Richard III. a usmievavé zlo

Tento rok máme leto slnečné a divadlo na hrade kvalitné. Richard III. je Shakespearov majstrovský kúsok: krutý príbeh o úlisnom manipulátorovi, po moci bažiacom kráľovi a nakoniec zúfalcovi, ktorému chýba kôň, je, žiaľ, aktuálny dnes rovnako ako pred 500 rokmi. A majster William je okrem obdivovaného dramatika aj výborný básnik. Ak sa človek dokáže sústrediť (čo po horúcom letnom dni nie je samozrejmosťou) a pozorne počúva, zistí, že každý verš, každá replika má poetický presah, vďaka ktorému nie je zaujímavé len dramatické konanie postáv, ale aj ich slová.
Režisérom hradnej inscenácie je Marián Pecko, umelecký šéf (a režisér) banskobystrického Bábkového divadla na Rázcestí, známy napríklad veľkovýpravným Kubom alebo dušu drásajúcou Kafkovou Premenou. Priznám sa, že stúpajúc na hradné nádvorie, očakával som fyzické divadlo s kostýmami a maskami nesúcimi význam. Čakali ma však dve po sebe idúce prekvapenia: prvým bolo to, že Marián Pecko spracoval slávnu hru s pokorou a úctou k pôvodnému textu a autorovmu zámeru, druhé prekvapenie spočívalo v tom, že to veľmi dobre fungovalo. Peckov Richard III. nepotrebuje efektné triky na to, aby komunikoval ozrutné, slizké zlo, ktoré (chvalabohu v menej krutej verzii) poznáme aj dnes (a zďaleka nie len vo vrcholovej politike).
„Klasický" prístup k Shakespearovi si Marián Pecko mohol dovoliť vďaka hercom, ktorých do tejto krutej drámy obsadil. Robert Roth ako Richard prichádza na javisko s úsmevom „sympaťáka", pričom je však od samého začiatku jasné, že má za ušami. Nie je to odporný netvor, ale úlisný manipulátor, ktorý sa pre ničím nezastaví. Čerstvo ovdovenú Lady Anne (Táňa Pauhofová), dokáže v priebehu jedného dialógu nad ešte nepochovaným telom jej manžela presvedčiť o tom, že jej jediným správnym rozhodnutím je uzavrieť s ním manželstvo. Hrozí, posmieva sa, zvádza, manipuluje. Lady Anne tuší, že sa to neskončí dobre (a má pravdu), no napriek tomu sa Richardovi poddáva. Táňa Pauhofová je podobne presvedčivá a dokazuje tak, že zďaleka nie je len herečkou jemných, citlivých, placho rozorvaných či detsky naivných postáv. V hradnej inscenácii je expresívna, hrdá, hysterická aj zúfalá. Podobne ďalší herci – počas trojhodinovej inscenácie som ani jediný raz nemal pocit, že niečo zaškrípalo. Spomenúť treba (prekvapivo) civilného Alexandra Bártu (Vojvoda z Buckinghamu) alebo nepatetického Mila Kráľa, čo v prípade jeho happyendovej, mier prinášajúcej postavy Richmonda nie je vôbec jednoduché. Milo Kráľ je zaujímavý aj z iného dôvodu: ako jediný nepoužíva pri expresívne zvýšenom hlase neprirodzený, zdrsňujúci „chrapot" – možno, že herci (aj herečky) cítia, že zaplniť vlastným hlasom hradné nádvorie nie je ľahké, a preto chrapotom svoj hlas zosilňujú. Ku koncu je to už trochu únavné.
Inscenácia sa rozbieha pomaly, postavy prichádzajú väčšinou v dvojiciach, predstavujú sa a pozvoľna nás vťahujú do deja. Scéne dominuje kopa stoličiek ako cintorín tých, ktorí úlisnému Richardovi stáli v ceste a trochu tapetovo pôsobiace hradné múry. Na javisku je niekoľko mikrofónov na stojanoch, ktoré herci šikovne využívajú a rozširujú tak zvukovú škálu predstavenia. Po úvodnej polhodine je dráma v plnom prúde, Richard s úsmevom na perách klame, vraždí a konšpiruje, až kým nezasadne do kresla symbolizujúceho trón. Práve vtedy sa začína jeho koniec. Porazí ho Richmond (ich slovný „súboj" nad pováľanými stoličkami je inscenovaný veľmi pôsobivo), porazia ho tí, ktorých odpratal z cesty a ako výčitky svedomia mu robia spoločnosť v posledných hodinách. Richmond prináša do krajiny mier, dráma sa končí, Richard by dal kráľovstvo za koňa a nezmierený zomiera. Znie pieseň Toma Waitsa. Záverečné standing ovation je namieste. W. Shakespeare: Richard III. Réžia: Marián Pecko Hudba: Robert Mankovecký Scéna Pavol Andraško Hrajú: Robert Roth, Alexander Bárta, Eva Pavlíková, Táňa Pauhofová, Mária Kráľovičová a ďalší. LSS, Bratislavský hrad.