Izraelská stredná trieda vymiera, pribúda chudobných, kým bohatí sú ešte bohatší.
Tí, čo aspoň trochu rozumejú ekonomickým pravidlám, hovoria jasne: Izrael platí daň za takmer úplnú monopolizáciu v niektorých oblastiach, za svoje kartely, za bezočivosť obchodných reťazcov a aj za to, že bohatstvo drží v rukách niekoľko rodín. .astronomické ceny
Na hlavnej telavivskej triede už niekoľko dní stanujú mladí ľudia, ktorí protestujú proti cenám nájomného a bytov v meste. Tel Aviv sa stal pre ľudí nedostupným snom. Nájomné za 50 štvorcových metrov priestoru sa pohybuje okolo tisícky eur bez poplatkov. Často bez klimatizácie, so sanitárnym vybavením a kuchyňou zo 60. rokov. V Izraeli nájomca platí aj daň mestu, ktorá môže byť okolo sto eur mesačne.
Platiť nájom v lepších štvrtiach mesta (trojizbový byt v širšom centre za 1300 eur) si môže dovoliť čoraz menej ľudí. Pozor, hovoríme o vzdelaných, usilovných, slušne platených, zdravých mladých ľuďoch, ktorí svoje peniaze neprepijú, neprefajčia a majú aspoň nejakú predstavu o tom, že treba myslieť aj na zadné vrátka.
Tí teraz sedia v stanoch postavených v tieni telavivských vežiakov, kde len minulý týždeň padol ďalší rekord, keď tam predali penthouse za 34 miliónov eur. Horentné sumy za luxusné byty v Tel Avive ťahajú hore aj ceny „normálnych“ bytov so štandardnou rozlohou a vybavením.
Aviva a Ben Feldman majú takmer 40 rokov a sú rodičmi jedinej dcéry. Obaja sú projektoví manažéri v nadnárodnej firme a každý mesiac donesú domov spolu 11 tisíc eur. Obaja majú trinásty plat, bonusy a obaja používajú služobné auto. Povedali by ste, že sú to viac ako slušní zástupcovia solídnej strednej triedy.
No na štvorizbový byt v Tel Avive nemajú ani s pomocou hypotéky. Žijú 20 kilometrov odtiaľ, kde za cenu trojizbového bytu v Tel Avive dostali byt s dvomi terasami a rozlohou takmer 200 štvorcových metrov. Aj s relatívne slušným úverom. .predražený tovar
Feldmanovci služobne veľa cestujú a porovnávajú ceny v Európe a Izraeli. Patria medzi tých Izraelčanov, ktorí sa pýtajú, ako je možné, že za rovnaký tovar či značku sa v Izraeli platí niekoľkonásobne viac. To, čo Feldmanovci vidia pri svojich cestách, potvrdzujú aj reálne čísla.
Ekonomický týždenník Marker robil nedávno prieskum, z ktorého vyšlo, že Izraelčania platia napríklad za víno, ryby, ale aj za taký bežný tovar ako cesnak, strukoviny či zubnú pastu dva až štyrikrát viac ako v Európe. Časopis citoval importéra vín, ktorý nakupuje liter vína za štyri eurá, zaplatí necelé euro a pol na dovoznej dani a v supermarkete potom vidí, že jeho fľašu vína predávajú minimálne za desať eur. Hoci v Izraeli sú pomerne vysoké dovozné dane, hlavne na potravinárske výrobky, väčšina ekonómov z premrštených cien viní obchodné reťazce a kartelové vzťahy medzi nimi.
Bojkot syra však ukázal, že to môže byť cesta ako zastaviť zdieranie zo strany supermarketov. Keď Izraelčania pár dní nekupovali syr „cottage“, zbadali sa supermarkety, výrobcovia a aj vláda, ktorá opäť (nie príliš systémovo a prudko populisticky) navrhuje, aby sa pri niektorých základných potravinách stanovil maximálny zisk obchodníkov.
Izraelčania v zásade veria slobodnému trhu a jeho neviditeľnej ruke, ale myslia si, že v židovskom štáte je trh príliš deformovaný na to, aby mohol byť slobodný. Deformuje ho ochranárstvo domácich farmárov, neprimerané dovozné dane (u áut napríklad takmer sto percent, čo znamená, že aj najlacnejšia škodovka tu stojí viac ako 19-tisíc eur), rovnako ako rodinkárstvo a kartelové vzťahy medzi reťazcami, ktoré sa len ťažko prelamujú. .izraelský sen
Všetko smeruje k tomu, že z izraelského sna, ktorý je totožný s americkým snom, sa stáva nočná mora. Generácie Izraelčanov chceli presne to, čo Američania: lepšiu budúcnosť pre svoje deti a veľkú šancu, že ak budú tvrdo a poctivo pracovať, dosiahnu, čo si zaumienia. V Izraeli začína prevládať názor, že to už nestačí.
Prepad strednej triedy v krajine, kde je veľká časť populácie odkázaná na sociálne dávky, môže byť nebezpečnou vecou. Je zrejmé, že nie každý musí bývať v Tel Avive, a ani lacný syr nie je základné ľudské právo. To vedia aj tí, čo protestujú proti narastajúcim životným nákladom, ktoré drvia čoraz viac rodín.
Ich argumenty však nie sú úplne od veci. Čo pre nás robí štát, pre ktorý ideme všetci v 18. roku do armády, ktorému odvádzame dane a ktorý napriek všetkému neopúšťame, hoci by sme si s našimi vedomosťami a skúsenosťami niekde v Európe či Amerike mohli za náš plat dovoliť oveľa viac?
Pred zhruba dvadsiatimi piatimi rokmi zažil Izrael veľkú sociálnu premenu vyplývajúcu z toho, že ľavica prestala byť jedinou reálnou politickou platformou. Uvoľnili sa regulácie, naštartovala sa privatizácia, nastal boom boháčov aj zbohatlíkov. Izraelčania si mohli dovoliť viac, začali cestovať a celkovo sa prehodnotila definícia pojmu slušný život. Ešte teraz stretnete v Izraeli ľudí, ktorí vám budú pyšne rozprávať, za koľko si v Izraeli kúpil ruský oligarcha byt a čo všetko si môže dovoliť. Nevadí, že dotyčný je v mínuse a nikdy si nenasporí ani na jednoizbový byt niekde na periférii. .hnev ľudu
Niektorí izraelskí komentátori už hovoria o tom, že Netanjahuovu vládu neohrozuje nečinnosť v mierovom procese, ale hnev strednej triedy. Netanjahu sa vyhovára na to, že za neprimerané ceny bytov môže byrokracia, ktorá spomaľuje plány na výstavbu sociálnych bytov, či banky, ktoré sú na rozdiel od anglosaského sveta pri uzatváraní hypoték viac ako konzervatívne, a tak mnohým ľuďom nezostáva nič iné ako prenájom.
Bol to práve Netanjahu, kto pred rokmi podnikol odvážnu reformu sociálneho systému a dostal Izrael z problémov. Ale teraz mu ťah na bránku chýba a môže na to doplatiť. Dokonca aj médiá otvorene blízke vláde ho vystríhajú. Analytik denníka Jerusalem Post Gil Hofmann to napísal jasne: „Sociálne hnutia, ako je toto, majú tendenciu správať sa ako snehové gule. Nabaľujú sa ďalšie problémy, sociálne hnutie prerastá do politického a ciele sú zrazu širšie ako pôvodný zámer. Všetko sa to môže skončiť predčasnými voľbami.“ Autorka je publicistka, žije v Izraeli.
Tí, čo aspoň trochu rozumejú ekonomickým pravidlám, hovoria jasne: Izrael platí daň za takmer úplnú monopolizáciu v niektorých oblastiach, za svoje kartely, za bezočivosť obchodných reťazcov a aj za to, že bohatstvo drží v rukách niekoľko rodín. .astronomické ceny
Na hlavnej telavivskej triede už niekoľko dní stanujú mladí ľudia, ktorí protestujú proti cenám nájomného a bytov v meste. Tel Aviv sa stal pre ľudí nedostupným snom. Nájomné za 50 štvorcových metrov priestoru sa pohybuje okolo tisícky eur bez poplatkov. Často bez klimatizácie, so sanitárnym vybavením a kuchyňou zo 60. rokov. V Izraeli nájomca platí aj daň mestu, ktorá môže byť okolo sto eur mesačne.
Platiť nájom v lepších štvrtiach mesta (trojizbový byt v širšom centre za 1300 eur) si môže dovoliť čoraz menej ľudí. Pozor, hovoríme o vzdelaných, usilovných, slušne platených, zdravých mladých ľuďoch, ktorí svoje peniaze neprepijú, neprefajčia a majú aspoň nejakú predstavu o tom, že treba myslieť aj na zadné vrátka.
Tí teraz sedia v stanoch postavených v tieni telavivských vežiakov, kde len minulý týždeň padol ďalší rekord, keď tam predali penthouse za 34 miliónov eur. Horentné sumy za luxusné byty v Tel Avive ťahajú hore aj ceny „normálnych“ bytov so štandardnou rozlohou a vybavením.
Aviva a Ben Feldman majú takmer 40 rokov a sú rodičmi jedinej dcéry. Obaja sú projektoví manažéri v nadnárodnej firme a každý mesiac donesú domov spolu 11 tisíc eur. Obaja majú trinásty plat, bonusy a obaja používajú služobné auto. Povedali by ste, že sú to viac ako slušní zástupcovia solídnej strednej triedy.
No na štvorizbový byt v Tel Avive nemajú ani s pomocou hypotéky. Žijú 20 kilometrov odtiaľ, kde za cenu trojizbového bytu v Tel Avive dostali byt s dvomi terasami a rozlohou takmer 200 štvorcových metrov. Aj s relatívne slušným úverom. .predražený tovar
Feldmanovci služobne veľa cestujú a porovnávajú ceny v Európe a Izraeli. Patria medzi tých Izraelčanov, ktorí sa pýtajú, ako je možné, že za rovnaký tovar či značku sa v Izraeli platí niekoľkonásobne viac. To, čo Feldmanovci vidia pri svojich cestách, potvrdzujú aj reálne čísla.
Ekonomický týždenník Marker robil nedávno prieskum, z ktorého vyšlo, že Izraelčania platia napríklad za víno, ryby, ale aj za taký bežný tovar ako cesnak, strukoviny či zubnú pastu dva až štyrikrát viac ako v Európe. Časopis citoval importéra vín, ktorý nakupuje liter vína za štyri eurá, zaplatí necelé euro a pol na dovoznej dani a v supermarkete potom vidí, že jeho fľašu vína predávajú minimálne za desať eur. Hoci v Izraeli sú pomerne vysoké dovozné dane, hlavne na potravinárske výrobky, väčšina ekonómov z premrštených cien viní obchodné reťazce a kartelové vzťahy medzi nimi.
Bojkot syra však ukázal, že to môže byť cesta ako zastaviť zdieranie zo strany supermarketov. Keď Izraelčania pár dní nekupovali syr „cottage“, zbadali sa supermarkety, výrobcovia a aj vláda, ktorá opäť (nie príliš systémovo a prudko populisticky) navrhuje, aby sa pri niektorých základných potravinách stanovil maximálny zisk obchodníkov.
Izraelčania v zásade veria slobodnému trhu a jeho neviditeľnej ruke, ale myslia si, že v židovskom štáte je trh príliš deformovaný na to, aby mohol byť slobodný. Deformuje ho ochranárstvo domácich farmárov, neprimerané dovozné dane (u áut napríklad takmer sto percent, čo znamená, že aj najlacnejšia škodovka tu stojí viac ako 19-tisíc eur), rovnako ako rodinkárstvo a kartelové vzťahy medzi reťazcami, ktoré sa len ťažko prelamujú. .izraelský sen
Všetko smeruje k tomu, že z izraelského sna, ktorý je totožný s americkým snom, sa stáva nočná mora. Generácie Izraelčanov chceli presne to, čo Američania: lepšiu budúcnosť pre svoje deti a veľkú šancu, že ak budú tvrdo a poctivo pracovať, dosiahnu, čo si zaumienia. V Izraeli začína prevládať názor, že to už nestačí.
Prepad strednej triedy v krajine, kde je veľká časť populácie odkázaná na sociálne dávky, môže byť nebezpečnou vecou. Je zrejmé, že nie každý musí bývať v Tel Avive, a ani lacný syr nie je základné ľudské právo. To vedia aj tí, čo protestujú proti narastajúcim životným nákladom, ktoré drvia čoraz viac rodín.
Ich argumenty však nie sú úplne od veci. Čo pre nás robí štát, pre ktorý ideme všetci v 18. roku do armády, ktorému odvádzame dane a ktorý napriek všetkému neopúšťame, hoci by sme si s našimi vedomosťami a skúsenosťami niekde v Európe či Amerike mohli za náš plat dovoliť oveľa viac?
Pred zhruba dvadsiatimi piatimi rokmi zažil Izrael veľkú sociálnu premenu vyplývajúcu z toho, že ľavica prestala byť jedinou reálnou politickou platformou. Uvoľnili sa regulácie, naštartovala sa privatizácia, nastal boom boháčov aj zbohatlíkov. Izraelčania si mohli dovoliť viac, začali cestovať a celkovo sa prehodnotila definícia pojmu slušný život. Ešte teraz stretnete v Izraeli ľudí, ktorí vám budú pyšne rozprávať, za koľko si v Izraeli kúpil ruský oligarcha byt a čo všetko si môže dovoliť. Nevadí, že dotyčný je v mínuse a nikdy si nenasporí ani na jednoizbový byt niekde na periférii. .hnev ľudu
Niektorí izraelskí komentátori už hovoria o tom, že Netanjahuovu vládu neohrozuje nečinnosť v mierovom procese, ale hnev strednej triedy. Netanjahu sa vyhovára na to, že za neprimerané ceny bytov môže byrokracia, ktorá spomaľuje plány na výstavbu sociálnych bytov, či banky, ktoré sú na rozdiel od anglosaského sveta pri uzatváraní hypoték viac ako konzervatívne, a tak mnohým ľuďom nezostáva nič iné ako prenájom.
Bol to práve Netanjahu, kto pred rokmi podnikol odvážnu reformu sociálneho systému a dostal Izrael z problémov. Ale teraz mu ťah na bránku chýba a môže na to doplatiť. Dokonca aj médiá otvorene blízke vláde ho vystríhajú. Analytik denníka Jerusalem Post Gil Hofmann to napísal jasne: „Sociálne hnutia, ako je toto, majú tendenciu správať sa ako snehové gule. Nabaľujú sa ďalšie problémy, sociálne hnutie prerastá do politického a ciele sú zrazu širšie ako pôvodný zámer. Všetko sa to môže skončiť predčasnými voľbami.“ Autorka je publicistka, žije v Izraeli.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.