Vraj teraz zachránili Grécko a tým aj euro. Tí ľudia, inak zábavne instantní, opäť raz celkom vážne rozhlásili, že našli zázračný recept na všeobecné šťastie – počúvam, že dokážu zadlžené Grécko a eurozónu vysekať z dlhov bez toho, aby Gréci (a my všetci) za svoje dlhy včas a riadne zaplatili.
Konkrétne to má vyzerať takto: Grécko nemusí vrátiť pôžičky tak, ako je to v zmluve o nich, ale oveľa neskôr, a nemusí si na život požičiavať za trhových podmienok, ale oveľa lacnejšie. No krása, nie? Veď to vyzerá na dokonalosť samu – Grécko nezbankrotuje, euro nepadne, kríza sa nepreleje a vlastne nikto za to reálne nezaplatí.
Ale život nie je dokonalý a bruselské riešenia už vôbec nie. Najprv si povedzme, čo eurolídri povedať nechcú. To, že Grécko splatí pôžičky neskôr, aj to, že si nové vezme lacnejšie, nie je zadarmo. Je to za reálne peniaze všetkých ostatných, mimochodom, tiež zadlžených štátov. Ak sa totiž jednému štátu z rozhodnutia ostatných čosi odloží a zlacní, všetkým spolu čosi zdražie. Lebo niet takého summitu, ktorý urobí z ničoho niečo, ani takého eurouznesenia, ktoré zo spoločných dlhov zrodí prebytočné miliardy eur. Inými slovami, na riešenie gréckeho dlhu sme sa všetci znovu zložili, len to kvôli voličom nechceme povedať, tak sme vymysleli vety, ktoré to zakrývajú. Ale realita nepustí. Grécky bankrot oddialili ostatné zadlžené štáty eurozóny tým, že (prinajlepšom) spomalili svoje vlastné vyrovnávanie dlhov alebo (prinajhoršom) zvýšili pravdepodobnosť svojho vlastného bankrotu. A teraz si vyberte – je toto prejav zodpovednosti za budúcnosť Európy, alebo nezodpovednosti za vlastné rozpočty a peniaze svojich občanov, a teda aj za budúcnosť Európy?
Je fajn – a tu treba priznať veľmi pozitívny podiel slovenskej vlády – že dohoda lídrov smeruje k takzvanej účasti súkromného sektora na riešení gréckeho dlhu. Pravdivý opis by síce znel tak, že nezodpovední investori, ktorí Grécku bláznivo požičiavali, na to nedoplatia tak ako iné firmy, teda trhovo, ale oveľa menej, ale už toto menej je v mentalite európskych salónov takmer zázrak. Veď si len predstavte, že banky, ktoré na neprimeranom požičiavaní roky tučne zarábali mali istotu, že keby niečo, vlády ich za naše peniaze nenechajú padnúť, zrazu nedostanú z eurovalu celý zisk, ale spoznajú kapitalizmus aj v istej strate. Kto to kedy videl?
Ale najpodstatnejšie sa mi zdá toto – napriek istému vytriezveniu eurolídrov z toho, že dlhy možno kopiť donekonečna, a z toho, že štát je viac než ekonomická realita, ktorá sa musí politikom podriadiť, ešte z Bruselu necítiť skutočné pochopenie stavu, v ktorom sa celá Európa nachádza. Grécko je len vrchol ľadovca. Tu už nestačí riešiť akútny aténsky kŕč, pretože problémom je chronická choroba. A tá má jasnú diagnózu – Európa žije nad pomery, takmer vo všetkom spohodlnela, odrezala sa od svojich koreňov, priveľmi podvádza a neudržateľne starne.
Toto nevyrieši Brusel, ani keby v ňom rozhodovali Mises, Hayek a Friedman dokopy. Lebo európsky problém nie je ekonomický, ale morálny. A eurolídri, odtrhnutí od reality, nie sú jeho riešením, ale súčasťou.
Európa nepotrebuje viac eur ani väčší val. Potrebuje poctivejšiu dušu.
Konkrétne to má vyzerať takto: Grécko nemusí vrátiť pôžičky tak, ako je to v zmluve o nich, ale oveľa neskôr, a nemusí si na život požičiavať za trhových podmienok, ale oveľa lacnejšie. No krása, nie? Veď to vyzerá na dokonalosť samu – Grécko nezbankrotuje, euro nepadne, kríza sa nepreleje a vlastne nikto za to reálne nezaplatí.
Ale život nie je dokonalý a bruselské riešenia už vôbec nie. Najprv si povedzme, čo eurolídri povedať nechcú. To, že Grécko splatí pôžičky neskôr, aj to, že si nové vezme lacnejšie, nie je zadarmo. Je to za reálne peniaze všetkých ostatných, mimochodom, tiež zadlžených štátov. Ak sa totiž jednému štátu z rozhodnutia ostatných čosi odloží a zlacní, všetkým spolu čosi zdražie. Lebo niet takého summitu, ktorý urobí z ničoho niečo, ani takého eurouznesenia, ktoré zo spoločných dlhov zrodí prebytočné miliardy eur. Inými slovami, na riešenie gréckeho dlhu sme sa všetci znovu zložili, len to kvôli voličom nechceme povedať, tak sme vymysleli vety, ktoré to zakrývajú. Ale realita nepustí. Grécky bankrot oddialili ostatné zadlžené štáty eurozóny tým, že (prinajlepšom) spomalili svoje vlastné vyrovnávanie dlhov alebo (prinajhoršom) zvýšili pravdepodobnosť svojho vlastného bankrotu. A teraz si vyberte – je toto prejav zodpovednosti za budúcnosť Európy, alebo nezodpovednosti za vlastné rozpočty a peniaze svojich občanov, a teda aj za budúcnosť Európy?
Je fajn – a tu treba priznať veľmi pozitívny podiel slovenskej vlády – že dohoda lídrov smeruje k takzvanej účasti súkromného sektora na riešení gréckeho dlhu. Pravdivý opis by síce znel tak, že nezodpovední investori, ktorí Grécku bláznivo požičiavali, na to nedoplatia tak ako iné firmy, teda trhovo, ale oveľa menej, ale už toto menej je v mentalite európskych salónov takmer zázrak. Veď si len predstavte, že banky, ktoré na neprimeranom požičiavaní roky tučne zarábali mali istotu, že keby niečo, vlády ich za naše peniaze nenechajú padnúť, zrazu nedostanú z eurovalu celý zisk, ale spoznajú kapitalizmus aj v istej strate. Kto to kedy videl?
Ale najpodstatnejšie sa mi zdá toto – napriek istému vytriezveniu eurolídrov z toho, že dlhy možno kopiť donekonečna, a z toho, že štát je viac než ekonomická realita, ktorá sa musí politikom podriadiť, ešte z Bruselu necítiť skutočné pochopenie stavu, v ktorom sa celá Európa nachádza. Grécko je len vrchol ľadovca. Tu už nestačí riešiť akútny aténsky kŕč, pretože problémom je chronická choroba. A tá má jasnú diagnózu – Európa žije nad pomery, takmer vo všetkom spohodlnela, odrezala sa od svojich koreňov, priveľmi podvádza a neudržateľne starne.
Toto nevyrieši Brusel, ani keby v ňom rozhodovali Mises, Hayek a Friedman dokopy. Lebo európsky problém nie je ekonomický, ale morálny. A eurolídri, odtrhnutí od reality, nie sú jeho riešením, ale súčasťou.
Európa nepotrebuje viac eur ani väčší val. Potrebuje poctivejšiu dušu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.