na vojne, mi príde úplne v poriadku. Rovnako ako to, že tá naša ani tá vaša armáda už nemajú stotisíce mužov v zbrani. Ale to, čo sa deje so slovenskou, ale aj českou a ďalšími armádami našej časti Európy, mi príde už trochu príliš. Slovenská armáda, ktorá sa zmenšila na veľkosť jednej divízie komunistických čias, teda útvaru, ktorý bol minimálne v každom kraji, naďalej vypúšťa vzduch. Po poslednom rokovaní vlády Ivety Radičovej sa síce neruší vojenské letectvo, a tak si tých pár MiGov pre pocit, že máte čím brániť svoj vzdušný priestor, zrejme necháte. Ale aby ste sa vošli do jedného percenta HDP na obranu, teda približne polovice toho, na čo ste sa zaviazali pri vstupe do NATO, tak pošlete do šrotu posledných tridsať tankov, ktoré si slovenská armáda z tej pôvodnej tisícky ešte nechala. Príbeh, ktorý som zažil ja na vojenskej príprave, tak už za pár rokov nebude môcť rozprávať žiadny nový vojak slovenskej armády, ibaže by vám niekto nejaké tanky zapožičal. Pre krajinu, ktorá sa odtrhla od Česka v podstate pre to, že Havel zrušil v Dubnici nad Váhom výrobu tankov a zatrhli ich vývoz do Sýrie, Líbye a podobných štátov, je to veľmi veľká otočka. Nakoniec, tanky zo Slovenska, spolu ich bolo 205, repasované práve v spomínanej Dubnici, vyzbrojili vládne jednotky angolskej armády a rozhodli koncom deväťdesiatych rokov dlhoročnú vojnu v tejto africkej krajine. Hneď po tankoch má prísť na rad slovenské delostrelectvo, ktoré už má tiež len zlomok diel. A slávna húfnica Zuzana, jedno z najlepších samohybných diel, ktoré má NATO vo svojej výzbroji, a ktoré sú v Afganistane na nezaplatenie, pôjde aj do šrotu. Nechcem tej vašej premiérke krivdiť, ale možno by niekto mohol Ivete Radičovej vysvetliť, na čo armáda vlastne je a že si ju ani taká krajina ako Slovensko, obklopená vždy takými priateľskými a stabilnými krajinami ako Ukrajina, alebo Maďarsko, predsa len nemôže dovoliť zrušiť. Aj keď by to bolo možno lepšie a čistejšie riešenie než to, čo sa teraz so slovenskou armádou deje. Autor je redaktor Lidových novín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.