Nuž, nepotvrdzujú to žiadne štatistiky ani sociologické bádania. Maďari majú už desaťročia zákon, ktorý umožňuje zo spoločenských dôvodov zabíjať nenarodené deti. Takéto právo podporuje až 60 percent obyvateľov, proti je iba 17 percent. A to sú úplne iné čísla ako u nás v Poľsku, kde podľa výskumu agentúry CBOS v tomto roku je až 85 percent obyvateľov proti legalizácii abortov, naopak za zavedenie je iba 9 percent.
Podobne je to s náboženstvom. V Poľsku sa za katolíkov považuje 95 percent národa a každú nedeľu chodí do kostola 40 percent veriacich. V Maďarsku podľa sčítania ľudu z roku 2001 žije 54,5 percenta katolíkov, 15,9 percenta kalvínov a tri percentá luteránov. V Budapešti, kde žije jedna tretina Maďarov, chodí do kostola päť percent veriacich. V provinciách, podľa toho o aký región ide, je to desať až dvadsať percent. A to sa pred desiatimi rokmi dva a pol milióna Maďarov, štvrtina celého národa, neprihlásilo k žiadnemu náboženstvu.
Po pravde teda žiadne štatistiky súvisiace s náboženstvom alebo konzervatívnymi hodnotami nesvedčia o žiadnej revolúcii. Ako je možné, že to, čo sa odohráva v Maďarsku, elektrizuje po celej Európe toľko ľudí? Čo je príčinou?
Odpoveď je prekvapujúco jednoduchá. Celá „konzervatívna revolúcia“, o ktorej píšu médiá, nemá svoj pôvod v spoločenských témach, ale v postave jedného jediného človeka, Viktora Orbána. Vodca maďarskej pravice nie je viac konzervatívny ani nábožný ako je jeho elektorát. Iba jeho osobné odhodlanie a rozhodnosť majú následok, že sa odohrávajú a presadzujú zmeny. Orbánov príklad nám dáva dôvod, aby sme sa pozastavili a uvedomili si význam jednotlivca v dejinách v tom, aký môže mať jeden človek vplyv na spoločenské dianie. Niektorí jeho poradcovia, ako napríklad Mikloś Soltesz, hovoria, že v maďarskej spoločnosti nie je taká úcta k človeku, životu a rodine, ako je to napríklad v Poľsku. Preto musia postupovať ostražito, snažiť sa zmeniť najskôr spoločenské povedomie. Situáciu im navyše sťažuje stav ekonomiky na pokraji bankrotu, čo po sebe zanechali socialisti.
Podobne je to s náboženstvom. V Poľsku sa za katolíkov považuje 95 percent národa a každú nedeľu chodí do kostola 40 percent veriacich. V Maďarsku podľa sčítania ľudu z roku 2001 žije 54,5 percenta katolíkov, 15,9 percenta kalvínov a tri percentá luteránov. V Budapešti, kde žije jedna tretina Maďarov, chodí do kostola päť percent veriacich. V provinciách, podľa toho o aký región ide, je to desať až dvadsať percent. A to sa pred desiatimi rokmi dva a pol milióna Maďarov, štvrtina celého národa, neprihlásilo k žiadnemu náboženstvu.
Po pravde teda žiadne štatistiky súvisiace s náboženstvom alebo konzervatívnymi hodnotami nesvedčia o žiadnej revolúcii. Ako je možné, že to, čo sa odohráva v Maďarsku, elektrizuje po celej Európe toľko ľudí? Čo je príčinou?
Odpoveď je prekvapujúco jednoduchá. Celá „konzervatívna revolúcia“, o ktorej píšu médiá, nemá svoj pôvod v spoločenských témach, ale v postave jedného jediného človeka, Viktora Orbána. Vodca maďarskej pravice nie je viac konzervatívny ani nábožný ako je jeho elektorát. Iba jeho osobné odhodlanie a rozhodnosť majú následok, že sa odohrávajú a presadzujú zmeny. Orbánov príklad nám dáva dôvod, aby sme sa pozastavili a uvedomili si význam jednotlivca v dejinách v tom, aký môže mať jeden človek vplyv na spoločenské dianie. Niektorí jeho poradcovia, ako napríklad Mikloś Soltesz, hovoria, že v maďarskej spoločnosti nie je taká úcta k človeku, životu a rodine, ako je to napríklad v Poľsku. Preto musia postupovať ostražito, snažiť sa zmeniť najskôr spoločenské povedomie. Situáciu im navyše sťažuje stav ekonomiky na pokraji bankrotu, čo po sebe zanechali socialisti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.