Autor článku ma v článku obvinil z toho, že po prepustení Karola Mella z väzby Krajským súdom v Bratislave orgány Policajného zboru nemali možnosť prijať opatrenia, aby mohli monitorovať jeho pohyb, v dôsledku čoho, podľa autora článku, sa Karol Mello už zrejme nachádza mimo územia Slovenskej republiky.
Konkrétne v článku bolo uvedené, že som vedel, že Mello bude prepustený, už o jedenástej hodine, ale vedeniu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a polície som to oznámil až o štvrtej hodine. Autor článku si kladie otázku, prečo som to urobil, prečo som okamžite potom, ako som sa dozvedel, že Mello bude prepustený, neinformoval políciu a či aj ja nie som spoluzodpovedný za to, že Mello sa už zrejme nenachádza na území Slovenska.
Ak by zdroj autora článku bol korektný a znalý problematiky, mal autora článku upozorniť na to, že o tom, že obžalovaný Karol Mello bude Krajským súdom v Bratislave prepustený na slobodu, som musel upovedomiť, vzhľadom na štádium trestného konania (išlo o súdne konanie a o súdnu väzbu), zákonného sudcu – predsedu senátu Okresného súdu Bratislava I a nie orgány Policajného zboru, a to som bezodkladne aj urobil.
Vo vzťahu k obžalovanému Karolovi Mellovisa po jeho vydaní z Poľskej republiky na územie Slovenskej republiky uplatňovala tzv. zásada špeciality (mohol byť súdený, trestne stíhaný iba za ten skutok a trestný čin, pre ktorý bol vydaný), preto orgány Policajného zboru nemohli voči nemu použiť žiadne zákonné opatrenia podľa Trestného poriadku v súvislosti s trestným stíhaním (vyšetrovaním) za iný skutok a trestný čin. Zásada špeciality ako zákonná prekážka v pokračovaní v trestnom stíhaní (vo vyšetrovaní) Karola Mella odpadla uplynutím 3. júla 2011. Orgány Policajného zboru mohli začať vykonávať opatrenia k zisťovaniu pobytu Karola Mella až od 4. júla 2011.
Svoje zákonné povinnosti v trestnej veci obžalovaného Karola Mella som si ako prokurátor splnil podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Dňa 9. mája 2011 som sa zúčastnil na novom konaní a rozhodovaní senátu Okresného súdu Bratislava I o väzbe obžalovaného Karola Mella. Na neverejnom zasadnutí senát Okresného súdu Bratislava I rozhodol o vzatí obžalovaného Karola Mella do (súdnej) väzby z dôvodu podľa § 71 odsek 1 písmeno a) Trestného poriadku.
Dňa 9. júna 2011 som podal ministerke spravodlivosti Slovenskej republiky podnet na podanie dovolania proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave z 19. mája 2011 o prepustení obžalovaného Karola Mella z väzby na slobodu (podnet môže byť daný médiám k dispozícii). Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky v tejto trestnej veci aj podala dovolanie (14. júna 2011) a na základe mnou uverejnených informácií na brífingu dňa 24. mája 2011 bol proti konajúcemu sudcovi Okresného súdu Bratislava I podaný aj návrh na začatie disciplinárneho konania.
Uverejnené informácie o mojej spoluvine za prepustenie Karola Mella a dokonca naznačovanie, že som jeho prepustenie úmyselne neoznámil Policajnému zboru, považujem za maximálne neprofesionálne a nepodložené.
Prokurátor ako strana v konaní je aj v konaní pred súdom oprávnený a povinný využívať všetky zákonné oprávnenia na to, aby súdne konanie bolo vykonané v súlade so zákonom, teda je oprávnený a povinný okrem iného aj zisťovať, či o väzbe rozhoduje zákonný sudca.
V prípade, že o väzbe by mal konať a rozhodnúť nezákonný sudca, prokurátor je povinný vzniesť námietku proti takémuto sudcovi. Vyplýva to aj z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 45/2010. V opačnom prípade vznikne procesný stav ako v trestnej veci obžalovaného Karola Mella. Väzba, o ktorej rozhodne nezákonný sudca, je nezákonná od začiatku. Zdôrazňujem, že za zákonnosť úkonov trestného konania, aj v súdnom konaní, zodpovedá výlučne ten prokurátor, ktorý sa na úkonoch osobne zúčastnil.
Pokiaľ ide o brífing zo dňa 24. mája 2011, jeho účelom bolo predovšetkým poukázať na nesprávny (nezákonný) postup konkrétnych sudcov v konkrétnych trestných veciach. Konanie brífingu som inicioval ako riaditeľ odboru osobitného určenia a z obsahu tejto funkcie som oprávnený vyjadrovať sa aj k práci podriadených prokurátorov odboru. Rozhodne popieram, že brífing by mal akúkoľvek súvislosť s kandidatúrou JUDr. Evy Mišíkovej, mojej zástupkyne, na funkciu generálneho prokurátora.
S JUDr. Evou Mišíkovou nás v nedávnej minulosti spájali viac ako profesionálne vzťahy, navštevovali sme sa aj s rodinnými príslušníkmi. Je pravdou, že naše súkromné vzťahy sa zmenili v lete roku 2010, ale nie pre článok v časopise Plus 7 dní o Alexandrovi Rozinovi ml. O veci Alexandra Rozina ml. nemám žiadnu vedomosť, pretože nie je vedená ako vec, v ktorej by boli činní prokurátori odboru osobitného určenia. A Alexandrom Rozinom ml. som sa nikdy osobne nestretol, túto osobu nepoznám.
K zmene súkromných vzťahov došlo po tom, ako v časopise Plus 7 dní bol uverejnený prepis záznamu telekomunikačnej prevádzky („ITP“) v trestnej veci obvineného Miroslava K. a spol., ktorej medializácia mohla ohroziť neskončené vyšetrovanie (ide o trestnú vec vedenú na odbore). Uverejnenie informácií v trestnej veci obvineného Miroslava K. a spol. bolo 18. augusta 2010 riešené aj na pracovnej porade riaditeľa s prokurátormi odboru (o pracovnej porade bol vyhotovený záznam).
Na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky ma určite „nestiahla“ JUDr. Eva Mišíková, ale rozhodol o tom generálny prokurátor na základe mojich pracovných výsledkov na Okresnej prokuratúre v Banskej Bystrici a na Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici. Rozhodne popieram, že som mal záujem o funkciu krajského prokurátora Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici. Nemal som ani záujem o funkciu námestníka generálneho prokurátora, ani mi nikto tieto funkcie neponúkol.
Za funkciu riaditeľa odboru osobitného určenia, ktorú vykonávam, sa necítim byť zaviazaný JUDr. Dobroslavovi Trnkovi. Do funkcie som bol vymenovaný na základe výberového konania, ktoré bolo vykonané podľa zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov.
JUDr. Evu Mišíkovú som za moju zástupkyňu navrhol ja. Moju ponuku akceptovala. Znamená to teda, že by mi JUDr. Eva Mišíková mala byť zaviazaná? Takto to na prokuratúre nefunguje. Nikdy som to od nej nežiadal, ani to žiadať nebudem. Informácie uverejnené v článku o mojej zaviazanosti JUDr. Dobroslavovi Trnkovi sa nezakladajú na pravde.
Nie som si vedomý žiadnych kontaktov v mojom súkromnom živote s „ľuďmi, ktorí postupne zišli na šikmú plochu“. Práve pre profesiu, ktorú vykonávam, je okruh mojich blízkych známych a priateľov minimálny a takéto informácie považujem za osočovanie.
Rešpektujem a vždy som rigorózne rešpektoval povinnosť zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých som sa dozvedel v súvislosti s výkonom funkcie prokurátora a neexistuje žiadny dôkaz, že by som túto zákonnú povinnosť porušil. Ničím nepodložené tvrdenia v tomto smere znevažujú moju osobu v profesionálnej oblasti.
V trestných veciach, v ktorých vykonávam dozor v prípravnom konaní nikdy odo mňa nedošlo k úniku informácií. V konkrétnych trestných veciach spolupracujem s konkrétnymi vyšetrovateľmi a kriminalistami. Ich prácu si vážim a je medzi nami absolútna vzájomná dôvera.
Pán Marek Vagovič mi nikdy neponúkol možnosť urobiť s ním osobný rozhovor. Takejto možnosti sa nebránim za predpokladu, že by mediálna spolupráca bola korektná. Nie je však pravdou, že by som sa vyhýbal novinárom, a dokonca že by som mal z novinárov strach. Svedčia o tom aj brífingy, ktoré organizuje tlačové a informačné oddelenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a na ktorých mi novinári môžu položiť akúkoľvek otázku.
Moje svedomie nielen v profesionálnom, ale aj v súkromnom živote je čisté a práve preto týmto spôsobom reagujem na lživé a osočujúce informácie uverejnené v článku. Je jednoduché človeka osočiť s odvolaním sa na tvrdenia akéhosi „zdroja“, najmä vtedy, ak druhá strana nemá možnosť vyjadriť sa k veci. Novinár by si však podľa môjho názoru mal v každom jednom prípade preveriť hodnovernosť získaných informácií, aj hodnovernosť zdroja, a zvážiť následky uverejnenia informácií, ktoré nemá jednoznačne preukázané. Redaktor Marek Vagovič uvádza tieto skutkové okolnosti:
1. Pred zverejnením článku „Kto pomáha Mellovi?“ som telefonicky požiadal Petra Šufliarskeho o rozhovor. Oboznámil som ho aj s témami (okruhmi) rozhovoru. Pán Šufliarsky mi odporučil, aby som kontaktoval tlačové oddelenie Generálnej prokuratúry (GP) a dohodol si podrobnosti.
2. Následne som písomne (prostredníctvom mailu) kontaktoval hovorkyňu GP Janu Tökölyovú, ktorej som poslal okruhy otázok na rozhovor s pánom Šufliarskym. Navrhol som aj možné termíny rozhovoru.
3. Po štyroch dňoch mi pani Tökölyová napísala, že momentálne nemá pán Šufliarsky o rozhovor záujem. Poslal som jej teda 22 konkrétnych otázok na pána Šufliarskeho, ktoré sa týkali priebehu jeho profesionálnej kariéry, prípadov, ktorými sa ako prokurátor zaoberal, kauzy Mello, vzťahov s bývalými funkcionármi Úradu boja proti organizovanej kriminalite, dovolenky na jachte v Chorvátsku aj jeho majetkových pomerov.
4. Po piatich dňoch mi pani Tökölyová napísala, že vzhľadom na „opakovanú politizáciu prokuratúry s úmyslom diskreditovať riadiacich pracovníkov prokuratúry v časopise .týždeň sa Peter Šufliarsky rozhodol, že nebude odpovedať na Vaše otázky“. Na druhý deň zvolal pán Šufliarsky tlačovú besedu, na ktorej oznámil, že niektoré médiá ho chcú diskreditovať. Novinárom zároveň rozdal aj odpovede na otázky, ktoré mu poslal časopis .týždeň a denník Nový Čas.
Konkrétne v článku bolo uvedené, že som vedel, že Mello bude prepustený, už o jedenástej hodine, ale vedeniu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a polície som to oznámil až o štvrtej hodine. Autor článku si kladie otázku, prečo som to urobil, prečo som okamžite potom, ako som sa dozvedel, že Mello bude prepustený, neinformoval políciu a či aj ja nie som spoluzodpovedný za to, že Mello sa už zrejme nenachádza na území Slovenska.
Ak by zdroj autora článku bol korektný a znalý problematiky, mal autora článku upozorniť na to, že o tom, že obžalovaný Karol Mello bude Krajským súdom v Bratislave prepustený na slobodu, som musel upovedomiť, vzhľadom na štádium trestného konania (išlo o súdne konanie a o súdnu väzbu), zákonného sudcu – predsedu senátu Okresného súdu Bratislava I a nie orgány Policajného zboru, a to som bezodkladne aj urobil.
Vo vzťahu k obžalovanému Karolovi Mellovisa po jeho vydaní z Poľskej republiky na územie Slovenskej republiky uplatňovala tzv. zásada špeciality (mohol byť súdený, trestne stíhaný iba za ten skutok a trestný čin, pre ktorý bol vydaný), preto orgány Policajného zboru nemohli voči nemu použiť žiadne zákonné opatrenia podľa Trestného poriadku v súvislosti s trestným stíhaním (vyšetrovaním) za iný skutok a trestný čin. Zásada špeciality ako zákonná prekážka v pokračovaní v trestnom stíhaní (vo vyšetrovaní) Karola Mella odpadla uplynutím 3. júla 2011. Orgány Policajného zboru mohli začať vykonávať opatrenia k zisťovaniu pobytu Karola Mella až od 4. júla 2011.
Svoje zákonné povinnosti v trestnej veci obžalovaného Karola Mella som si ako prokurátor splnil podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Dňa 9. mája 2011 som sa zúčastnil na novom konaní a rozhodovaní senátu Okresného súdu Bratislava I o väzbe obžalovaného Karola Mella. Na neverejnom zasadnutí senát Okresného súdu Bratislava I rozhodol o vzatí obžalovaného Karola Mella do (súdnej) väzby z dôvodu podľa § 71 odsek 1 písmeno a) Trestného poriadku.
Dňa 9. júna 2011 som podal ministerke spravodlivosti Slovenskej republiky podnet na podanie dovolania proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave z 19. mája 2011 o prepustení obžalovaného Karola Mella z väzby na slobodu (podnet môže byť daný médiám k dispozícii). Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky v tejto trestnej veci aj podala dovolanie (14. júna 2011) a na základe mnou uverejnených informácií na brífingu dňa 24. mája 2011 bol proti konajúcemu sudcovi Okresného súdu Bratislava I podaný aj návrh na začatie disciplinárneho konania.
Uverejnené informácie o mojej spoluvine za prepustenie Karola Mella a dokonca naznačovanie, že som jeho prepustenie úmyselne neoznámil Policajnému zboru, považujem za maximálne neprofesionálne a nepodložené.
Prokurátor ako strana v konaní je aj v konaní pred súdom oprávnený a povinný využívať všetky zákonné oprávnenia na to, aby súdne konanie bolo vykonané v súlade so zákonom, teda je oprávnený a povinný okrem iného aj zisťovať, či o väzbe rozhoduje zákonný sudca.
V prípade, že o väzbe by mal konať a rozhodnúť nezákonný sudca, prokurátor je povinný vzniesť námietku proti takémuto sudcovi. Vyplýva to aj z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 45/2010. V opačnom prípade vznikne procesný stav ako v trestnej veci obžalovaného Karola Mella. Väzba, o ktorej rozhodne nezákonný sudca, je nezákonná od začiatku. Zdôrazňujem, že za zákonnosť úkonov trestného konania, aj v súdnom konaní, zodpovedá výlučne ten prokurátor, ktorý sa na úkonoch osobne zúčastnil.
Pokiaľ ide o brífing zo dňa 24. mája 2011, jeho účelom bolo predovšetkým poukázať na nesprávny (nezákonný) postup konkrétnych sudcov v konkrétnych trestných veciach. Konanie brífingu som inicioval ako riaditeľ odboru osobitného určenia a z obsahu tejto funkcie som oprávnený vyjadrovať sa aj k práci podriadených prokurátorov odboru. Rozhodne popieram, že brífing by mal akúkoľvek súvislosť s kandidatúrou JUDr. Evy Mišíkovej, mojej zástupkyne, na funkciu generálneho prokurátora.
S JUDr. Evou Mišíkovou nás v nedávnej minulosti spájali viac ako profesionálne vzťahy, navštevovali sme sa aj s rodinnými príslušníkmi. Je pravdou, že naše súkromné vzťahy sa zmenili v lete roku 2010, ale nie pre článok v časopise Plus 7 dní o Alexandrovi Rozinovi ml. O veci Alexandra Rozina ml. nemám žiadnu vedomosť, pretože nie je vedená ako vec, v ktorej by boli činní prokurátori odboru osobitného určenia. A Alexandrom Rozinom ml. som sa nikdy osobne nestretol, túto osobu nepoznám.
K zmene súkromných vzťahov došlo po tom, ako v časopise Plus 7 dní bol uverejnený prepis záznamu telekomunikačnej prevádzky („ITP“) v trestnej veci obvineného Miroslava K. a spol., ktorej medializácia mohla ohroziť neskončené vyšetrovanie (ide o trestnú vec vedenú na odbore). Uverejnenie informácií v trestnej veci obvineného Miroslava K. a spol. bolo 18. augusta 2010 riešené aj na pracovnej porade riaditeľa s prokurátormi odboru (o pracovnej porade bol vyhotovený záznam).
Na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky ma určite „nestiahla“ JUDr. Eva Mišíková, ale rozhodol o tom generálny prokurátor na základe mojich pracovných výsledkov na Okresnej prokuratúre v Banskej Bystrici a na Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici. Rozhodne popieram, že som mal záujem o funkciu krajského prokurátora Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici. Nemal som ani záujem o funkciu námestníka generálneho prokurátora, ani mi nikto tieto funkcie neponúkol.
Za funkciu riaditeľa odboru osobitného určenia, ktorú vykonávam, sa necítim byť zaviazaný JUDr. Dobroslavovi Trnkovi. Do funkcie som bol vymenovaný na základe výberového konania, ktoré bolo vykonané podľa zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov.
JUDr. Evu Mišíkovú som za moju zástupkyňu navrhol ja. Moju ponuku akceptovala. Znamená to teda, že by mi JUDr. Eva Mišíková mala byť zaviazaná? Takto to na prokuratúre nefunguje. Nikdy som to od nej nežiadal, ani to žiadať nebudem. Informácie uverejnené v článku o mojej zaviazanosti JUDr. Dobroslavovi Trnkovi sa nezakladajú na pravde.
Nie som si vedomý žiadnych kontaktov v mojom súkromnom živote s „ľuďmi, ktorí postupne zišli na šikmú plochu“. Práve pre profesiu, ktorú vykonávam, je okruh mojich blízkych známych a priateľov minimálny a takéto informácie považujem za osočovanie.
Rešpektujem a vždy som rigorózne rešpektoval povinnosť zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých som sa dozvedel v súvislosti s výkonom funkcie prokurátora a neexistuje žiadny dôkaz, že by som túto zákonnú povinnosť porušil. Ničím nepodložené tvrdenia v tomto smere znevažujú moju osobu v profesionálnej oblasti.
V trestných veciach, v ktorých vykonávam dozor v prípravnom konaní nikdy odo mňa nedošlo k úniku informácií. V konkrétnych trestných veciach spolupracujem s konkrétnymi vyšetrovateľmi a kriminalistami. Ich prácu si vážim a je medzi nami absolútna vzájomná dôvera.
Pán Marek Vagovič mi nikdy neponúkol možnosť urobiť s ním osobný rozhovor. Takejto možnosti sa nebránim za predpokladu, že by mediálna spolupráca bola korektná. Nie je však pravdou, že by som sa vyhýbal novinárom, a dokonca že by som mal z novinárov strach. Svedčia o tom aj brífingy, ktoré organizuje tlačové a informačné oddelenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a na ktorých mi novinári môžu položiť akúkoľvek otázku.
Moje svedomie nielen v profesionálnom, ale aj v súkromnom živote je čisté a práve preto týmto spôsobom reagujem na lživé a osočujúce informácie uverejnené v článku. Je jednoduché človeka osočiť s odvolaním sa na tvrdenia akéhosi „zdroja“, najmä vtedy, ak druhá strana nemá možnosť vyjadriť sa k veci. Novinár by si však podľa môjho názoru mal v každom jednom prípade preveriť hodnovernosť získaných informácií, aj hodnovernosť zdroja, a zvážiť následky uverejnenia informácií, ktoré nemá jednoznačne preukázané. Redaktor Marek Vagovič uvádza tieto skutkové okolnosti:
1. Pred zverejnením článku „Kto pomáha Mellovi?“ som telefonicky požiadal Petra Šufliarskeho o rozhovor. Oboznámil som ho aj s témami (okruhmi) rozhovoru. Pán Šufliarsky mi odporučil, aby som kontaktoval tlačové oddelenie Generálnej prokuratúry (GP) a dohodol si podrobnosti.
2. Následne som písomne (prostredníctvom mailu) kontaktoval hovorkyňu GP Janu Tökölyovú, ktorej som poslal okruhy otázok na rozhovor s pánom Šufliarskym. Navrhol som aj možné termíny rozhovoru.
3. Po štyroch dňoch mi pani Tökölyová napísala, že momentálne nemá pán Šufliarsky o rozhovor záujem. Poslal som jej teda 22 konkrétnych otázok na pána Šufliarskeho, ktoré sa týkali priebehu jeho profesionálnej kariéry, prípadov, ktorými sa ako prokurátor zaoberal, kauzy Mello, vzťahov s bývalými funkcionármi Úradu boja proti organizovanej kriminalite, dovolenky na jachte v Chorvátsku aj jeho majetkových pomerov.
4. Po piatich dňoch mi pani Tökölyová napísala, že vzhľadom na „opakovanú politizáciu prokuratúry s úmyslom diskreditovať riadiacich pracovníkov prokuratúry v časopise .týždeň sa Peter Šufliarsky rozhodol, že nebude odpovedať na Vaše otázky“. Na druhý deň zvolal pán Šufliarsky tlačovú besedu, na ktorej oznámil, že niektoré médiá ho chcú diskreditovať. Novinárom zároveň rozdal aj odpovede na otázky, ktoré mu poslal časopis .týždeň a denník Nový Čas.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.