Amerika vášnivo debatuje o svojom dlhu a pritom spomína čísla, ktoré vyrážajú dych. Verejný dlh USA sa počíta na bilióny dolárov a stále rastie. Ale základný problém je rovnako prostý ako pri každom dlhu: výsledkom života na sekeru býva krach. .dvíhanie stropu
Dlhodobý trend dospel k hranici, za ktorou čaká katastrofa, pretože americký verejný dlh je momentálne astronomický: 14 a pol bilióna dolárov. Ak Spojené štáty prekročia takzvaný strop verejného dlhu, ktorý určuje Kongres, prakticky sa dostanú do bankrotu. Terajší strop je v podstate prečerpaný a spomínaný bankrot by mohol nastať už 2. augusta. A ako by na americký krach reagovali trhy, na to je nepríjemné čo i len pomyslieť. Tak sa hľadá riešenie.
Jedna možnosť je zvýšenie dlhového stropu, čo môže odhlasovať Kongres, to však v súčasnej situácii nie je jednoduché. O zvýšenie stropu sa totiž usiluje prezident Barack Obama a jeho administratíva. Proti zvyšovaniu stropu sú republikáni – a tí teraz majú v Kongrese väčšinu. Alebo, presnejšie, už vedia, že k zvýšeniu stropu zrejme dôjde, len počítajú, za akých podmienok ho umožnia. A tak je omylom nazdávať sa, že americký verejný dlh je len ekonomická téma. Diskusia sa pohybuje od ekonomických argumentov k politickým a zase naspäť ako kyvadlo. .v čom majú pravdu demokrati
Demokrati hovoria o nutnosti financovania štátnych programov a o rôznych skupinách obyvateľstva, ktoré by doplatili na škrty. Ak by zostal dlhový strop v súčasnej výške, vláda by podľa nich nemala peniaze pre dôchodcov, vojenských veteránov, ale údajne ani na platy pre vojakov v aktívnej službe. Znie to ako poplašné správy, no demokrati majú pravdu minimálne v tom, že pri súčasnej výške zadlženia je ťažké rozhodnúť, kde môže štát ušetriť tak, aby to malo citeľný výsledok. Ako napísal Jim Jubak, jeden z najznámejších ekonomických novinárov a zároveň investičných poradcov, aj keby sa eliminoval celý rozpočet vesmírnej agentúry NASA, z dlhu by ubudlo asi len 1,6 miliardy dolárov mesačne. A vynulovanie rozpočtu environmentálnej agentúry EPA by prinieslo federálnemu rozpočtu mesačný zisk 750 miliónov. V porovnaní s veľkosťou dlhu sú aj tieto sumy smiešne malé. Demokrati bijú na poplach, že škrty v rozpočte by uvrhli krajinu do ekonomickej recesie, z ktorej sa práve teraz horko-ťažko šplhá, že by narušili dôveru trhov a nutne zvýšili aj úrokové sadzby. To všetko by pocítili Američania na svojich vlastných domácich rozpočtoch. .republikáni tušia kompromis
Republikáni sú proti zvyšovaniu stropu verejného dlhu. A nie je to len ideologická póza. Vycítili šancu zastaviť šialené tempo zadlžovania a začať žiť v rámci možností. Vyčítajú Barackovi Obamovi, že pod jeho taktovkou sa štát rozbujnel a zadlžil ako ešte nikdy. Pripomínajú, že Obama sa o verejný dlh sotva staral, keď presadzoval svoju kontroverznú zmenu vo financovaní zdravotnej starostlivosti. (Nemožno však zabudnúť na fakt, že obrovské štátne výdavky produkovali aj republikánske administratívy.)
Republikáni majú pravdu v tom, že život v rámci možností je zdravý tak pre štát ako pre bežné domácnosti. Vedia, že čím viac rôznych vládnych podporných, pomocných, rozvojových a stimulačných programov sa z federálneho rozpočtu musí financovať, tým menšia je šanca na zníženie dlhu ako takého. A asi každému je jasné, že zvýšenie stropu pre dlh je len dočasná záplata. Problémom totiž nie je výška stropu pre dlh, ale výška dlhu ako takého. Formálne možno vyhlásiť akýkoľvek dlh za prijateľný, to však neznamená, že dlh sám zmizne alebo prestane byť pre krajinu bremenom. Lenže republikáni tušia aj to, že nejaký ten kompromis napokon uzrie svetlo sveta, a usilujú sa, aby výsledkom kompromisu bolo šetrenie na strane štátu a čo najmenšia záťaž pre daňových poplatníkov.
Koncom minulého týždňa to už naozaj vyzeralo na pokrok v rokovaniach medzi Barackom Obamom a Johnom A. Boehnerom, lídrom Kongresu. Napriek opatrným hodnoteniam, ktoré ponechávali priestor aj na úplné cúvnutie od dohody, prebiehala seriózna debata o stratégii nie priveľkého zvýšenia dlhového limitu vyváženého úspornými škrtmi. Republikáni sa stále dušovali, že si vymôžu záruky, aby štát nezvyšoval úroveň zdanenia a začal rozumnejšie hospodáriť. .riziká dohody
Politicky je kompromis jediným únosným riešením, pretože o štátnom bankrote sa v krajine stále ohrozenej recesiou a zaťaženej obrovskými vojenskými výdavkami vážne neuvažuje. Kompromis však prináša aj politické riziká a môže republikánom ubrať na dôveryhodnosti. Súčasnú väčšinu v Kongrese totiž nezískali len tak. Majú ju preto, lebo v kampani vytrvalo hlásali, že treba odučiť štát od večného rozhadzovania, ktorého výsledkom je verejný dlh.
A demokrati? Každý krok, ktorý budú ich tradiční priaznivci vnímať ako priveľký ústupok pred požiadavkami republikánov, im spočítajú. Verejný dlh je síce aktuálny problém, no voľby sú svojím spôsobom ešte aktuálnejšie. Lebo čokoľvek sa teraz v Kongrese povie a odohrá, bude mať dozvuky v roku 2012 pri hlasovacích urnách.
Dlhodobý trend dospel k hranici, za ktorou čaká katastrofa, pretože americký verejný dlh je momentálne astronomický: 14 a pol bilióna dolárov. Ak Spojené štáty prekročia takzvaný strop verejného dlhu, ktorý určuje Kongres, prakticky sa dostanú do bankrotu. Terajší strop je v podstate prečerpaný a spomínaný bankrot by mohol nastať už 2. augusta. A ako by na americký krach reagovali trhy, na to je nepríjemné čo i len pomyslieť. Tak sa hľadá riešenie.
Jedna možnosť je zvýšenie dlhového stropu, čo môže odhlasovať Kongres, to však v súčasnej situácii nie je jednoduché. O zvýšenie stropu sa totiž usiluje prezident Barack Obama a jeho administratíva. Proti zvyšovaniu stropu sú republikáni – a tí teraz majú v Kongrese väčšinu. Alebo, presnejšie, už vedia, že k zvýšeniu stropu zrejme dôjde, len počítajú, za akých podmienok ho umožnia. A tak je omylom nazdávať sa, že americký verejný dlh je len ekonomická téma. Diskusia sa pohybuje od ekonomických argumentov k politickým a zase naspäť ako kyvadlo. .v čom majú pravdu demokrati
Demokrati hovoria o nutnosti financovania štátnych programov a o rôznych skupinách obyvateľstva, ktoré by doplatili na škrty. Ak by zostal dlhový strop v súčasnej výške, vláda by podľa nich nemala peniaze pre dôchodcov, vojenských veteránov, ale údajne ani na platy pre vojakov v aktívnej službe. Znie to ako poplašné správy, no demokrati majú pravdu minimálne v tom, že pri súčasnej výške zadlženia je ťažké rozhodnúť, kde môže štát ušetriť tak, aby to malo citeľný výsledok. Ako napísal Jim Jubak, jeden z najznámejších ekonomických novinárov a zároveň investičných poradcov, aj keby sa eliminoval celý rozpočet vesmírnej agentúry NASA, z dlhu by ubudlo asi len 1,6 miliardy dolárov mesačne. A vynulovanie rozpočtu environmentálnej agentúry EPA by prinieslo federálnemu rozpočtu mesačný zisk 750 miliónov. V porovnaní s veľkosťou dlhu sú aj tieto sumy smiešne malé. Demokrati bijú na poplach, že škrty v rozpočte by uvrhli krajinu do ekonomickej recesie, z ktorej sa práve teraz horko-ťažko šplhá, že by narušili dôveru trhov a nutne zvýšili aj úrokové sadzby. To všetko by pocítili Američania na svojich vlastných domácich rozpočtoch. .republikáni tušia kompromis
Republikáni sú proti zvyšovaniu stropu verejného dlhu. A nie je to len ideologická póza. Vycítili šancu zastaviť šialené tempo zadlžovania a začať žiť v rámci možností. Vyčítajú Barackovi Obamovi, že pod jeho taktovkou sa štát rozbujnel a zadlžil ako ešte nikdy. Pripomínajú, že Obama sa o verejný dlh sotva staral, keď presadzoval svoju kontroverznú zmenu vo financovaní zdravotnej starostlivosti. (Nemožno však zabudnúť na fakt, že obrovské štátne výdavky produkovali aj republikánske administratívy.)
Republikáni majú pravdu v tom, že život v rámci možností je zdravý tak pre štát ako pre bežné domácnosti. Vedia, že čím viac rôznych vládnych podporných, pomocných, rozvojových a stimulačných programov sa z federálneho rozpočtu musí financovať, tým menšia je šanca na zníženie dlhu ako takého. A asi každému je jasné, že zvýšenie stropu pre dlh je len dočasná záplata. Problémom totiž nie je výška stropu pre dlh, ale výška dlhu ako takého. Formálne možno vyhlásiť akýkoľvek dlh za prijateľný, to však neznamená, že dlh sám zmizne alebo prestane byť pre krajinu bremenom. Lenže republikáni tušia aj to, že nejaký ten kompromis napokon uzrie svetlo sveta, a usilujú sa, aby výsledkom kompromisu bolo šetrenie na strane štátu a čo najmenšia záťaž pre daňových poplatníkov.
Koncom minulého týždňa to už naozaj vyzeralo na pokrok v rokovaniach medzi Barackom Obamom a Johnom A. Boehnerom, lídrom Kongresu. Napriek opatrným hodnoteniam, ktoré ponechávali priestor aj na úplné cúvnutie od dohody, prebiehala seriózna debata o stratégii nie priveľkého zvýšenia dlhového limitu vyváženého úspornými škrtmi. Republikáni sa stále dušovali, že si vymôžu záruky, aby štát nezvyšoval úroveň zdanenia a začal rozumnejšie hospodáriť. .riziká dohody
Politicky je kompromis jediným únosným riešením, pretože o štátnom bankrote sa v krajine stále ohrozenej recesiou a zaťaženej obrovskými vojenskými výdavkami vážne neuvažuje. Kompromis však prináša aj politické riziká a môže republikánom ubrať na dôveryhodnosti. Súčasnú väčšinu v Kongrese totiž nezískali len tak. Majú ju preto, lebo v kampani vytrvalo hlásali, že treba odučiť štát od večného rozhadzovania, ktorého výsledkom je verejný dlh.
A demokrati? Každý krok, ktorý budú ich tradiční priaznivci vnímať ako priveľký ústupok pred požiadavkami republikánov, im spočítajú. Verejný dlh je síce aktuálny problém, no voľby sú svojím spôsobom ešte aktuálnejšie. Lebo čokoľvek sa teraz v Kongrese povie a odohrá, bude mať dozvuky v roku 2012 pri hlasovacích urnách.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.