Je už skoro polnoc a monitor svieti na celú osadu. Občas začujem klasické dvojhlasné pospevovanie či štekot psov. Je tu pokoj. Ráno ma budí krik detí, ktoré stoja pred bráničkou domu, kde kempujem v záhrade v stane.“ „Dorotkááááááááááá!“ kričia. Vstávam, našuchnem si šľapky, čo orosené čakajú pred stanom, prekročím všade sa motajúce sliepky (z ktorých jedna vždycky spáva naboku, ako človek) a idem deťom povedať, nech mi dajú čas na raňajky. Na plynovom variči si s Jonnym v ešusi urobíme čaj a ideme na to. Angličtina v lese. Najprv bola na lúke, ale dostala som úpal. Po ceste do „školy“ zbierame bylinky a rozprávame sa o živote. Pozerám sa na tie čisté-špinavé tváre a vybavujem si, ako mi všetci gadžovia vravia, že nemám mrhať svojou energiou s nimi. S deťmi. Božími stvoreniami. Dnes mi Ernest z horného konca osady povedal, že on ma neberie ako gadžovku. Že ja som cigánka a basta. Uvaril mi na peci bylinkový čaj a jeho brat Peter, ktorý je vyškolený školiteľ počítačov, mi zatiaľ ukázal na počítači fotky. V malej drevenej chyžke s pieckou a bez vody zapol starší počítač a ja som chlípala čaj a pozerala si jeho úspechy. V osade, tak ako vo väčšine osád na Slovensku, nie je zavedená voda. Stovky ľudí existujú z jednej studne, či točky na dolnom konci dediny. Minule tu jedno dievčatko dostalo žltačku, lebo sa napilo vody zo studne, ktorá bola kontaminovaná po hustých dažďoch. Tak ako v Indii, aj tu pri prechádzkach vidím ženy čakať v rade na vodu pri jedinom dostupnom zdroji. Vyráža to človeku dych. Keď si uvedomí, že je v Európskej únii. Ale na druhej strane – závidím im život v osade. Závidím im tú súdržnosť, tie otvorené dvere, do ktorých môže hocikedy hocikto vojsť, závidím im hlučnú hudbu, na ktorú sa nikto neponosuje, závidím im deti s veľkými čiernymi očami a ich malé chyže, v ktorých bývajú a dýchajú. Uvedomila som si to, keď som sa dnes po celodennom teple umývala v studničke v ľadovej vode. Okolo mňa žblnkotal potôčik, stála som tam namydlená na kameni a mala som pocit, že mi je lepšie ako vo vani. Potom už zasa prišli deti pred bráničku a doniesli mi čokoládu. Oni mne. Boli mi ju kúpiť v obchode.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.