Nič nevie tak otestovať vaše nervy, fantáziu, vynaliezavosť a vaše príjmy, ako najdlhšie prázdniny v roku. Ak ste rodič. Deti sa vám nadšene rozvaľujú po dome, zámerne provokujú v pyžame ešte popoludní a je len na vás, čo vymyslíte, aby ste sa ich na pár dní zbavili. A aby to bolo ešte aj zmysluplné. „Idem na brigádu, na autoškolu a potom do Bulharska,“ vysypal zo seba starší syn Juraj a odišiel. Bez toho, aby som sa dozvedel podrobnosti, som zostal sám. Klamal by som, keby som tvrdil, že ma to nepotešilo. Môj čerstvo osemnásťročný syn to vymyslel za mňa. Mladšia dcéra bola na koňoch a moja milovaná manželka otvorila dvere do kúpeľne práve vtedy, keď som vyliezal z vane. Tento deň sa začal nádejne. Lenže ona sa mi mlčky zahľadela na brucho. „Prišla si ako na zavolanie,“ povedal som s mierne erotickým úsmevom, ale moja žena mlčala. Mlčala a odišla si čítať. Aj keď som pred ňou prebehol celkom holý, akože, kde mám zase tie boxerky, aj vtedy mlčala. Skúsil som ešte osvedčenú fintu, že deti nie sú konečne doma, je čas si to naplno užiť. Vzdychla si a už sa na mňa ani len nepozrela. A ja som v tom tichu presne počul každé jej nevyslovené slovo. Áno. Rastie mi brucho. A čo sa mám zblázniť? Mám po štyridsiatke. Viem, že za normálnych okolností jej moje brucho neprekáža. Ale v tomto šialenom čase prázdnin, plnom plaviek a svalov a opálenej kože moje rastúce brucho nemalo šancu. „Mal by si s tým bruchom niečo urobiť. Nemôžeš si ho pestovať, keď ja sa snažím schudnúť do minuloročných plaviek.“ Počul som jej znechutené slová, hoci nevydala ani hláska. Bolo to deprimujúce. Chytil som teda depresiu, obliekol si po sto rokoch tepláky (ešte k tomu celý zmätený naostro) a vyšiel som zo spálne. „Ideš behať, tati?“ spýtala sa ma malá Hana, ktorú práve doviezli susedia. Zablikalo mi varovné svetlo a nenápadne som položil existenčnú otázku:
„A mal by som?“
„Prečo sa pýtaš?“
„Ja som sa pýtal prvý.“
„Neviem o čo tu ide, ale tepláky mi k tebe nejdú.“ Povedala s detskou úprimnosťou moja deväťročná dcéra a vyhlásila, že je hladná. So sebazaprením som nedojedol parenú buchtu, ktorú nechala na tanieri a šiel som pokosiť trávnik. Keď som sa vrátil, manželka strúhala v kuchyni mrkvu, varila cviklu a pražila nejaké zelené strúčiky. Za tú chvíľu, čo som si otvoril pivo, stihla vypiť tri poháre teplej vody. Niečo nebolo v poriadku. Venovala mi jeden tichý pohľad, ktorý mi zašepkal:
„Všetko je nahovno!“
„Nevypijeme si?" Skúsil som odľahčiť to prázdninové dusno. Už keď som vešal otáznik za vetu, spomenul som si, že tento mesiac moja manželka detoxikuje. Neje čokoládu, rebierka na mede, ktoré inak miluje, ani chlieb s maslom. Nepije alkohol. Preto sú tieto prázdniny také neznesiteľné! A aby toho nebolo málo, Hana si zapla v telke Nindža faktor. Už pár týždňov je pd tejto skvelej športovej relácie závislá. Muži a ženy, ktorých nedokážete medzi sebou rozoznať, prekonávajú bizarné prekážky a keď sa im nedarí, končia v nechutnom bahne. Aké symbolické. Monotónny excitovaný hlas simultánneho prekladateľa dodával našej obývačke príchuť Hitchcockovho filmu. Zahľadel som sa na obrazovku, či ho tam náhodou niekde neuvidím, ako mal vo zvyku. „Bunpej Shiratori, 37-ročný pracovník obecného úradu, pevne zviera reťaz, akoby na nej visel jeho život, ale brvno rovnováhy ho zhodilo do vody!“
„Počul si, tati? Tento má skoro toľko rokov čo ty a skáče ako Shulsuge Nagasaki. Ten je najmladší.“ Cítil som, ako moja žena v kuchyni spozornela. Aj ja som k nej teda vyslal jednu myšlienku. Znela asi takto: „Tváriš sa, ako keby si chodila cvičiť každý deň! Lenže aj sex je pohyb, moja milá. Moje brucho, to je zanedbaný sex.“ Hneď na to som svojím hlasom prerezal ticho (ak nerátam komentátora v telke, ktorý skoro chytil infarkt, ako kričal: Nestlačil bzučiak!!! Kosuke Jamaguči nestlačil bzučiak! Je diskvalifikovaný!) „Každý by mal vedieť, kedy je čas zmieriť sa, že tvoje telo už nie je tým, čím bývalo. Je to veľmi prospešné, aby potom človek na starobu nebol prekvapený.“
„Na starobu sa chrápe. Keď máš viac ako 50, začínaš chrápať,“ povedala takmer okamžite naša dcéra. Pozrel som na manželku. Nestihla zamaskovať úsmev. Jediné, čo musíte v dlhoročnom manželstve vedieť, je pohotovo reagovať a chopiť sa príležitosti.
„Tým si mi pripomenula, že mám pred sebou ešte pár skvelých rokov nerušeného spánku a že dnes volala tvoja chrápajúca babička. Že prečo už nie si u nej? Si zbalená?“ Hana nadšene vyskočila a o pár minút stála aj s kufríkom na kolieskach v kuchyni. Poslal som ju do auta a keď sme zostali so ženou sami, pritúlil som sa k nej a zašepkal:
„Keď sa vrátim, ja a moje brucho sú ti celoživotne k dispozícii. Budeme skúmať tvoje dokonalé telo a učiť sa od neho, ako vyzerať čoraz lepšie a lepšie.“
„No konečne!“ Prehovorila konečne moja žena a ja som vedel, že moje prázdniny už o chvíľu celkom naplno vypuknú. Pretože nielen Alfred vedel, o čom je skutočné manželstvo. Aj ďalší filmový mág Fellini to mal dobre odkukané, keď tvrdil, že manželstvo nie je happy end, ale začiatok. A začínať treba vždy, keď vám to vaše deti umožnia. A kedy, ak nie cez prázdniny?
„A mal by som?“
„Prečo sa pýtaš?“
„Ja som sa pýtal prvý.“
„Neviem o čo tu ide, ale tepláky mi k tebe nejdú.“ Povedala s detskou úprimnosťou moja deväťročná dcéra a vyhlásila, že je hladná. So sebazaprením som nedojedol parenú buchtu, ktorú nechala na tanieri a šiel som pokosiť trávnik. Keď som sa vrátil, manželka strúhala v kuchyni mrkvu, varila cviklu a pražila nejaké zelené strúčiky. Za tú chvíľu, čo som si otvoril pivo, stihla vypiť tri poháre teplej vody. Niečo nebolo v poriadku. Venovala mi jeden tichý pohľad, ktorý mi zašepkal:
„Všetko je nahovno!“
„Nevypijeme si?" Skúsil som odľahčiť to prázdninové dusno. Už keď som vešal otáznik za vetu, spomenul som si, že tento mesiac moja manželka detoxikuje. Neje čokoládu, rebierka na mede, ktoré inak miluje, ani chlieb s maslom. Nepije alkohol. Preto sú tieto prázdniny také neznesiteľné! A aby toho nebolo málo, Hana si zapla v telke Nindža faktor. Už pár týždňov je pd tejto skvelej športovej relácie závislá. Muži a ženy, ktorých nedokážete medzi sebou rozoznať, prekonávajú bizarné prekážky a keď sa im nedarí, končia v nechutnom bahne. Aké symbolické. Monotónny excitovaný hlas simultánneho prekladateľa dodával našej obývačke príchuť Hitchcockovho filmu. Zahľadel som sa na obrazovku, či ho tam náhodou niekde neuvidím, ako mal vo zvyku. „Bunpej Shiratori, 37-ročný pracovník obecného úradu, pevne zviera reťaz, akoby na nej visel jeho život, ale brvno rovnováhy ho zhodilo do vody!“
„Počul si, tati? Tento má skoro toľko rokov čo ty a skáče ako Shulsuge Nagasaki. Ten je najmladší.“ Cítil som, ako moja žena v kuchyni spozornela. Aj ja som k nej teda vyslal jednu myšlienku. Znela asi takto: „Tváriš sa, ako keby si chodila cvičiť každý deň! Lenže aj sex je pohyb, moja milá. Moje brucho, to je zanedbaný sex.“ Hneď na to som svojím hlasom prerezal ticho (ak nerátam komentátora v telke, ktorý skoro chytil infarkt, ako kričal: Nestlačil bzučiak!!! Kosuke Jamaguči nestlačil bzučiak! Je diskvalifikovaný!) „Každý by mal vedieť, kedy je čas zmieriť sa, že tvoje telo už nie je tým, čím bývalo. Je to veľmi prospešné, aby potom človek na starobu nebol prekvapený.“
„Na starobu sa chrápe. Keď máš viac ako 50, začínaš chrápať,“ povedala takmer okamžite naša dcéra. Pozrel som na manželku. Nestihla zamaskovať úsmev. Jediné, čo musíte v dlhoročnom manželstve vedieť, je pohotovo reagovať a chopiť sa príležitosti.
„Tým si mi pripomenula, že mám pred sebou ešte pár skvelých rokov nerušeného spánku a že dnes volala tvoja chrápajúca babička. Že prečo už nie si u nej? Si zbalená?“ Hana nadšene vyskočila a o pár minút stála aj s kufríkom na kolieskach v kuchyni. Poslal som ju do auta a keď sme zostali so ženou sami, pritúlil som sa k nej a zašepkal:
„Keď sa vrátim, ja a moje brucho sú ti celoživotne k dispozícii. Budeme skúmať tvoje dokonalé telo a učiť sa od neho, ako vyzerať čoraz lepšie a lepšie.“
„No konečne!“ Prehovorila konečne moja žena a ja som vedel, že moje prázdniny už o chvíľu celkom naplno vypuknú. Pretože nielen Alfred vedel, o čom je skutočné manželstvo. Aj ďalší filmový mág Fellini to mal dobre odkukané, keď tvrdil, že manželstvo nie je happy end, ale začiatok. A začínať treba vždy, keď vám to vaše deti umožnia. A kedy, ak nie cez prázdniny?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.