Antieurópanka?

.ešte pred summitom znervóznilo trhy vyjadrenie francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho, ktoré malo odznieť po jednom zasadaní vlády v Paríži: „Gréci robia, čo môžu. Vykonali toho už veľa. My tiež. Jediní, ktorým chýba solidarita, sú Nemci. Nemecký egoizmus je kriminálny: živí krízu.“ Sarkozyho hodnotenie azda viac než o egoizme Nemcov vypovedá o strachu Francúzov: keďže ich rizikové prirážky na dlhopisy sú nemalé, Paríž žiada masívnu pomoc pre Grécko aj ďalšie ohrozené štáty najmä z dôvodu, že sa sám bojí bláznenia finančných trhov. Ale kritikov Merkelovej zdržanlivosti nie je zďaleka počuť iba v južanských štátoch a Francúzsku, ale aj u nej doma. Der Spiegel citoval bývalého kancelára Helmuta Kohla, ktorý vraj v kruhu najbližších povedal, že Merkelová „mi ničí moju Európu“. Kohl to na rozdiel od Sarkozyho okamžite dementoval. A Spiegel naďalej trval na tom, že citát je presný. .nová doba
Čo sa stalo, že kancelárka, ešte pred rokmi oslavovaná ako „Lady Európa“, má v posledných mesiacoch taký zlý „európsky“ imidž? V prvom rade sú iste na vine zjednodušujúce mediálne skratky, ktorých obeťou sa teraz stala aj vrcholná nemecká politička. Tá je v niečom stále rovnaká: keď pred asi siedmimi rokmi Európska komisia zastavila disciplinárne konanie proti Schröderovmu Nemecku, ktoré niekoľko rokov v rade porušovalo Pakt stability a rastu, Merkelová, vtedy líderka opozičnej CDU, bola zhrozená. Vládnu ľavicu obvinila, že vyvinula na Brusel obrovský tlak, a novú, mäkšiu interpretáciu paktu označila za nebezpečnú. Odvtedy Merkelová tvrdí, že celú krízu v eurozóne spôsobilo nezodpovedné hromadenie dlhov zo strany členských štátov. Podľa kancelárky teda nejde o krízu eura ako takého – hoci je dnes zrejmé, že samotná existencia eura umožnila štátom ako Grécko fungovať v role čiernych pasažierov – ale o dlhovú krízu jednotlivých štátov. V tomto zmysle ostala Merkelová verná projektu otcov menovej únie. Ale v niečom sa pod vplyvom krízy zmenila aj samotná kancelárka. Tá už pochopiteľne nevidí Nemecko ako automatickú pokladnicu Európy na požiadanie. Merkelová minulý rok mnohých prekvapila aj názorom, že z eurozóny by malo byť možné vylúčiť krajiny, ktoré porušujú pravidlá. Keď teraz CSU, bavorská sestra CDU, vyšla s dokumentom, podľa ktorého treba skúmať, či integrácia nezašla priďaleko a či netreba vrátiť niektoré kompetencie späť z Bruselu na národné štáty, Merkelovej mlčanie si mnohí vyložili ako tichý súhlas „Antieurópanky“. Na rozdiel od svojho ministra financií Wolfganga Schäubleho, ktorý vníma Európsku úniu ako srdcovú záležitosť a osudové spoločenstvo, Merkelová nesníva o Spojených štátoch európskych. Vonkoncom sa ani neponáhľa do budovania hospodárskej únie, na čo chceli krízu eura využiť Sarkozy aj Schäuble. .bez emócií a bez kompasu
Rozdiel medzi emocionálne chladnou Merkelovou a generáciou povojnových nemeckých politikov, ktorá odišla s Helmutom Kohlom a ktorá neustále napredovanie integrácie videla ako svoj veľký projekt, je prirodzený. Aj pre Merkelovú je EÚ garanciou mieru, no jej život v NDR utvárali iné skúsenosti. Vyrastala ako dcéra evanjelického farára Horsta Kasnera, prezývaného aj „červený Kasner“, ktorý sa presťahoval z Hamburgu do NDR. Komunistom pomáhal v rozkladnej cirkevnej politike a mladá Angela sa na vysokej škole angažovala v mládežníckej organizácii strany ako kultúrna agitátorka. Neskôr sa ambiciózna fyzička vo vzťahu k otcovi emancipovala a po páde Berlínskeho múru postupne zakotvila v Kohlovej CDU, kde okamžite zaujala svojím politickým talentom. Merkelovej životopisec Gerd Langguth tvrdí, že nemožno pochopiť 57-ročnú Merkelovú, ktorej akoby chýbal pevný politický kompas, bez toho, aby sme vnímali jej zložitý život v NDR. .urobíme, čo treba
V prípade kancelárky je naozaj ťažké rozpoznať jej politickú líniu v mnohých oblastiach. Merkelová je známa tým, že si študuje problémy do najväčších detailov, čím vie aj na európskej úrovni pretromfnúť spoludiskutujúcich politikov. Ale ani politicky zasvätenejšia časť verejnosti presne nevie, čo Merkelová v skutočnosti chce, a či vôbec niekam smeruje. Platí to pri vnútronemeckých témach, ale aj pri kríze eurozóny, kde kancelárka hovorí najmä vety typu „Urobíme to, čo treba urobiť“. Merkelovej prekliatie sa začalo na začiatku minulého roka, keď najskôr odmietala počuť o pôžičke Grécka, až ju lídri eurozóny a finančné trhy dotlačili súhlasiť so 110-miliardovou pôžičkou. Odvtedy kancelárke kritici neustále pripomínajú, že je len štvancom, ktorý Európu napriek kľúčovej politickej pozícii nevedie, ale vždy si po týždňoch váhania a špekulovania nechá vnútiť riešenie, ktoré predtým nechcela.
Tá kritika je sčasti nespravodlivá: Merkelová v jednotlivostiach navrhuje a neraz aj presadí rozumnejšie návrhy, ako naposledy zapojenie bánk do záchrany Grécka. Ale je faktom, že pri Merkelovej je možné všeličo: čoskoro možno spolu so Sarkozym slávnostne oznámi, je načase zriadiť hospodársku úniu so spoločným európskym ministrom financií.