Hranica: príležitosť aj diagnóza

Keď sme pred dvomi týždňami uverejnili v .týždni text Sándora Máraia Maďarské Košice, v redakcii vznikla zaujímavá polemika o tom, či sa na tohto výborného spisovateľa v jeho rodnom meste skutočne „nenalepilo ani jedno slovenské slovo“. Je to vôbec možné? „V Košiciach sa nikdy nehovorilo po slovensky,“ píše Márai o meste, v ktorom sa v čase jeho mladosti dvaja z troch obyvateľov považovali za Slovákov. Myslím, že Sándor Márai má na mysli svoje, teda maďarské Košice, a z tohto hľadiska má ak už nie historickú, tak určite spomienkovo-literárnu pravdu.
Rozmýšľal som nad tým pri čítaní Hraničného prípadu Pétra Hunčíka. Jeho román (ako nakoniec aj jeho život) sa odohráva v Šahách, teda v meste, ktoré patrí do tej istej krajiny, v akej som vyrastal aj ja. A pritom je to v istom zmysle úplne iný svet. V „mojom Slovensku“, teda v prostredí, v ktorom som vyrastal, sa totiž (parafrázujúc Máraia) „nikdy nehovorilo po maďarsky“ a maďarské slová, ktoré sa na mňa „nalepili“, sú okrem slávnej otázky „Hól van a Vinetou“ nepublikovateľné.
Maďari totiž vedia nádherne nadávať: „Ja vášho andela na vŕbe aj s jeho plechovou trúbou, čvarga jedna nemóresná, prepadnite sa aj s celým tým všivavým svetom,“ kričí na celé Šahy v prvej vete Hraničného prípadu Sóbujtó, zvláštny ujko, ktorý si veľa pamätá, a preto istá skepsa voči upadajúcim mravom je uňho pochopiteľná. Hunčíkov román je presne o tej „nemóresnej čvarge“ a o tom „všivavom svete“. A o živote na hranici.
„Z našich tichých riek urobili hranice, zmenila sa zástava aj štátny znak, úrady hovoria inou rečou, v školách visia na stene obrazy iných ľudí. A toto všetko je ešte len začiatok. (...) Boľševická propaganda už číha pod našimi oknami, fašista Mussolini chce vydierať Svätého otca, a filozofi s fyzikmi svorne hlásajú, že všetko je relatívne, že v celom vesmíre niet jediného pevného bodu. A nešťastný občan len krúti hlavou, kadiaľ teraz ďalej,“ hovorí z kazateľnice šahanského kostola odvážny otec Miklós krátko pred vojnou.
Román Hraničný prípad je o životnej skúsenosti jednej generácie v hraničnom maďarskom meste s vitálnou židovskou a slovenskou menšinou počas niekoľkých desaťročí búrlivého dvadsiateho storočia. Rozpad monarchie, prvú republiku, druhú vojnu s domácky krutou podobou nacizmu, komunizmus so stalinským terorom a dubčekovským odmäkom sme zažili aj my a naši rodičia či starí rodičia. V Šahách (a ďalších maďarských mestách na juhu Slovenska) to však bolo iné, komplikovanejšie. Najprv ich rozhodnutím veľmocí priradili k Československu, potom si ich k sebe privinulo horthyovské Maďarsko, dotkli sa ich Benešove dekréty aj maďarská revolúcia v roku 1956, komunistický pseudointernacionalizmus. A v auguste 68 do ich mestečka vošli „bratské“ maďarské tanky. Ich svet bol v mnohom otvorenejší – Budapešť bola blízko, spolužitie viacerých etník videlo ku kozmopolitizmu, no v niečom aj oveľa uzavretejší – všetko sa nakoniec premietalo do „maďarskej otázky“ („Naše domáce príbehy sa vždy končili tým, že s nami, Maďarmi, vždy vybabral  aj Západ, aj Moskva.“). Život na hranici tak bol príležitosťou aj diagnózou.
Péter Hunčík obsadil svoj román množstvom zvláštnych postavičiek. Často mení rozprávačov, vďaka čomu čitateľ stráca prehľad o tom, kto je komu strýko, brat či sesternica. Vôbec to však nevadí. Človek sa do rozprávania ponára, až ho úplne obklopí a sám sa stáva jeho postavou.
Pre nás, príslušníkov „väčšinového národa“ je Hraničný prípad nesmierne cenným čítaním. S prekvapením zisťujeme, že naši maďarskí priatelia, žijúc v tej istej krajine ako my, majú za sebou inú, zložitejšiu životnú skúsenosť. No a okrem toho je táto kniha aj vzrušujúcim, miestami priam zábavným čítaním. Péter Hunčík: Hraničný prípad Preklad: Magda Takáčová, Mária Ličková. Kalligram, 2011.