V zásade mi je jedno, kto, kedy a za čo dostáva štátne vyznamenania, hlavne ak Slovensko je aspoň niekedy, niekde, normálna krajina. A vôbec neviem, či by štátne vyznamenanie tomu festivalu nebolo skôr na škodu ako na úžitok, ale vidím to tak, že ak by tu panovali normálne pomery, normálne by bolo Pohodu oficiálne oceniť. Len pre poriadok.
Pohoda sa nemení, len sa vyvíja, zlepšuje, skomerčnieva a komu slovo „skomerčnieva" prekáža, nech si trhne nohou. Lebo skomerčnieva neznamená akýkoľvek úpadok, ale akceptovanie faktu, že veci čosi stoja – zlé menej, dobré viac. Pohoda je drahá, lebo dobré veci sú drahšie a Pohoda je neskutočne lacná, ak sa človek rozhodne, aby taká bola. Jedlo si prinesie spolu s ubytovaním, pitnej vody je dosť a je zdarma, všetko ostatné je v cene lístka. Vrátane atmosféry. Ale k veci: Pohoda sa nemení, ak chce jej pravidelný návštevník zažiť čosi nové, musí modifikovať svoj modus operandi.
Preto som tento rok absolvoval Pohodu naplno a nekompromisne, žiadne ústupky, žiadne polovičné riešenia, skutočný hardcore, totálna Pohoda s ubytovaním na mieste, nie Pohoda Light, pri ktorej sa prespáva v pohodlí a čistote penziónu alebo hotela v Trenčíne. .67 hodín Pohody
Príchod do areálu – štvrtok 16.30, odchod z areálu nedeľa 11.30, odchod z parkoviska – 14.00, brutálna zápcha, lebo ľudia sú znova blbci, ktorým nedochádza, že pravidlá sú na to, aby sa dodržiavali a po tráve sa nejazdí. Nápady ako predísť predbiehaniu sa začali objavovať už na tvári miesta, preto verím, že o rok nás čaká systémové riešenie.
V areáli festivalu som teda strávil plných šesťdesiat sedem hodín, dvanásť z nich mal vyplniť spánok, čo šlo pomerne ťažko, keďže mi kúsok od stanu vyhrávalo drsné tuc tuc a o deviatej ráno sa v ňom nedalo vydržať kvôli teplu. Spánok sa však preceňuje, spať na Pohode je takmer hriech a keď človek fakt musí, tak zaspí, čím sme zároveň vybavili sprchy a toaletu. Zvyknutý som na lepšie, ale zvládnuť sa to dalo a celkom bez chmúr.
To ostatné bola čistá radosť, kazená drobnými priekmi, ktorými si festival mohol svojho návštevníka doberať. Prvý večer mi napríklad spadla klobása, len raz som si z nej odhryzol a už mi dala zbohom. Aj by som ju zdvihol, oprášil a dojedol, ale spadla do čohosi, s čím som sa konfrontovať neodvážil.
Druhý deň som zahučal do blata. Durch. Na jednom jedinom mieste bolo blato, tak tri krát tri metre, hĺbka desať centi plus mínus, ako z Glastonbury, blato blatovité a ja doňho, wrestlingovým spôsobom, teda po celej dĺžke a celou mojou hmotnosťou. Moja chyba, mal som sa dívať pod nohy? Nie celkom, práve na tom mieste nebolo dôvodu blato očakávať, naopak, nemalo tam čo hľadať a ak by som spadol len o trocha inak, tak je zle. Fakt zle.
Tretí deň som sa brutálne prežral, kvôli sémantickému problému s výkladom sloganu „všetko, čo dokážete zjesť“. Ono je to konštatovanie, nie výzva, malo mi dôjsť, že na Pohode sa na nikoho programovo neútočí.
Začalo to minulý rok a tento rok to pokračuje, Pohoda už vraj nie je tým, čím bývala, lebo sa dostala do príliš širokého povedomia a chodia na ňu ľudia, ktorí tam v zásade nepatria. Chrapúni, opilci, zlatá mládež, čo sa chodí ukazovať a tak ďalej, jednoducho ľudia, ktorí to tým ostatným kazia. Alebo som mal šťastie a nestretol som ich, alebo to nebude také dramatické – tridsaťtisíc ľudí je v každom prípade priveľa na to, aby všetci boli normálni.
Iné sa mi zdalo zaujímavejšie. Mám rád Lamb, Portishead, Pulp, dEUS, Molotov i Mobyho, teda väčšinu headlinerov. To, že ich mám rád, znamená, že poznám ich tvorbu, mám napočúvané ich albumy, orientujem sa v piesňach a tak. Trikrát sa mi tento rok stalo, vždy v inom kontexte a vždy u návštevníka, ktorý nemal viac ako dvadsať, že mať rád nejakú kapelu, byť jej fanúšikom pre neho znamenalo poznať tri, štyri, päť, šesť hitov tej kapely, nič viac. Akoby tie skupiny boli zredukované na zopár ani nie zďaleka ich najsilnejších, najlepších piesní, ale piesní najznámejších. A keď práve taká pieseň náhodou neznela, kapela sama nebola v tej chvíli zaujímavá. Ešte je priskoro generalizovať, ale práve toto selektívne počúvanie na Pohode čosi mení. Iste, svoju úlohu v tom zohráva i skutočnosť, že hranie na festivale je iné ako hranie na turné, ale koncertné vystúpenie poskladané ako prehliadka the best of danej kapely sa mi veľmi nepáči. Chýba moment prekvapenia i radosť, že zahrali práve túto a túto. Nevyšla ako singel, nebola hitom, nie je k nej videoklip, ale je to výborná pieseň. .problém: čo skritizovať?
Pohoda je spájaná so samými superlatívmi, nemám problém prijať žiadny z nich, cítim sa tam vždy dobre, mám to tam rád, všetko je super, ale mám trocha problém so skutočnosťou, že na Pohode niet čo zásadné kritizovať. Celkom programovo a účelovo, aby nevznikol dojem, že celé je to vlastne neskutočné a neautentické, akási fiktívna bublina s až mytologickým rozmerom. Dobre, tento rok bol problém s parkovacími nálepkami, nebolo ich dosť, a v sobotu poobede, vo veľmi frekventovanom čase, chýbali aj lístky na prijímanie vecí do úschovne, ale to všetko sú, povedzme si rovno, prkotiny. Aj to, že nejakí stánkari predávali tvrdý alkohol a decká sa programovo ožierali oldschool spôsobom – pitím piva slamkou, aj že pováľali slnečnice a v sobotu o tretej, keď mali stíchnuť všetky scény, kapela We Have Band na Runway stagei veselo pridávala, lenže stále to nie je dosť.
Inak napísané, ak by som na Pohodu nechodil pravidelne každý rok a nemal s ňou osobnú skúsenosť, jej takmer dokonalému mediálnemu obrazu by som jednoducho neveril.
Premýšľam, prečo to tak je a neviem prísť na nič iné, iba na to, že Pohoda si od začiatku nastavila iné štandardy, iné kritériá normálnosti ako fungujú tu vonku, mimo areálu a ich dôsledným dodržiavaním tak vzniklo čosi, čo ako normálne zvonka ani nemôže vyzerať.
Preto som vlastne rád za každý banálny pohodový problém, dokazuje totiž, že Pohoda skutočne je normálna a čosi choré, zlé a pokazené je tu vonku. .ešte čosi: bez masiek
Videl som Pulp, Mobyho, Molotov, Portishead, Mišíka, Micachu a ešte čosi, videl som dokonca gospel z Luníka 9 aj balkánsku dychovku. Videl som čosi každú hodinu a náramne sa bavil, bez ohľadu na muziku, videl som pamätné momenty tejto Pohody – okázalú narcistickú šou Jarvisa Cockera, ktorý neváhal citovať pred mnohotisícovým davom najprevarenejšieho zo všetkých britských romantických básnikov Shelleyho i magické ticho na Portishead, tie momenty, v ktorých od tej nádhernej muziky nikto skutočne ani len nehlesol, všetko to ale nič neznamená, pokiaľ do veci nezakomponujem ešte čosi.
Neviem to napísať priamo, preto skúsme takto:
Kdesi tu vedľa je rozhovor s Tomom Barmanom z dEUS. Zvykne sa písať, že ľudia tohto typu sú profesionáli, neviem presne, čo to znamená. Chlapík, ktorého som stretol, nevyzeral, ako keby by bol v robote. Napadá mi niekoľko slov, ktorými by som ho charakterizoval, profesionál tam ale nie je, profesionál je totiž neosobný. Na Pohode som sa však s neosobnosťou nestretol, ešte aj v tom presscentre to všetci všetko brali veľmi osobne. Sedím na tlačovke, počúvam, ale nie slová, skôr také tie náznaky, tón hlasu, letmé gesto. Nevidím profesionálov, môžu to už byť za tie roky aj tvrdí obchodníci, ale nie neosobní profesionáli.
Možno je to tým priestorom, ale Pohoda akoby naozaj stŕhala masky. Keď sa tento motív objaví v nedeľnej ekumenickej bohoslužbe, skutočne cítim dotyk metafyzična. Wow.
Dobre, buďme teda osobní, o rok by som rád videl: Davida Byrna, Cake, Whale, PJ Harvey a Freak Power. V dvoch prípadoch by šlo o zázrak, ale kde ho čakať, ak nie na Pohode?
Pohoda sa nemení, len sa vyvíja, zlepšuje, skomerčnieva a komu slovo „skomerčnieva" prekáža, nech si trhne nohou. Lebo skomerčnieva neznamená akýkoľvek úpadok, ale akceptovanie faktu, že veci čosi stoja – zlé menej, dobré viac. Pohoda je drahá, lebo dobré veci sú drahšie a Pohoda je neskutočne lacná, ak sa človek rozhodne, aby taká bola. Jedlo si prinesie spolu s ubytovaním, pitnej vody je dosť a je zdarma, všetko ostatné je v cene lístka. Vrátane atmosféry. Ale k veci: Pohoda sa nemení, ak chce jej pravidelný návštevník zažiť čosi nové, musí modifikovať svoj modus operandi.
Preto som tento rok absolvoval Pohodu naplno a nekompromisne, žiadne ústupky, žiadne polovičné riešenia, skutočný hardcore, totálna Pohoda s ubytovaním na mieste, nie Pohoda Light, pri ktorej sa prespáva v pohodlí a čistote penziónu alebo hotela v Trenčíne. .67 hodín Pohody
Príchod do areálu – štvrtok 16.30, odchod z areálu nedeľa 11.30, odchod z parkoviska – 14.00, brutálna zápcha, lebo ľudia sú znova blbci, ktorým nedochádza, že pravidlá sú na to, aby sa dodržiavali a po tráve sa nejazdí. Nápady ako predísť predbiehaniu sa začali objavovať už na tvári miesta, preto verím, že o rok nás čaká systémové riešenie.
V areáli festivalu som teda strávil plných šesťdesiat sedem hodín, dvanásť z nich mal vyplniť spánok, čo šlo pomerne ťažko, keďže mi kúsok od stanu vyhrávalo drsné tuc tuc a o deviatej ráno sa v ňom nedalo vydržať kvôli teplu. Spánok sa však preceňuje, spať na Pohode je takmer hriech a keď človek fakt musí, tak zaspí, čím sme zároveň vybavili sprchy a toaletu. Zvyknutý som na lepšie, ale zvládnuť sa to dalo a celkom bez chmúr.
To ostatné bola čistá radosť, kazená drobnými priekmi, ktorými si festival mohol svojho návštevníka doberať. Prvý večer mi napríklad spadla klobása, len raz som si z nej odhryzol a už mi dala zbohom. Aj by som ju zdvihol, oprášil a dojedol, ale spadla do čohosi, s čím som sa konfrontovať neodvážil.
Druhý deň som zahučal do blata. Durch. Na jednom jedinom mieste bolo blato, tak tri krát tri metre, hĺbka desať centi plus mínus, ako z Glastonbury, blato blatovité a ja doňho, wrestlingovým spôsobom, teda po celej dĺžke a celou mojou hmotnosťou. Moja chyba, mal som sa dívať pod nohy? Nie celkom, práve na tom mieste nebolo dôvodu blato očakávať, naopak, nemalo tam čo hľadať a ak by som spadol len o trocha inak, tak je zle. Fakt zle.
Tretí deň som sa brutálne prežral, kvôli sémantickému problému s výkladom sloganu „všetko, čo dokážete zjesť“. Ono je to konštatovanie, nie výzva, malo mi dôjsť, že na Pohode sa na nikoho programovo neútočí.
Začalo to minulý rok a tento rok to pokračuje, Pohoda už vraj nie je tým, čím bývala, lebo sa dostala do príliš širokého povedomia a chodia na ňu ľudia, ktorí tam v zásade nepatria. Chrapúni, opilci, zlatá mládež, čo sa chodí ukazovať a tak ďalej, jednoducho ľudia, ktorí to tým ostatným kazia. Alebo som mal šťastie a nestretol som ich, alebo to nebude také dramatické – tridsaťtisíc ľudí je v každom prípade priveľa na to, aby všetci boli normálni.
Iné sa mi zdalo zaujímavejšie. Mám rád Lamb, Portishead, Pulp, dEUS, Molotov i Mobyho, teda väčšinu headlinerov. To, že ich mám rád, znamená, že poznám ich tvorbu, mám napočúvané ich albumy, orientujem sa v piesňach a tak. Trikrát sa mi tento rok stalo, vždy v inom kontexte a vždy u návštevníka, ktorý nemal viac ako dvadsať, že mať rád nejakú kapelu, byť jej fanúšikom pre neho znamenalo poznať tri, štyri, päť, šesť hitov tej kapely, nič viac. Akoby tie skupiny boli zredukované na zopár ani nie zďaleka ich najsilnejších, najlepších piesní, ale piesní najznámejších. A keď práve taká pieseň náhodou neznela, kapela sama nebola v tej chvíli zaujímavá. Ešte je priskoro generalizovať, ale práve toto selektívne počúvanie na Pohode čosi mení. Iste, svoju úlohu v tom zohráva i skutočnosť, že hranie na festivale je iné ako hranie na turné, ale koncertné vystúpenie poskladané ako prehliadka the best of danej kapely sa mi veľmi nepáči. Chýba moment prekvapenia i radosť, že zahrali práve túto a túto. Nevyšla ako singel, nebola hitom, nie je k nej videoklip, ale je to výborná pieseň. .problém: čo skritizovať?
Pohoda je spájaná so samými superlatívmi, nemám problém prijať žiadny z nich, cítim sa tam vždy dobre, mám to tam rád, všetko je super, ale mám trocha problém so skutočnosťou, že na Pohode niet čo zásadné kritizovať. Celkom programovo a účelovo, aby nevznikol dojem, že celé je to vlastne neskutočné a neautentické, akási fiktívna bublina s až mytologickým rozmerom. Dobre, tento rok bol problém s parkovacími nálepkami, nebolo ich dosť, a v sobotu poobede, vo veľmi frekventovanom čase, chýbali aj lístky na prijímanie vecí do úschovne, ale to všetko sú, povedzme si rovno, prkotiny. Aj to, že nejakí stánkari predávali tvrdý alkohol a decká sa programovo ožierali oldschool spôsobom – pitím piva slamkou, aj že pováľali slnečnice a v sobotu o tretej, keď mali stíchnuť všetky scény, kapela We Have Band na Runway stagei veselo pridávala, lenže stále to nie je dosť.
Inak napísané, ak by som na Pohodu nechodil pravidelne každý rok a nemal s ňou osobnú skúsenosť, jej takmer dokonalému mediálnemu obrazu by som jednoducho neveril.
Premýšľam, prečo to tak je a neviem prísť na nič iné, iba na to, že Pohoda si od začiatku nastavila iné štandardy, iné kritériá normálnosti ako fungujú tu vonku, mimo areálu a ich dôsledným dodržiavaním tak vzniklo čosi, čo ako normálne zvonka ani nemôže vyzerať.
Preto som vlastne rád za každý banálny pohodový problém, dokazuje totiž, že Pohoda skutočne je normálna a čosi choré, zlé a pokazené je tu vonku. .ešte čosi: bez masiek
Videl som Pulp, Mobyho, Molotov, Portishead, Mišíka, Micachu a ešte čosi, videl som dokonca gospel z Luníka 9 aj balkánsku dychovku. Videl som čosi každú hodinu a náramne sa bavil, bez ohľadu na muziku, videl som pamätné momenty tejto Pohody – okázalú narcistickú šou Jarvisa Cockera, ktorý neváhal citovať pred mnohotisícovým davom najprevarenejšieho zo všetkých britských romantických básnikov Shelleyho i magické ticho na Portishead, tie momenty, v ktorých od tej nádhernej muziky nikto skutočne ani len nehlesol, všetko to ale nič neznamená, pokiaľ do veci nezakomponujem ešte čosi.
Neviem to napísať priamo, preto skúsme takto:
Kdesi tu vedľa je rozhovor s Tomom Barmanom z dEUS. Zvykne sa písať, že ľudia tohto typu sú profesionáli, neviem presne, čo to znamená. Chlapík, ktorého som stretol, nevyzeral, ako keby by bol v robote. Napadá mi niekoľko slov, ktorými by som ho charakterizoval, profesionál tam ale nie je, profesionál je totiž neosobný. Na Pohode som sa však s neosobnosťou nestretol, ešte aj v tom presscentre to všetci všetko brali veľmi osobne. Sedím na tlačovke, počúvam, ale nie slová, skôr také tie náznaky, tón hlasu, letmé gesto. Nevidím profesionálov, môžu to už byť za tie roky aj tvrdí obchodníci, ale nie neosobní profesionáli.
Možno je to tým priestorom, ale Pohoda akoby naozaj stŕhala masky. Keď sa tento motív objaví v nedeľnej ekumenickej bohoslužbe, skutočne cítim dotyk metafyzična. Wow.
Dobre, buďme teda osobní, o rok by som rád videl: Davida Byrna, Cake, Whale, PJ Harvey a Freak Power. V dvoch prípadoch by šlo o zázrak, ale kde ho čakať, ak nie na Pohode?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.