.ako správne vytýčiť slobode hranice?
Absolútna sloboda jednotlivca nie je kompatibilná so životom v spoločnosti. Tá vyžaduje poriadok a spoločné pravidlá, ktoré osobnú slobodu obmedzujú. Ako má tento poriadok vyzerať, aby osobná sloboda jednotlivcov bola čo najväčšia? To je jedna z najdôležitejších neuzavretých otázok liberálnej politickej teórie. Pokúsim sa načrtnúť, prečo si myslím, že na to liberalizmus konečnú odpoveď nikdy nenájde a aké dôsledky z toho vyplývajú pre liberálnu teóriu a prax.
Ak kladieme dôraz výlučne na jednotlivca, nebudeme schopní nájsť spoločné podmienky spoločenskej spolupráce. Z priority jednotlivca totiž vyplýva, že spoločnosť môže prijať iba tie pravidlá, s ktorými súhlasia všetci jednotlivci. Inak ide o tyraniu. Lenže, s ktorými pravidlami by súhlasili všetci jednotlivci? Ak sa pozrieme do histórie aj súčasnosti, tak čisto empiricky všetci jednotlivci sa nikdy na ničom nezhodli. A nie iba preto, že technicky mohlo byť komplikované zistiť mienku všetkých členov spoločnosti. Dôvod spočíva v tom, že sa vždy nájdu takí, ktorí rešpektujú iba vlastnú slobodu, nie slobodu ostatných.
Darmo napríklad väčšinovo odsudzujeme korupciu, medzi nami je stále dosť takých, ktorí v nej vidia v prvom rade šikovnosť pripravených. Ak mám ako jednotlivec väčšiu moc a schopnosti než iní, prečo by som sa mal obmedzovať dodržiavaním spoločných pravidiel? Lebo je to morálne? Za morálne však môže byť v individualistickom liberalizme považované iba to, na čo dá jednotlivec svoj súhlas. Lebo je to zákonné a nechcem skončiť v base? A čo ak som dostatočne šikovný a anonymný? Ak má byť princípom jednotlivec a jeho sloboda, nie je možné nájsť také spoločné pravidlá, aby nikto nebol zneužitý.
Liberálna prax preto de facto vždy vedie k obetovaniu záujmov menšín. Keďže spoločenská dohoda všetkých jednotlivcov je nemožná, v praxi musí stačiť dohoda väčšiny – inak by sme potom mohli štát rovno zrušiť. Politická debata hľadania toho najlepšieho pre všetkých sa mení na hľadanie väčšiny pre svoj partikulárny záujem. A ten presadia tí s väčšou silou. A tak obyvatelia Šútova majú jednoducho smolu, keď ich obec nakoniec pretne diaľnica na dve polovice – ich hlas nie je dostatočne silný. A rovnako to platí pre všetkých, ktorí nemajú prístup k peniazom a médiám: starých, deti v rátane nenarodených, ľudí v menej rozvinutých regiónoch ďalej od centra, ženy, najmä matky, zdravotne postihnutých a pod. Nie je náhoda, že redukcia lôžok v nemocniciach sa začala rušením geriatrických oddelení.
Keďže liberálna prax systematicky a dlhodobo odporuje liberálnej teórii, zdá sa, že sa Marx nemýlil, keď o liberalizme hovoril ako ideológii. Pod ideológiou chápal súbor klamlivých predstáv vládnucej triedy, ktorých cieľom je oklamať verejnosť, a tak posilniť svoje vlastné mocenské postavenie. Myšlienku, že súčasný liberalizmus sa stáva (možno nechcene) pomocníkom mocenskej politiky, potvrdzuje nepriamo aj časť súčasnej politológie. Z mediálnych politológov sa minimálne na Slovensku stali moderní technológovia moci s dvoma hlavnými cieľmi: prvým je demaskovať liberálnu rétoriku a ukázať na mocenské záujmy tej ktorej strany. Druhým je ohodnotiť silu jednotlivých záujmov či prispieť radami, ako by sa ich dalo mocensky presadiť.
Príklon liberálnej praxe k čisto mocenskej politike nie je náhodný – individualistické chápanie osobnej slobody totiž berie hodnotu a zmysel aj samotnej slobode. Lebo ak sú ciele, ku ktorým slobodu nasmerujem, výlučne vo sfére môjho vlastného rozhodovania, mám tendenciu chápať ich subjektívne. Lenže potom nemám žiadny objektívny dôvod, aby som si osobnú slobodu jednotlivca cenil viac ako iné ciele. Najslobodnejším jednotlivcom by bol, ako to Groarke trefne pomenoval, „autonómny zločinec“, pre ktorého nič nie je také sväté, aby sa mohlo postaviť proti jeho zámerom.
Namiesto hľadania minimálneho spoločenského poriadku a najväčšej možnej osobnej slobody je asi zmysluplnejšie zamerať sa na hľadanie spoločného dobra všetkých. Predpokladom takého hľadania je však ochota podrobiť svoj individuálny záujem objektívnemu posúdeniu. Zdá sa, že prílišné akcentovanie osobnej slobody je skôr znakom svojvôle než skutočným záujmom o človeka. Autor prednáša v Kolégiu Antona Neuwirtha.
Absolútna sloboda jednotlivca nie je kompatibilná so životom v spoločnosti. Tá vyžaduje poriadok a spoločné pravidlá, ktoré osobnú slobodu obmedzujú. Ako má tento poriadok vyzerať, aby osobná sloboda jednotlivcov bola čo najväčšia? To je jedna z najdôležitejších neuzavretých otázok liberálnej politickej teórie. Pokúsim sa načrtnúť, prečo si myslím, že na to liberalizmus konečnú odpoveď nikdy nenájde a aké dôsledky z toho vyplývajú pre liberálnu teóriu a prax.
Ak kladieme dôraz výlučne na jednotlivca, nebudeme schopní nájsť spoločné podmienky spoločenskej spolupráce. Z priority jednotlivca totiž vyplýva, že spoločnosť môže prijať iba tie pravidlá, s ktorými súhlasia všetci jednotlivci. Inak ide o tyraniu. Lenže, s ktorými pravidlami by súhlasili všetci jednotlivci? Ak sa pozrieme do histórie aj súčasnosti, tak čisto empiricky všetci jednotlivci sa nikdy na ničom nezhodli. A nie iba preto, že technicky mohlo byť komplikované zistiť mienku všetkých členov spoločnosti. Dôvod spočíva v tom, že sa vždy nájdu takí, ktorí rešpektujú iba vlastnú slobodu, nie slobodu ostatných.
Darmo napríklad väčšinovo odsudzujeme korupciu, medzi nami je stále dosť takých, ktorí v nej vidia v prvom rade šikovnosť pripravených. Ak mám ako jednotlivec väčšiu moc a schopnosti než iní, prečo by som sa mal obmedzovať dodržiavaním spoločných pravidiel? Lebo je to morálne? Za morálne však môže byť v individualistickom liberalizme považované iba to, na čo dá jednotlivec svoj súhlas. Lebo je to zákonné a nechcem skončiť v base? A čo ak som dostatočne šikovný a anonymný? Ak má byť princípom jednotlivec a jeho sloboda, nie je možné nájsť také spoločné pravidlá, aby nikto nebol zneužitý.
Liberálna prax preto de facto vždy vedie k obetovaniu záujmov menšín. Keďže spoločenská dohoda všetkých jednotlivcov je nemožná, v praxi musí stačiť dohoda väčšiny – inak by sme potom mohli štát rovno zrušiť. Politická debata hľadania toho najlepšieho pre všetkých sa mení na hľadanie väčšiny pre svoj partikulárny záujem. A ten presadia tí s väčšou silou. A tak obyvatelia Šútova majú jednoducho smolu, keď ich obec nakoniec pretne diaľnica na dve polovice – ich hlas nie je dostatočne silný. A rovnako to platí pre všetkých, ktorí nemajú prístup k peniazom a médiám: starých, deti v rátane nenarodených, ľudí v menej rozvinutých regiónoch ďalej od centra, ženy, najmä matky, zdravotne postihnutých a pod. Nie je náhoda, že redukcia lôžok v nemocniciach sa začala rušením geriatrických oddelení.
Keďže liberálna prax systematicky a dlhodobo odporuje liberálnej teórii, zdá sa, že sa Marx nemýlil, keď o liberalizme hovoril ako ideológii. Pod ideológiou chápal súbor klamlivých predstáv vládnucej triedy, ktorých cieľom je oklamať verejnosť, a tak posilniť svoje vlastné mocenské postavenie. Myšlienku, že súčasný liberalizmus sa stáva (možno nechcene) pomocníkom mocenskej politiky, potvrdzuje nepriamo aj časť súčasnej politológie. Z mediálnych politológov sa minimálne na Slovensku stali moderní technológovia moci s dvoma hlavnými cieľmi: prvým je demaskovať liberálnu rétoriku a ukázať na mocenské záujmy tej ktorej strany. Druhým je ohodnotiť silu jednotlivých záujmov či prispieť radami, ako by sa ich dalo mocensky presadiť.
Príklon liberálnej praxe k čisto mocenskej politike nie je náhodný – individualistické chápanie osobnej slobody totiž berie hodnotu a zmysel aj samotnej slobode. Lebo ak sú ciele, ku ktorým slobodu nasmerujem, výlučne vo sfére môjho vlastného rozhodovania, mám tendenciu chápať ich subjektívne. Lenže potom nemám žiadny objektívny dôvod, aby som si osobnú slobodu jednotlivca cenil viac ako iné ciele. Najslobodnejším jednotlivcom by bol, ako to Groarke trefne pomenoval, „autonómny zločinec“, pre ktorého nič nie je také sväté, aby sa mohlo postaviť proti jeho zámerom.
Namiesto hľadania minimálneho spoločenského poriadku a najväčšej možnej osobnej slobody je asi zmysluplnejšie zamerať sa na hľadanie spoločného dobra všetkých. Predpokladom takého hľadania je však ochota podrobiť svoj individuálny záujem objektívnemu posúdeniu. Zdá sa, že prílišné akcentovanie osobnej slobody je skôr znakom svojvôle než skutočným záujmom o človeka. Autor prednáša v Kolégiu Antona Neuwirtha.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.