Ten bilbord je naozaj desivý. Človiečik, ktorý sa ešte nenadýchol, ale už vidno jeho kontúry, je roztrhaný na kusy. Naše ulice, námestia a duše už pár týždňov akosi nevedia, čo s tým.
Reklamné plochy pritom úplne milujeme. Uisťujú nás, že šťastie je na dosah, a dávajú nám slastný pocit, že biznis u nás funguje.
Chceme to jagavo, chceme to denne, a hlavne to chceme všade. Ale nie takto. Najradšej na tých pustých plochách hltáme modelky podozrivo dokonalých tvarov a podozrivo prázdnych pohľadov alebo výhodne poistené, a preto sladučko usmiate rodinky, alebo aspoň blýskavé autá. Veci, ktoré sa sľubujú stať naplnením nášho, takého prázdneho života, pozlátka namiesto zlata, to áno, to môžeme, to si prosíme, ale bezmocné ľudské torzo, celé v krvi?
Zrazu odvraciame zrak, protestujeme, a najnovšie už aj tárame o neetickej reklame. Lenže ak je táto neetická, a ničí náš pestovaný útlocit, čo potom tie úbohé dievčatá, použité ako kus chutnučkého mäsa všade, kam sa len dá dovidieť? A čo spojenie prachov a šťastia, akým nás denne urážajú takmer všetky bilbordy finančných inštitúcií? A čo arcilživé bilbordy skazených politikov pred každými voľbami? Tie nekazia náš vnútorný svet a nedeformujú naše deti? Ale kazia, dokonca omnoho viac a oveľa účinnejšie, než dvojtýždňový pohľad na brutálny chirurgický zákrok.
Tu je v hre niečo iné.
Viem, je to úzus, naša spoločná dohoda, ktorou sme vymedzili, ako si tu môžeme kaziť vkus. Ponižovanie žien v beauty verzii áno, tupé ego našich vidieckych celebrít áno, duševné mojsejovské orgie áno, kecy a podvody prihrubých politikov áno, to všetko patrí na bilbord. Ale potrat nie. Len to, preboha, nie. Na tom sme sa predsa nedohodli.
Ten bilbord sa mi vôbec nepáči. Je príliš naturalistický, hrubý, príliš ťahá na hlučné verejné miesta to, čo má pôsobiť v tichu srdca. A asi aj ubližuje ženám, ktoré potratili nechtiac. Vždy, keď ho zbadám, strasie ma. Ale jedno mu neviem uprieť – odhalil pred našimi očami to, čo malo ostať skryté. Odhalil, že naša slovná finta „umelé prerušenie tehotenstva“ je úbohá. To spojenie, ktoré sme si celkom šikovne vytvorili, aby sme ostali pokojní, pôsobí neutrálne, takmer ako kozmetická operácia. Ale ten bilbord neutrálny nie je. Je popisný, lingvisticky neprikrášlený, a naozaj desivý. A ten des ukazuje priamo na nás, na náš život, naše rozhodnutia, naše vzťahy. Toto spôsobujem? Asi preto ten hluk našich protestov, a práve preto ten dvojitý meter radných o neetickej reklame.
Pozerať sa na ten bilbord je strašne ťažké. Asi by mal vyzerať inak, a možno by sa jeho nadšení autori mali rovnako nadšene pýtať, či sami neskĺzli na úroveň brutálnej reality šou. Jedno však ten obdĺžnik smrti dosiahol – rozochvel to, čo v nás už malo ostať nehybné.
.štefan Hríb
Reklamné plochy pritom úplne milujeme. Uisťujú nás, že šťastie je na dosah, a dávajú nám slastný pocit, že biznis u nás funguje.
Chceme to jagavo, chceme to denne, a hlavne to chceme všade. Ale nie takto. Najradšej na tých pustých plochách hltáme modelky podozrivo dokonalých tvarov a podozrivo prázdnych pohľadov alebo výhodne poistené, a preto sladučko usmiate rodinky, alebo aspoň blýskavé autá. Veci, ktoré sa sľubujú stať naplnením nášho, takého prázdneho života, pozlátka namiesto zlata, to áno, to môžeme, to si prosíme, ale bezmocné ľudské torzo, celé v krvi?
Zrazu odvraciame zrak, protestujeme, a najnovšie už aj tárame o neetickej reklame. Lenže ak je táto neetická, a ničí náš pestovaný útlocit, čo potom tie úbohé dievčatá, použité ako kus chutnučkého mäsa všade, kam sa len dá dovidieť? A čo spojenie prachov a šťastia, akým nás denne urážajú takmer všetky bilbordy finančných inštitúcií? A čo arcilživé bilbordy skazených politikov pred každými voľbami? Tie nekazia náš vnútorný svet a nedeformujú naše deti? Ale kazia, dokonca omnoho viac a oveľa účinnejšie, než dvojtýždňový pohľad na brutálny chirurgický zákrok.
Tu je v hre niečo iné.
Viem, je to úzus, naša spoločná dohoda, ktorou sme vymedzili, ako si tu môžeme kaziť vkus. Ponižovanie žien v beauty verzii áno, tupé ego našich vidieckych celebrít áno, duševné mojsejovské orgie áno, kecy a podvody prihrubých politikov áno, to všetko patrí na bilbord. Ale potrat nie. Len to, preboha, nie. Na tom sme sa predsa nedohodli.
Ten bilbord sa mi vôbec nepáči. Je príliš naturalistický, hrubý, príliš ťahá na hlučné verejné miesta to, čo má pôsobiť v tichu srdca. A asi aj ubližuje ženám, ktoré potratili nechtiac. Vždy, keď ho zbadám, strasie ma. Ale jedno mu neviem uprieť – odhalil pred našimi očami to, čo malo ostať skryté. Odhalil, že naša slovná finta „umelé prerušenie tehotenstva“ je úbohá. To spojenie, ktoré sme si celkom šikovne vytvorili, aby sme ostali pokojní, pôsobí neutrálne, takmer ako kozmetická operácia. Ale ten bilbord neutrálny nie je. Je popisný, lingvisticky neprikrášlený, a naozaj desivý. A ten des ukazuje priamo na nás, na náš život, naše rozhodnutia, naše vzťahy. Toto spôsobujem? Asi preto ten hluk našich protestov, a práve preto ten dvojitý meter radných o neetickej reklame.
Pozerať sa na ten bilbord je strašne ťažké. Asi by mal vyzerať inak, a možno by sa jeho nadšení autori mali rovnako nadšene pýtať, či sami neskĺzli na úroveň brutálnej reality šou. Jedno však ten obdĺžnik smrti dosiahol – rozochvel to, čo v nás už malo ostať nehybné.
.štefan Hríb
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.