V roku 1992 sme zažívali ťažké časy. Dcéra železničniara bez železnice sa rozhodla opustiť strednú školu. Vstala som ráno a povedala to svojej mame. Ruky vo vlasoch, plný dom kriku, aj pes štekal celý v šoku. „Nikam nepôjdem mama, nikam,“ uzavrela som kategoricky svoju hrozbu a vrátila sa do postele.
Moje jediné topánky, zdedené od priateľky v čase, keď už mali obrovské diery na chodidlách, sa rozpadali. Pri chôdzi som sa to naučila skrývať. Počas školského cvičenia, keď sme museli ležať tvárou na zemi, pretože sme boli pod nepriateľskou paľbou, to už nešlo. Okolo nelietali ani tak nepriateľské guľky, ako vtipy, kruté poznámky tých, čo mali lepšie topánky.
Rodičia mi niekoľko dní po sebe opakovali dôvody, prečo nemôžem opustiť školu pre takýto „malý detail“. Ale v šestnástich by som radšej prišla o maturitu, ako čeliť takýmto výsmechom. Rozhodnutie padlo. Mama odišla k susedom, celú noc strávila vytáčaním telefónneho čísla jedného z mojich strýkov, ktorý žil na druhej strane pobrežia. O niekoľko týždňov sme dostali balík. Okrem polievok a liekov na reumu v ňom boli aj úplne nové biele tenisky. Na druhý deň som sa vrátila do svojej triedy.
Je pravda, že finančná pomoc vedie mnohých Kubáncov k apatii a apolitickému životu v bubline. Ale umožnila im aj prežiť. Bez balíčka z Floridy by bol môj život úplne iný. Nebola by som skončila školu, zrejme by som sa na kuse dreva pokúsila preplávať cez more alebo sa utopila v konformite tu doma. Ale vďaka tejto pomoci som to zvládla a skončila na univerzite aj s mojimi teniskami.
Aj dnes závisia tisíce tínedžerov, zamestnancov, seniorov, študentov a detí od neprerušeného prísunu peňazí a darov medzi rodinami v exile a tu na ostrove. V mnohých kubánskych rodinách znamená tento most schopnosť prežiť a prekonať ťažkosti. Ich budúcnosť je závislá od solidarity, ktorá prichádza zvonku.
Moje jediné topánky, zdedené od priateľky v čase, keď už mali obrovské diery na chodidlách, sa rozpadali. Pri chôdzi som sa to naučila skrývať. Počas školského cvičenia, keď sme museli ležať tvárou na zemi, pretože sme boli pod nepriateľskou paľbou, to už nešlo. Okolo nelietali ani tak nepriateľské guľky, ako vtipy, kruté poznámky tých, čo mali lepšie topánky.
Rodičia mi niekoľko dní po sebe opakovali dôvody, prečo nemôžem opustiť školu pre takýto „malý detail“. Ale v šestnástich by som radšej prišla o maturitu, ako čeliť takýmto výsmechom. Rozhodnutie padlo. Mama odišla k susedom, celú noc strávila vytáčaním telefónneho čísla jedného z mojich strýkov, ktorý žil na druhej strane pobrežia. O niekoľko týždňov sme dostali balík. Okrem polievok a liekov na reumu v ňom boli aj úplne nové biele tenisky. Na druhý deň som sa vrátila do svojej triedy.
Je pravda, že finančná pomoc vedie mnohých Kubáncov k apatii a apolitickému životu v bubline. Ale umožnila im aj prežiť. Bez balíčka z Floridy by bol môj život úplne iný. Nebola by som skončila školu, zrejme by som sa na kuse dreva pokúsila preplávať cez more alebo sa utopila v konformite tu doma. Ale vďaka tejto pomoci som to zvládla a skončila na univerzite aj s mojimi teniskami.
Aj dnes závisia tisíce tínedžerov, zamestnancov, seniorov, študentov a detí od neprerušeného prísunu peňazí a darov medzi rodinami v exile a tu na ostrove. V mnohých kubánskych rodinách znamená tento most schopnosť prežiť a prekonať ťažkosti. Ich budúcnosť je závislá od solidarity, ktorá prichádza zvonku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.