.tma, špina, žiadna hygiena. A k tomu zlé postavenie žien a detí a samozrejme absolútna nadvláda mužov. Tak vyzerá populárny obraz stredoveku, za ktorý vďačíme okrem iného filmom ako Markéta Lazarová (1967). Historiografia má však komplexnejší a zaujímavejší pohľad na obdobie stredoveku ako režisér František Vláčil.
Stredovek, podobne ako každé iné obdobie ľudských dejín, za ktorým sa skrýva niekoľko storočí, nebol jednoliaty. Ale nesmierne rozmanitý, pestrofarebný a najmä dynamický. Presný opak toho, čo nás učili komunistické učebnice. Napokon, tisíc rokov, približne od piateho storočia po Kristovi po prelom 15. a 16. storočia, ani nemohlo byť iných. Počas tých tisíc rokov po páde Ríma rástli a bohatli iné mestá, mohutnel obchod, poznanie a vzniklo to, čomu dnes hovoríme Západ.
Veľmi zakorenená je predstava, že postavenie žien v stredoveku bolo veľmi nízke a nemali možnosť rozhodovať o svojich náležitostiach, najmä o majetku, nemohli sa vzdelávať , vydávali sa len podľa príkazu otca či poručníka a podobne. Samozrejme, všetko z toho existovalo. Nebol to však jediný možný spôsob života stredovekých žien. Prinajmenšom analýzy zachovaných písomností priniesli aj iné a často veľmi rozmanité pohľady na život žien v stredoveku. Celkom logicky z nich vyplýva, že na život stredovekej ženy vplývalo množstvo faktorov. Napokon, rovnako to platilo pri mužoch. Dôležitá bola napríklad spoločenská vrstva alebo krajina, v akej sa žena narodila. A tak ako dnes, veľa záviselo aj od nej samej, od jej šarmu a intelektu. .od pergamenu ku kníhtlači
Život stredovekých žien nám výrazne priblížili dve historičky, nemecká bádateľka Edith Ennenová a francúzska Regine Pernoudová (a popri nich mnohé ďalšie autorky). Obe postrehli niekoľko dôležitých momentov. Napríklad, že vďaka ženám si kresťanstvo ľahšie nachádzalo cestu k pohanom a neskôr ho ženy pomáhali prehlbovať rôznymi hnutiami ženskej zbožnosti. Ženy stáli nielen na samom počiatku kresťanstva. Aj neskôr, počas jeho šírenia zohrali – kresťanské matky či manželky – často osudovú rolu, korá zmenila chod dejín. Niekedy za to mohla obyčajná výchova, kde popri gréckych filozofoch a panovníkoch mal svoje miesto aj príbeh Ježiša Krista. Dnes vieme poľahky preukázať, že ženy nielen veľa čítali, ale vládli aj perom a veľmi výrazne prispievali k rozširovaniu vzdelanosti. V ranom stredoveku sa mnohé ženy venovali opisovaniu rukopisov, čo bolo namáhavé a vyčerpávajúce, pretože pergamen je veľmi tuhý materiál. Jeden z odpisovateľov z 10. storočia o práci s pergamenom napísal, že „unavuje oči, láme chrbát a kriví všetky údy“. Z korešpondencie dvoch rehoľníc sa dozvedáme, že prepisovanie jedného diela trvalo prekvapivo dlhý čas, pracovala celú zimu až do Veľkej noci, a aj tak sa jej nepodarilo odpísať zbierku matutín (ranných modlitieb). Dúfa však, že ju pošle po poslovi na Narodenie Panny Márie (8. septembra).
Ženy však nielen prepisovali, ale aj tvorili. Jednou z najznámejších tvoriacich žien je svätá Hildegarda z Bingenu, ktorej tvorba zahrnuje oblasti náboženstva, medicíny, etiky, hudby i kozmológie. Dochovaná je aj jej bohatá korešpondencia s významnými osobnosťami doby, ako napríklad s pápežom Evženom III., cisárom Konrádom a jeho synovcom a nástupcom Fridrichom Barbarossom a inými. Ku vzdelanosti patrila aj výchova a vzdelávanie detí, ďalšia vplyvná oblasť, ktorou sa dodnes mení spoločnosť. Tak ako dnes, aj v minulosti to boli predovšetkým ženy, ktoré učili v školách vzniknutých pri kláštoroch. Chlapcov i dievčatá približne od siedmich rokov. Jednu z najstarších príručiek k výchove dieťaťa nám zanechala franská kňažna Dhuoda (9. storočie), v ktorej sú obsiahnuté i základy aritmetiky. K univerzitám, hneď ako vznikli, patrili aj študujúce mladé ženy. Jednou z najznámejších študentiek bola Heloisa, študentka, milenka a neskôr manželka Petra Abelárda. Ich láska sa uchovala vo vzájomných listoch. Písomné pramene a stredoveké iluminácie (napríklad miniatúra z Liber ethicorum Fratera Henrica de Alemania, Nemecko 14. storočie) svedčia aj o vykonávaní lekárskej profesie. Prameň z Florencie (14. storočie) uvádza, že školu navštevovalo každé druhé dieťa, a aby nedošlo k omylu, výslovne upresňuje, že sa to týka chlapcov i dievčat.
Otázka, či je vzdelávanie vhodné i pre dievčatá, sa objavuje až neskôr. Objavuje sa trend odlišného vzdelávania chlapcov a dievčat a postupne sa vytrácajú aj študentky na univerzitách. Žena mala, podľa tohto dobového trendu, najmä vedieť napiecť chlieb, tĺcť maslo, variť, prať, priasť, tkať, nanajvýš reprezentovať muža. Čo bol dôvod na to, aby ovládala hru na nejakom hudobnom nástroji, spievanie, prípadne mala byť schopná konverzovať v inom jazyku. Rehoľníčky však aj v tomto období museli vedieť čítať a písať. Tento vývoj prekvapivo súvisel aj s objavením kníhtlače. Urýchlil sa prísun informácií, vzdelanie sa stalo komplikovanejším, nezahŕňalo už len náboženský rozmer, diela antických učencov, ale aj svetské poznanie obohatené o nové oblasti. Tým sa stalo časovo i finančne náročnejším, čo uprednostňovalo chlapcov pred dievčatami. Výsledkom je, že spoločenské postavenie a vzdelanie žien sa po roku 1500 výrazne zhoršilo, čo dokazujú aj chýbajúce zmienky o lekárkach či učiteľkách. .gombíky, pôrodníčky aj vyberačky daní
Osobitým fenoménom je postavenie žien žijúcich v mestách. Stredoveké mestá ako také vniesli do stredovekej spoločnosti ducha slobody. Treba však poznamenať, že sloboda sa v stredoveku nechápala ako osobná autonómia, ale korporatívne: na mieste osobnej slobody stáli slobody mešťanov, mestskej obce a podobne. Ženy sú toho aktívnou súčasťou. V mnohých mestách sa stávajú majsterkami v dielňach, buď ako vdovy po manželovi, alebo si samy založili dielňu či obchod. Remeselníčky mali svoje dielne a rovnako ako muži sa spájali do cechov, prijímali učnice a vystavovali výučné listy. Dnes by sme povedali, že vytvárali konkurenčné prostredie. Zaujímavé je, ako sa regulovalo rodinkárstvo. Pokiaľ mala žena dcéry, mohli sa u nej vyučiť a za zriadenie dielne platili len polovicu stanovenej sumy. Matka však mohla pomôcť s otvorením dielne len jednej dcére, aj to len finančnou sumou. Ženy vynikali najmä v remeslách súvisiacich s textilom a odevmi, ako výrobkyne zlatých nití, tkáčky hodvábu alebo krajčírky, ktoré šili rukavičky, kabelky, klobúky, zhotovovali stuhy, gombíky. Výrazné zastúpenie žien bolo aj v potravinárskych remeslách. Varili pivo, piekli chlieb a pečivo, tak ako dnes mali svoje obchody s potravinami. Rovnako boli úspešné holičky, kúpeľníčky, ránhojičky, hudobníčky alebo pisárky. Zauímavé je, že medzi najväčšími platiteľmi daní často figurovali práve ženy. Popri tom pracovali aj v mestských službách, známe sú ako pôrodné baby (v stredoveku bola absolútne vylúčená prítomnosť muža pri pôrode, v 16. storočí v Hamburgu jedného lekára upálili za to, že v prestrojení za ženu pomáhal pri pôrode), ošetrovateľky chorých či výberkyne daní a cla. .sobáš a majetok
Samozrejme, že opomenúť nemožno ani sobáše a manželstvo. Práve na inštitúciách manželstva a rodiny sa dajú veľmi dobre sledovať zmeny, ktoré prichádzali v priebehu dlhého stredovekého obdobia. Cirkev kládla dôraz na nerozlučiteľnosť manželstva, ale prakticky sa jej to veľmi nedarilo. Rozvody ako také neexistovali, zato sa však vo veľkej miere využívala anulácia sobáša, najčastejšie z dôvodu príbuzenského vzťahu. Veľmi dôležité však bolo pre ženy niečo iné, a síce, že cirkev vyžadovala pri sobáši slobodný súhlas oboch partnerov – muža aj ženy. Hoci katolícka cirkev sa snažila regulovať manželstvo od začiatku, cesta k požehnánaviu sobášov bola pomerne dlhá. Niektorí cirkevní predstavitelia nechceli byť spočiatku ani len prítomní na sobáši, pretože kresťanským ideálom bol život v panictve. Manželstvo chápali len ako východisko z núdze, ako dôsledok toho, aké je ťažké zachovávať cudnosť. Sobáš bol výlučne svetský obrad a cirkev začala do neho zasahovať až oveľa neskôr. Cirkevný sobáš sa presadzoval postupne, čo súviselo so zaradením manželstva medzi sviatosti vedľa krstu alebo eucharistie. Tento proces prebehol v priebehu jedenásteho až trinásteho storočia. Od tohto obdobia sa sobáše uzatvárali len za prítomnosti kňazov. V literatúre sa niekedy objaví správa, že ženy – keďže boli po celý život v područí mužov: najskôr otca či poručníka a neskôr manžela – nemali možnosť rozhodovať takmer o ničom, najmä nie o majetku. Opak je však pravdou. Minimálne písomné pramene z čias raného stredoveku o tom svedčia. Objavujú sa v nich zmienky o darovaní lesa či dediny niektorej manželky veľmoža či predáka. A vôbec nejde len o listiny z prostredia vyspelej karolínskej ríše, ale rovnako aj z čias kniežacieho obdobia českého štátu. Majetok, ktorý ženy rozdávali a darovali bol súčasťou ich vena, časťou rodičovského majetku, ktorý dostávali v deň sobáša. Veno, aj keď ho spravoval manžel, patrilo výhradne manželke a jej potomkom. Bohužiaľ, aj tu sa objavil rovnaký trend ako pri univerzitnom vzdelaní: vývoj išiel proti ženám, ktoré postupne túto slobodu a výsady strácali. .temná renesancia?
Ak si chceme uvedomiť, ako sa zmenilo postavenie žien za tisíc rokov v obodí stredoveku, môžeme si pomôcť malým príkladom, ako sa zmenilo postavenie žien za sto rokov v 20. storočí, povedzme len na našom území. Od konca Uhorska cez pokrokové 20. roky so zavedením hlasovacieho práva, postavenie matiek a dcér v období dvoch hrozných vojen až po ideál robotníčky v komunistickom režime. Výskumy historikov ukazujú, že na začiatku stredoveku mali ženy zo šľachtických kruhov voľnejšiu ruku pri rozhodovaní o majetku a najmä dobrý prístup k vzdelaniu. Až v závere stredoveku – a celkom paradoxne s nástupom humanizmu a renesancie – sa prístup k vzdelávaniu chlapcov a dievčat veľmi zmenil. Za otázku preto stojí, či by feministky namiesto o „temnom stredoveku” nemali začať hovoriť o temnej stránke humanizmu a renesancie. Autorka je spolupracovníčka Centra medievistických studií AV ČR a UK v Prahe.
Stredovek, podobne ako každé iné obdobie ľudských dejín, za ktorým sa skrýva niekoľko storočí, nebol jednoliaty. Ale nesmierne rozmanitý, pestrofarebný a najmä dynamický. Presný opak toho, čo nás učili komunistické učebnice. Napokon, tisíc rokov, približne od piateho storočia po Kristovi po prelom 15. a 16. storočia, ani nemohlo byť iných. Počas tých tisíc rokov po páde Ríma rástli a bohatli iné mestá, mohutnel obchod, poznanie a vzniklo to, čomu dnes hovoríme Západ.
Veľmi zakorenená je predstava, že postavenie žien v stredoveku bolo veľmi nízke a nemali možnosť rozhodovať o svojich náležitostiach, najmä o majetku, nemohli sa vzdelávať , vydávali sa len podľa príkazu otca či poručníka a podobne. Samozrejme, všetko z toho existovalo. Nebol to však jediný možný spôsob života stredovekých žien. Prinajmenšom analýzy zachovaných písomností priniesli aj iné a často veľmi rozmanité pohľady na život žien v stredoveku. Celkom logicky z nich vyplýva, že na život stredovekej ženy vplývalo množstvo faktorov. Napokon, rovnako to platilo pri mužoch. Dôležitá bola napríklad spoločenská vrstva alebo krajina, v akej sa žena narodila. A tak ako dnes, veľa záviselo aj od nej samej, od jej šarmu a intelektu. .od pergamenu ku kníhtlači
Život stredovekých žien nám výrazne priblížili dve historičky, nemecká bádateľka Edith Ennenová a francúzska Regine Pernoudová (a popri nich mnohé ďalšie autorky). Obe postrehli niekoľko dôležitých momentov. Napríklad, že vďaka ženám si kresťanstvo ľahšie nachádzalo cestu k pohanom a neskôr ho ženy pomáhali prehlbovať rôznymi hnutiami ženskej zbožnosti. Ženy stáli nielen na samom počiatku kresťanstva. Aj neskôr, počas jeho šírenia zohrali – kresťanské matky či manželky – často osudovú rolu, korá zmenila chod dejín. Niekedy za to mohla obyčajná výchova, kde popri gréckych filozofoch a panovníkoch mal svoje miesto aj príbeh Ježiša Krista. Dnes vieme poľahky preukázať, že ženy nielen veľa čítali, ale vládli aj perom a veľmi výrazne prispievali k rozširovaniu vzdelanosti. V ranom stredoveku sa mnohé ženy venovali opisovaniu rukopisov, čo bolo namáhavé a vyčerpávajúce, pretože pergamen je veľmi tuhý materiál. Jeden z odpisovateľov z 10. storočia o práci s pergamenom napísal, že „unavuje oči, láme chrbát a kriví všetky údy“. Z korešpondencie dvoch rehoľníc sa dozvedáme, že prepisovanie jedného diela trvalo prekvapivo dlhý čas, pracovala celú zimu až do Veľkej noci, a aj tak sa jej nepodarilo odpísať zbierku matutín (ranných modlitieb). Dúfa však, že ju pošle po poslovi na Narodenie Panny Márie (8. septembra).
Ženy však nielen prepisovali, ale aj tvorili. Jednou z najznámejších tvoriacich žien je svätá Hildegarda z Bingenu, ktorej tvorba zahrnuje oblasti náboženstva, medicíny, etiky, hudby i kozmológie. Dochovaná je aj jej bohatá korešpondencia s významnými osobnosťami doby, ako napríklad s pápežom Evženom III., cisárom Konrádom a jeho synovcom a nástupcom Fridrichom Barbarossom a inými. Ku vzdelanosti patrila aj výchova a vzdelávanie detí, ďalšia vplyvná oblasť, ktorou sa dodnes mení spoločnosť. Tak ako dnes, aj v minulosti to boli predovšetkým ženy, ktoré učili v školách vzniknutých pri kláštoroch. Chlapcov i dievčatá približne od siedmich rokov. Jednu z najstarších príručiek k výchove dieťaťa nám zanechala franská kňažna Dhuoda (9. storočie), v ktorej sú obsiahnuté i základy aritmetiky. K univerzitám, hneď ako vznikli, patrili aj študujúce mladé ženy. Jednou z najznámejších študentiek bola Heloisa, študentka, milenka a neskôr manželka Petra Abelárda. Ich láska sa uchovala vo vzájomných listoch. Písomné pramene a stredoveké iluminácie (napríklad miniatúra z Liber ethicorum Fratera Henrica de Alemania, Nemecko 14. storočie) svedčia aj o vykonávaní lekárskej profesie. Prameň z Florencie (14. storočie) uvádza, že školu navštevovalo každé druhé dieťa, a aby nedošlo k omylu, výslovne upresňuje, že sa to týka chlapcov i dievčat.
Otázka, či je vzdelávanie vhodné i pre dievčatá, sa objavuje až neskôr. Objavuje sa trend odlišného vzdelávania chlapcov a dievčat a postupne sa vytrácajú aj študentky na univerzitách. Žena mala, podľa tohto dobového trendu, najmä vedieť napiecť chlieb, tĺcť maslo, variť, prať, priasť, tkať, nanajvýš reprezentovať muža. Čo bol dôvod na to, aby ovládala hru na nejakom hudobnom nástroji, spievanie, prípadne mala byť schopná konverzovať v inom jazyku. Rehoľníčky však aj v tomto období museli vedieť čítať a písať. Tento vývoj prekvapivo súvisel aj s objavením kníhtlače. Urýchlil sa prísun informácií, vzdelanie sa stalo komplikovanejším, nezahŕňalo už len náboženský rozmer, diela antických učencov, ale aj svetské poznanie obohatené o nové oblasti. Tým sa stalo časovo i finančne náročnejším, čo uprednostňovalo chlapcov pred dievčatami. Výsledkom je, že spoločenské postavenie a vzdelanie žien sa po roku 1500 výrazne zhoršilo, čo dokazujú aj chýbajúce zmienky o lekárkach či učiteľkách. .gombíky, pôrodníčky aj vyberačky daní
Osobitým fenoménom je postavenie žien žijúcich v mestách. Stredoveké mestá ako také vniesli do stredovekej spoločnosti ducha slobody. Treba však poznamenať, že sloboda sa v stredoveku nechápala ako osobná autonómia, ale korporatívne: na mieste osobnej slobody stáli slobody mešťanov, mestskej obce a podobne. Ženy sú toho aktívnou súčasťou. V mnohých mestách sa stávajú majsterkami v dielňach, buď ako vdovy po manželovi, alebo si samy založili dielňu či obchod. Remeselníčky mali svoje dielne a rovnako ako muži sa spájali do cechov, prijímali učnice a vystavovali výučné listy. Dnes by sme povedali, že vytvárali konkurenčné prostredie. Zaujímavé je, ako sa regulovalo rodinkárstvo. Pokiaľ mala žena dcéry, mohli sa u nej vyučiť a za zriadenie dielne platili len polovicu stanovenej sumy. Matka však mohla pomôcť s otvorením dielne len jednej dcére, aj to len finančnou sumou. Ženy vynikali najmä v remeslách súvisiacich s textilom a odevmi, ako výrobkyne zlatých nití, tkáčky hodvábu alebo krajčírky, ktoré šili rukavičky, kabelky, klobúky, zhotovovali stuhy, gombíky. Výrazné zastúpenie žien bolo aj v potravinárskych remeslách. Varili pivo, piekli chlieb a pečivo, tak ako dnes mali svoje obchody s potravinami. Rovnako boli úspešné holičky, kúpeľníčky, ránhojičky, hudobníčky alebo pisárky. Zauímavé je, že medzi najväčšími platiteľmi daní často figurovali práve ženy. Popri tom pracovali aj v mestských službách, známe sú ako pôrodné baby (v stredoveku bola absolútne vylúčená prítomnosť muža pri pôrode, v 16. storočí v Hamburgu jedného lekára upálili za to, že v prestrojení za ženu pomáhal pri pôrode), ošetrovateľky chorých či výberkyne daní a cla. .sobáš a majetok
Samozrejme, že opomenúť nemožno ani sobáše a manželstvo. Práve na inštitúciách manželstva a rodiny sa dajú veľmi dobre sledovať zmeny, ktoré prichádzali v priebehu dlhého stredovekého obdobia. Cirkev kládla dôraz na nerozlučiteľnosť manželstva, ale prakticky sa jej to veľmi nedarilo. Rozvody ako také neexistovali, zato sa však vo veľkej miere využívala anulácia sobáša, najčastejšie z dôvodu príbuzenského vzťahu. Veľmi dôležité však bolo pre ženy niečo iné, a síce, že cirkev vyžadovala pri sobáši slobodný súhlas oboch partnerov – muža aj ženy. Hoci katolícka cirkev sa snažila regulovať manželstvo od začiatku, cesta k požehnánaviu sobášov bola pomerne dlhá. Niektorí cirkevní predstavitelia nechceli byť spočiatku ani len prítomní na sobáši, pretože kresťanským ideálom bol život v panictve. Manželstvo chápali len ako východisko z núdze, ako dôsledok toho, aké je ťažké zachovávať cudnosť. Sobáš bol výlučne svetský obrad a cirkev začala do neho zasahovať až oveľa neskôr. Cirkevný sobáš sa presadzoval postupne, čo súviselo so zaradením manželstva medzi sviatosti vedľa krstu alebo eucharistie. Tento proces prebehol v priebehu jedenásteho až trinásteho storočia. Od tohto obdobia sa sobáše uzatvárali len za prítomnosti kňazov. V literatúre sa niekedy objaví správa, že ženy – keďže boli po celý život v područí mužov: najskôr otca či poručníka a neskôr manžela – nemali možnosť rozhodovať takmer o ničom, najmä nie o majetku. Opak je však pravdou. Minimálne písomné pramene z čias raného stredoveku o tom svedčia. Objavujú sa v nich zmienky o darovaní lesa či dediny niektorej manželky veľmoža či predáka. A vôbec nejde len o listiny z prostredia vyspelej karolínskej ríše, ale rovnako aj z čias kniežacieho obdobia českého štátu. Majetok, ktorý ženy rozdávali a darovali bol súčasťou ich vena, časťou rodičovského majetku, ktorý dostávali v deň sobáša. Veno, aj keď ho spravoval manžel, patrilo výhradne manželke a jej potomkom. Bohužiaľ, aj tu sa objavil rovnaký trend ako pri univerzitnom vzdelaní: vývoj išiel proti ženám, ktoré postupne túto slobodu a výsady strácali. .temná renesancia?
Ak si chceme uvedomiť, ako sa zmenilo postavenie žien za tisíc rokov v obodí stredoveku, môžeme si pomôcť malým príkladom, ako sa zmenilo postavenie žien za sto rokov v 20. storočí, povedzme len na našom území. Od konca Uhorska cez pokrokové 20. roky so zavedením hlasovacieho práva, postavenie matiek a dcér v období dvoch hrozných vojen až po ideál robotníčky v komunistickom režime. Výskumy historikov ukazujú, že na začiatku stredoveku mali ženy zo šľachtických kruhov voľnejšiu ruku pri rozhodovaní o majetku a najmä dobrý prístup k vzdelaniu. Až v závere stredoveku – a celkom paradoxne s nástupom humanizmu a renesancie – sa prístup k vzdelávaniu chlapcov a dievčat veľmi zmenil. Za otázku preto stojí, či by feministky namiesto o „temnom stredoveku” nemali začať hovoriť o temnej stránke humanizmu a renesancie. Autorka je spolupracovníčka Centra medievistických studií AV ČR a UK v Prahe.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.