Kto aspoň trochu verí reči štatistík, má pri nástupcovi Benedikta XVI. jasno. V 20. storočí sa pápežmi síce stali dvaja milánski arcibiskupi – Achille Ratti (Pius XI.) a Giovanni Battista Montini (Pavol VI.), ale až traja benátski patriarchovia – Giuseppe Melchiorre Sarto (Pius X.), Angelo Roncalli (Ján XXIII.) a Albino Luciani (Ján Pavol I.). Kardinál Angelo Scola zastával od roku 2002 až doteraz práve úrad benátskeho patriarchu. „Už len pri myšlienke na porovnávanie s Piom X., Jánom XXIII. a Jánom Pavlom I., pápežmi svätej povesti, mám závraty,“ zdôveril sa francúzskej novinárke Caroline Pigozziovej, ktorá v knihe Les robes rouges (2009) „vyspovedala“ dvadsať favoritov na pápežský stolec. Vzhľadom na to, že v minulosti sa už viackrát potvrdilo, že tí, ktorí do konkláve vchádzali ako budúci pápeži, vychádzali ako kardináli, je zbytočné ďalej rozvíjať tieto úvahy. Ale je pravda, že milánsky arcibiskup mal vždy silný vplyv nielen v rámci talianskej, ale aj univerzálnej cirkvi. O novom arcibiskupovi to bude platiť dvojnásobne. .hľadanie kandidáta
Milánska diecéza je najväčšou diecézou na svete a v rámci Talianska, ale aj celej Európy patrí medzi najdôležitejšie. Podľa oficiálnych údajov Svätej stolice na 4 208 km2 žije vyše 5 300 000 obyvateľov, z ktorých sa ku katolíckej cirkvi hlási takmer 4 900 000. Arcidiecéza je rozdelená do
1 107 farností, v ktorých pôsobí 2 870 kňazov. Milánsky arcibiskup je tak „malým pápežom“.
V minulosti tento úrad zastávali také významné osobnosti katolíckej cirkvi ako svätý Ambróz, svätý Karol Boromejský či blahoslavený Alfredo Ildefonso Schuster. Práve po svätom Ambrózovi je pomenovaný aj osobitý ambroziánsky liturgický rítus, ktorý si Miláno uchováva.
Dosluhujúci arcibiskup Dionigi Tettamanzi dosiahol tzv. kánonický vek 75 rokov, keď je každý cirkevný hierarcha povinný rezignovať na svoju funkciu, ešte 14. marca 2009. Benedikt XVI. sa však rozhodol ponechať ho ešte dva roky v úrade. Intenzívne hľadanie vhodného nástupcu sa tak začalo na jar tohto roku. Okrem benátskeho patriarchu sa skloňovalo najmä meno predsedu Pápežskej rady pre kultúru, 68-ročného kardinála Gianfranca Ravasiho. Práve jeho si za svojho arcibiskupa vybral aj najväčší taliansky denník Corriere della Sera sídliaci v Miláne. „Popri nich dvoch sa otvára možná cesta pre outsidera,“ napísal v apríli vatikanista denníka Corriere della Sera Gian Guido Vecchi. Uvažovalo sa najmä nad možnými mladšími kandidátmi, keďže obom favoritom chýba do kánonického veku len asi šesť rokov. Rovnako krátko bol arcibiskupom aj Tettamanzi, ktorý na stolec sv. Ambróza nastúpil v roku 2002 ako 68-ročný.
Výber bol napokon pomerne zdĺhavý a precízny. Vatikanista Vecchi zdôraznil, že pápež sa pri výbere koncentroval na čo najvhodnejší osobnostný profil, až potom na samotné mená. Apoštolský nuncius v Taliansku, arcibiskup Giuseppe Bertello začal rozsiahle konzultácie s talianskymi kardinálmi, lombardskými biskupmi a s kňazmi a laikmi z arcidiecézy, ako to nariaďuje Kódex kánonického práva (kán. 377), už vo februári. „Terno“, teda tri mená najvhodnejších kandidátov, ktoré mal následne predstaviť pápežovi, však podľa vatikanistu Vecchiho nemuselo zohrávať až takú dôležitú rolu. Pri biskupských nomináciách Benedikt XVI. zohľadňuje skôr dôveru, ktorú kandidát požíva nielen uňho, ale aj u vatikánskeho štátneho sekretára a prefekta Kongregácie pre biskupov. Podľa vatikanistu denníka Il Foglio Paola Rodariho mal práve vatikánsky štátny sekretár, kardinál Tarcisio Bertone inú predstavu o novom milánskom arcibiskupovi. Možno aj to spomalilo jeho menovanie.
Pred definitívnym rozhodnutím sa Benedikt XVI. osobne stretol aj s oboma predchádzajúcimi milánskymi arcibiskupmi. Začiatkom apríla vo Vatikáne prijal 84-ročného emeritného arcibiskupa Carla Mariu Martiniho, ktorý bol počas posledného konkláve médiami pasovaný za lídra liberálneho krídla, no ktorý požíva veľkú úctu súčasného pápeža. Bývalý arcibiskup trpiaci Parkinsonovou chorobou, ktorý bol v roku 1979, keď ho Ján Pavol II. menoval za milánskeho arcibiskupa, považovaný za outsidera, no nakoniec viedol arcidiecézu 22 rokov, podľa vatikanistu Vecchiho prejavil spokojnosť so svojím nástupcom a záležalo mu na kontinuite novej voľby. Koncom apríla Benedikt XVI. prijal aj odchádzajúceho arcibiskupa Tettamanziho. .ľavicová mladosť
Benedikt XVI. napokon stavil na istotu. S novým arcibiskupom, ktorý bude do úradu uvedený v polovici septembra, sa pozná dobrých štyridsať rokov. Obaja v roku 1972 stáli pri zrode teologickej revue Communio, ktorá združila takých teológov, akými boli Hans Urs von Balthasar či Henri de Lubac. Keď sa kardinál Ratzinger stal prefektom Kongregácie pre náuku viery, povolal v roku 1986 Scolu do funkcie konzultora. Nový arcibiskup, rovnako ako Ratzinger, pritom vyšiel z akademického prostredia – pred menovaním za benátskeho patriarchu zastával pozíciu rektora Pápežskej lateránskej univerzity. To, že súčasný pápež vie dať na jeho slová, dokazuje, že zriadenie Pápežskej rady pre novú evanjelizáciu mu poradil práve on.
Pozorovatelia jednohlasne tvrdia, že nový arcibiskup bude rovnako výraznou osobnosťou, a to nielen v oblasti cirkevného života, akou boli jeho predchodcovia. Už jeho rodinný pôvod, matka – zbožná žena, otec – kamionista a člen socialistickej strany, ho predurčuje na dialóg a sociálne cítenie. Kardinál Scola v jednom rozhovore otvorene povedal, že musí byť vďačný komunistickému denníku Unità, ktorý založi Antonio Gramsci a ktorý čítal jeho otec, za svoje vzdelanie. Keď chcel mladý Angelo ako jedenásťročný začať pracovať a zostať pri elementárnom vzdelaní ako väčšina jeho rovesníkov, otec, odchovaný tlačou, ho presvedčil, že vzdelanie je preňho veľmi dôležité a zapísal ho na klasické lýceum. Dôkazom dobrej výchovy a vkusu sú aj jeho literárne a hudobné preferencie – najobľúbenejšou knihou je Muž bez vlastností od Roberta Musila a najobľúbenejším hudobným kúskom Mozartov Klavírny koncert číslo 27.
Vplyv otca sa však prejavil aj v inej oblasti – budúci kardinál začal v puberte sympatizovať s ľavicovými ideami. „Nespomínam si, že by som bol niekedy vynechal omšu, ale tá pre mňa viac nič neznamenala,” spomínal po rokoch. Tu však zabral matkin príklad, ako aj stretnutie s kňazom Luigim Giussanim, zakladateľom katolíckeho hnutia Spoločenstvo a oslobodenie. V roku 1970 bol vysvätený za kňaza, v roku 1991 za biskupa toskánskej diecézy Grosseto a v roku 2003 bol menovaný za kardinála. .človek dialógu
„Miláno je mestom, kde katolícka cirkev musí čeliť početným výzvam,” napísal nedávno vatikanista Rodari. Kardinál Martini tieto výzvy v roku 1984 zhrnul do troch bodov: terorizmus, korupcia a osamelosť. Aj keď počas uplynulých desaťročí prvá výzva oslabla, nahradili ju dve ďalšie: islam a autonomizmus reprezentovaný najmä Ligou severu, ktorá je momentálne súčasťou Berlusconiho vlády. Poďla novinára Marca Garzonia, autora knihy Kardinál (2002), venovanej práve kardinálovi Martinimu, sa milánskym arcibiskupom podarilo vytvoriť duchovnú autoritu voči politickej moci a počas konfliktov zastávať pozíciu akéhosi mediátora. Už ako benátsky patriarcha kardinál Scola navyše prejavil zmysel pre medziboženský dialóg – založil centrum Oasis zamerané na dialóg s islamom, ktoré vydáva aj rovnomenný mesačník vychádzajúci v piatich jazykoch. Aj to určite zohralo dôležitú rolu pri jeho výbere, keďže v Miláne žije silná moslimská komunita, s ktorou sa jeho predchodcom darilo udržiavať dobré vzťahy.
Muž, ktorý sa usiluje spájať, však môže v jednej veci rozdeľovať. Pred časom, keď ešte nevedel, že jeho kroky budú smerovať práve do Milána, vyhlásil, že vo futbale fandí AC Milánu. Čo na to „čiernomodrí” veriaci? Autor tvorí portál svetkrestanstva.sk.
Milánska diecéza je najväčšou diecézou na svete a v rámci Talianska, ale aj celej Európy patrí medzi najdôležitejšie. Podľa oficiálnych údajov Svätej stolice na 4 208 km2 žije vyše 5 300 000 obyvateľov, z ktorých sa ku katolíckej cirkvi hlási takmer 4 900 000. Arcidiecéza je rozdelená do
1 107 farností, v ktorých pôsobí 2 870 kňazov. Milánsky arcibiskup je tak „malým pápežom“.
V minulosti tento úrad zastávali také významné osobnosti katolíckej cirkvi ako svätý Ambróz, svätý Karol Boromejský či blahoslavený Alfredo Ildefonso Schuster. Práve po svätom Ambrózovi je pomenovaný aj osobitý ambroziánsky liturgický rítus, ktorý si Miláno uchováva.
Dosluhujúci arcibiskup Dionigi Tettamanzi dosiahol tzv. kánonický vek 75 rokov, keď je každý cirkevný hierarcha povinný rezignovať na svoju funkciu, ešte 14. marca 2009. Benedikt XVI. sa však rozhodol ponechať ho ešte dva roky v úrade. Intenzívne hľadanie vhodného nástupcu sa tak začalo na jar tohto roku. Okrem benátskeho patriarchu sa skloňovalo najmä meno predsedu Pápežskej rady pre kultúru, 68-ročného kardinála Gianfranca Ravasiho. Práve jeho si za svojho arcibiskupa vybral aj najväčší taliansky denník Corriere della Sera sídliaci v Miláne. „Popri nich dvoch sa otvára možná cesta pre outsidera,“ napísal v apríli vatikanista denníka Corriere della Sera Gian Guido Vecchi. Uvažovalo sa najmä nad možnými mladšími kandidátmi, keďže obom favoritom chýba do kánonického veku len asi šesť rokov. Rovnako krátko bol arcibiskupom aj Tettamanzi, ktorý na stolec sv. Ambróza nastúpil v roku 2002 ako 68-ročný.
Výber bol napokon pomerne zdĺhavý a precízny. Vatikanista Vecchi zdôraznil, že pápež sa pri výbere koncentroval na čo najvhodnejší osobnostný profil, až potom na samotné mená. Apoštolský nuncius v Taliansku, arcibiskup Giuseppe Bertello začal rozsiahle konzultácie s talianskymi kardinálmi, lombardskými biskupmi a s kňazmi a laikmi z arcidiecézy, ako to nariaďuje Kódex kánonického práva (kán. 377), už vo februári. „Terno“, teda tri mená najvhodnejších kandidátov, ktoré mal následne predstaviť pápežovi, však podľa vatikanistu Vecchiho nemuselo zohrávať až takú dôležitú rolu. Pri biskupských nomináciách Benedikt XVI. zohľadňuje skôr dôveru, ktorú kandidát požíva nielen uňho, ale aj u vatikánskeho štátneho sekretára a prefekta Kongregácie pre biskupov. Podľa vatikanistu denníka Il Foglio Paola Rodariho mal práve vatikánsky štátny sekretár, kardinál Tarcisio Bertone inú predstavu o novom milánskom arcibiskupovi. Možno aj to spomalilo jeho menovanie.
Pred definitívnym rozhodnutím sa Benedikt XVI. osobne stretol aj s oboma predchádzajúcimi milánskymi arcibiskupmi. Začiatkom apríla vo Vatikáne prijal 84-ročného emeritného arcibiskupa Carla Mariu Martiniho, ktorý bol počas posledného konkláve médiami pasovaný za lídra liberálneho krídla, no ktorý požíva veľkú úctu súčasného pápeža. Bývalý arcibiskup trpiaci Parkinsonovou chorobou, ktorý bol v roku 1979, keď ho Ján Pavol II. menoval za milánskeho arcibiskupa, považovaný za outsidera, no nakoniec viedol arcidiecézu 22 rokov, podľa vatikanistu Vecchiho prejavil spokojnosť so svojím nástupcom a záležalo mu na kontinuite novej voľby. Koncom apríla Benedikt XVI. prijal aj odchádzajúceho arcibiskupa Tettamanziho. .ľavicová mladosť
Benedikt XVI. napokon stavil na istotu. S novým arcibiskupom, ktorý bude do úradu uvedený v polovici septembra, sa pozná dobrých štyridsať rokov. Obaja v roku 1972 stáli pri zrode teologickej revue Communio, ktorá združila takých teológov, akými boli Hans Urs von Balthasar či Henri de Lubac. Keď sa kardinál Ratzinger stal prefektom Kongregácie pre náuku viery, povolal v roku 1986 Scolu do funkcie konzultora. Nový arcibiskup, rovnako ako Ratzinger, pritom vyšiel z akademického prostredia – pred menovaním za benátskeho patriarchu zastával pozíciu rektora Pápežskej lateránskej univerzity. To, že súčasný pápež vie dať na jeho slová, dokazuje, že zriadenie Pápežskej rady pre novú evanjelizáciu mu poradil práve on.
Pozorovatelia jednohlasne tvrdia, že nový arcibiskup bude rovnako výraznou osobnosťou, a to nielen v oblasti cirkevného života, akou boli jeho predchodcovia. Už jeho rodinný pôvod, matka – zbožná žena, otec – kamionista a člen socialistickej strany, ho predurčuje na dialóg a sociálne cítenie. Kardinál Scola v jednom rozhovore otvorene povedal, že musí byť vďačný komunistickému denníku Unità, ktorý založi Antonio Gramsci a ktorý čítal jeho otec, za svoje vzdelanie. Keď chcel mladý Angelo ako jedenásťročný začať pracovať a zostať pri elementárnom vzdelaní ako väčšina jeho rovesníkov, otec, odchovaný tlačou, ho presvedčil, že vzdelanie je preňho veľmi dôležité a zapísal ho na klasické lýceum. Dôkazom dobrej výchovy a vkusu sú aj jeho literárne a hudobné preferencie – najobľúbenejšou knihou je Muž bez vlastností od Roberta Musila a najobľúbenejším hudobným kúskom Mozartov Klavírny koncert číslo 27.
Vplyv otca sa však prejavil aj v inej oblasti – budúci kardinál začal v puberte sympatizovať s ľavicovými ideami. „Nespomínam si, že by som bol niekedy vynechal omšu, ale tá pre mňa viac nič neznamenala,” spomínal po rokoch. Tu však zabral matkin príklad, ako aj stretnutie s kňazom Luigim Giussanim, zakladateľom katolíckeho hnutia Spoločenstvo a oslobodenie. V roku 1970 bol vysvätený za kňaza, v roku 1991 za biskupa toskánskej diecézy Grosseto a v roku 2003 bol menovaný za kardinála. .človek dialógu
„Miláno je mestom, kde katolícka cirkev musí čeliť početným výzvam,” napísal nedávno vatikanista Rodari. Kardinál Martini tieto výzvy v roku 1984 zhrnul do troch bodov: terorizmus, korupcia a osamelosť. Aj keď počas uplynulých desaťročí prvá výzva oslabla, nahradili ju dve ďalšie: islam a autonomizmus reprezentovaný najmä Ligou severu, ktorá je momentálne súčasťou Berlusconiho vlády. Poďla novinára Marca Garzonia, autora knihy Kardinál (2002), venovanej práve kardinálovi Martinimu, sa milánskym arcibiskupom podarilo vytvoriť duchovnú autoritu voči politickej moci a počas konfliktov zastávať pozíciu akéhosi mediátora. Už ako benátsky patriarcha kardinál Scola navyše prejavil zmysel pre medziboženský dialóg – založil centrum Oasis zamerané na dialóg s islamom, ktoré vydáva aj rovnomenný mesačník vychádzajúci v piatich jazykoch. Aj to určite zohralo dôležitú rolu pri jeho výbere, keďže v Miláne žije silná moslimská komunita, s ktorou sa jeho predchodcom darilo udržiavať dobré vzťahy.
Muž, ktorý sa usiluje spájať, však môže v jednej veci rozdeľovať. Pred časom, keď ešte nevedel, že jeho kroky budú smerovať práve do Milána, vyhlásil, že vo futbale fandí AC Milánu. Čo na to „čiernomodrí” veriaci? Autor tvorí portál svetkrestanstva.sk.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.