Nie, Goran Hadžič, posledný zo zoznamu 161 hľadaných zločincov z vojen počas krvavého rozpadu bývalej Juhoslávie, ktorých lovil haagsky tribunál (ICTY). Trvalo to dlho, no dostali všetkých. Pozitívna správa. No len do chvíle, kým si uvedomíme niekoľko znepokojujúcich skutočností.
Po prvé, počas tých vojen zahynulo viac ako stotisíc ľudí. Najmä civilistov. Išlo predovšetkým o vraždenie „tých druhých“ (v zmysle etnického pôvodu či náboženstva), nie o boj armád. Tvorí tých 161 hľadaných zločincov úplnú množinu vinníkov? Určite nie. Oni „iba“ vytvorili systém vraždenia. Kde sú jeho vykonávatelia? Malú časť z nich odsúdili v samotnom Srbsku, v Bosne, v Chorvátsku či v Kosove. A čo tí ostatní? Pôsobia na univerzitách, v parlamentoch, súdoch či v polícii. To tvrdí šéf nadácie „Pravda, spravodlivosť, zmierenie“ z bosnianskej Tuzly Sinan Alič. Nemám dôvod mu neveriť. Najmä ak bosnianska prokuratúra pracuje natoľko mľandravo, že od roku 1995 až doteraz riešili len 80 prípadov z celkovo odhadovaných 13-tisíc vojnových zločincov.
Po druhé, najväčšie esá (Karadžič, Mladič, teraz Hadžič) sa dlhoročne úspešne ukrývali v samotnom Srbsku. O demokratickom presvedčení prezidenta Borisa Tadiča pritom sotva možno pochybovať. Jediné vysvetlenie je, že ani on – ešte ako minister vnútra pred pár rokmi – nedokázal vyčistiť bezpečnostné a silové zložky od štruktúr z miloševičovských čias. To ony držali nad týmito kumpánmi ochrannú ruku. Zabezpečovali ich úkryt, šírili dezinformácie a dlhodobo ich včas varovali, že po nich idú.
Takto utiekol v roku 2004 aj Hadžič z Nového Sadu. Podobne ako Mladiča aj jeho dostala finančná núdza. Pokúšal sa streliť vzácny obraz Amadea Modiglianiho. Ďalšia balkánska neuveriteľnosť.
Po tretie, kľúčovým parametrom súdu nie je dolapenie, ale spravodlivé posúdenie viny. V tom Haag zatiaľ dosť zlyháva, hoci nie vždy vlastnou vinou. Ťažko chorý Miloševič im zomrel pred ukončením procesu. Komplici kosovského expremiéra Ramuša Haradinaja zrejme natoľko účinne zastrašili svedkov, že tým, ktorí za záhadných okolností nezmizli, akosi stvrdol jazyk. Ide však aj o iné. Keď nedávno odsúdili generála Ante Gotovinu na 24 rokov za operáciu Oluja, počas ktorej v lete 1995 zabili viac ako 300 a vyhnali viac ako 90-tisíc Srbov, Chorváti oprávnene zúrili, že srbskí velitelia dostali za neporovnateľne vážnejšie vojnové zločiny (vraždenie v Ovčare pri zničenom Vukovare) tresty 20 a 10 rokov. Koľko asi dostane za Vukovar Hadžič?
Je tu však ešte druhá pozitívna správa. Dnešné Srbsko sa dokáže vyrovnať s hanebnou minulosťou. Aj keď do veľkej miery ide o výmenný obchod – my vám zločincov, vy nám vstup do únie. Teraz už nič Bruselu nebráni začať s Belehradom prístupové rozhovory. Tadič však musí počítať s tým, že podpora vstupu je dnes historicky najnižšia (do EÚ túži ísť iba každý druhý Srb), faktom je tiež klesajúca podpora Tadičovej Demokratickej strany. Predčasné voľby zrejme budú už na jar...
Po prvé, počas tých vojen zahynulo viac ako stotisíc ľudí. Najmä civilistov. Išlo predovšetkým o vraždenie „tých druhých“ (v zmysle etnického pôvodu či náboženstva), nie o boj armád. Tvorí tých 161 hľadaných zločincov úplnú množinu vinníkov? Určite nie. Oni „iba“ vytvorili systém vraždenia. Kde sú jeho vykonávatelia? Malú časť z nich odsúdili v samotnom Srbsku, v Bosne, v Chorvátsku či v Kosove. A čo tí ostatní? Pôsobia na univerzitách, v parlamentoch, súdoch či v polícii. To tvrdí šéf nadácie „Pravda, spravodlivosť, zmierenie“ z bosnianskej Tuzly Sinan Alič. Nemám dôvod mu neveriť. Najmä ak bosnianska prokuratúra pracuje natoľko mľandravo, že od roku 1995 až doteraz riešili len 80 prípadov z celkovo odhadovaných 13-tisíc vojnových zločincov.
Po druhé, najväčšie esá (Karadžič, Mladič, teraz Hadžič) sa dlhoročne úspešne ukrývali v samotnom Srbsku. O demokratickom presvedčení prezidenta Borisa Tadiča pritom sotva možno pochybovať. Jediné vysvetlenie je, že ani on – ešte ako minister vnútra pred pár rokmi – nedokázal vyčistiť bezpečnostné a silové zložky od štruktúr z miloševičovských čias. To ony držali nad týmito kumpánmi ochrannú ruku. Zabezpečovali ich úkryt, šírili dezinformácie a dlhodobo ich včas varovali, že po nich idú.
Takto utiekol v roku 2004 aj Hadžič z Nového Sadu. Podobne ako Mladiča aj jeho dostala finančná núdza. Pokúšal sa streliť vzácny obraz Amadea Modiglianiho. Ďalšia balkánska neuveriteľnosť.
Po tretie, kľúčovým parametrom súdu nie je dolapenie, ale spravodlivé posúdenie viny. V tom Haag zatiaľ dosť zlyháva, hoci nie vždy vlastnou vinou. Ťažko chorý Miloševič im zomrel pred ukončením procesu. Komplici kosovského expremiéra Ramuša Haradinaja zrejme natoľko účinne zastrašili svedkov, že tým, ktorí za záhadných okolností nezmizli, akosi stvrdol jazyk. Ide však aj o iné. Keď nedávno odsúdili generála Ante Gotovinu na 24 rokov za operáciu Oluja, počas ktorej v lete 1995 zabili viac ako 300 a vyhnali viac ako 90-tisíc Srbov, Chorváti oprávnene zúrili, že srbskí velitelia dostali za neporovnateľne vážnejšie vojnové zločiny (vraždenie v Ovčare pri zničenom Vukovare) tresty 20 a 10 rokov. Koľko asi dostane za Vukovar Hadžič?
Je tu však ešte druhá pozitívna správa. Dnešné Srbsko sa dokáže vyrovnať s hanebnou minulosťou. Aj keď do veľkej miery ide o výmenný obchod – my vám zločincov, vy nám vstup do únie. Teraz už nič Bruselu nebráni začať s Belehradom prístupové rozhovory. Tadič však musí počítať s tým, že podpora vstupu je dnes historicky najnižšia (do EÚ túži ísť iba každý druhý Srb), faktom je tiež klesajúca podpora Tadičovej Demokratickej strany. Predčasné voľby zrejme budú už na jar...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.