Keď prichádzate do Banskej Štiavnice od Bratislavy alebo od Zvolena, nemôžete Šobov minúť. Idete kľukatou cestou do kopca a keď prvýkrát v údolí pred sebou zbadáte štiavnickú Kalváriu, ste v Šobove. Na ľavej strane cesty uvidíte tri sivé bytovky, vpravo sa týči výťahová veža dnes už nefunkčnej bane a pred ňou stojí budova, v ktorej boli pôvodne kancelárie a dnes sú v nej sociálne byty. Bez ohľadu na to, v ktorú dennú či večernú hodinu Šobovom prechádzate, na obidvoch stranách cesty uvidíte množstvo detí. Rómskych detí, lebo v Šobove bývajú iba Rómovia.
Minulý rok v Šobove spomalil architekt a basgitarista skupiny Para Matúš Vallo. Niekde v Žarnovici videl plagát oznamujúci, že sa tu koná „rómsky bašável“, a tak bol zvedavý. Stalo sa mu to, čo nám minulý víkend: pred autom sa objavil obyvateľ Šobova v reflexnej veste a navigoval ho na parkovisko. Tak sa Matúš zúčastnil bašávelu a zoznámil sa pritom s manželmi Markou a Jarom Koledovcami. Aj oni sú Rómovia, a hoci nebývajú na Šobove, trávia tu veľa času. Založili škôlku aj komunitné centrum a všemožne pomáhajú miestnym deťom. Spolu s Marekom Kapustom zo štiavnickej Art Cafe tu už niekoľko rokov organizujú aj onen bašável. Tak vznikol nápad usporiadať tento rok festival Spolu Šobov, na ktorom okrem rómskych kapiel a tanečných súborov vystúpia aj skupiny Bez ladu a skladu, Para, Compaňeros, Billy Barman a Walter Schnitzelson (posledné dve kapely premiešané v jednej koncertnej zostave).
V slnečné sobotné popoludnie teda podľa inštrukcií navigátora v reflexnej veste parkujeme na festivalovom parkovisku. Matúš nás zoznamuje s miestnymi aktivistami, ukazuje nám do svahu vrezané futbalové ihrisko (pred naším príchodom tu členovia skupiny Para zohrali zápas s výberom Šobova: „Napriek tomu, že som im nadržiaval, prehrali,“ hovorí rozhodca zápasu, režisér Juraj Johanides), priestory materskej škôlky (pozeráme si kresby a fotografie na stenách a je nám jasné, že sa tu aj mimo festivalu dejú výborné veci), zvlášť je hrdý na pódium, tanečný parket a lavičky pre divákov, ktoré pred festivalom postavili miestni obyvatelia.
Na tanečnom parkete medzitým začínajú tancovať tanečníčky zo súboru Čercheňora. V priebehu popoludnia vidíme niekoľko tanečných a hudobných súborov z Detvy, Žarnovice a Šobova. Zaujala nás kapela Romano iľo s výborným gitaristom a hardrocková skupina Everest s Jarom Koledom ako spevákom („Želám ti správny smer, aj Kolumbus splnil sen,“ spieva Jaro v jednom refréne). Pod pódiom a okolo parketu sú prevažne Rómovia, Gadžovia sedia obďaleč na lavičkách. Zloženie divákov sa zmení pri „bielych“ kapelách Compaňeros a Billy Barman / Walter Schnitzelson. Je to v poriadku. Každý máme svoju hudbu. Keď však (opakovane) odchádzam na druhú stranu cesty na pivo, viem, že napriek rôznosti hudobného vkusu sme tu spolu. Stojíme pri výčape, debatujeme, zoznamujeme sa, pri stole sedia dvaja Rómovia s gitarami a vytvárajú k tomu všetkému skvelú hudobnú kulisu. „Niet tu roboty,“ hovorí mi jeden nový kamarát s potetovanou hruďou. To je ten problém. Okrem výčapníčok a predavačiek v obchode tu takmer nikto nemá prácu. Keďže aj v „bielej“ Štiavnici je vysoká nezamestnanosť, niet veľa dôvodov na optimizmus.
O šiestej večer sa začína koncert Pary. Pred pódiom je niekoľko stoviek ľudí. Gadžovia poskakujú, rómski chlapci sa s úctou pozerajú na Laskyho a jeho kolegov, podnapitá Rómka sa vlní pod pódiom. Po Pare prichádza Gypsi Band a vtedy už tancujú všetci. V tej chvíli sa mi zdá, že všetko je presne tak, ako má byť.
Keď na druhý deň debatujeme v Art Cafe o rómsko-gadžovskom spolužití, je nám všetkým jasné, že problém nielenže existuje, ale možno ani nemá riešenie. Rómovia sú vytlačení z mesta, na pracovnom trhu sú diskriminovaní, „normálne“ spolužitie sa zdá nemožné. A predsa: pred niekoľkými rokmi chodili skoro všetky šobovské deti do osobitnej školy, dnes sú vďaka starostlivosti manželov Koledovcov medzi nimi veľmi dobrí žiaci, dokonca čistí jednotkári. A predsa: aspoň dva dni sme boli na Šobove spolu a bolo nám dobre. Vôbec to nie je málo. Marke a Jarovi, Matúšovi a (jeho manželke) Linde, Oliverovi Sadovskému, Marekovi Kapustovi a všetkým Šobovčanom za to patrí veľká vďaka.
Minulý rok v Šobove spomalil architekt a basgitarista skupiny Para Matúš Vallo. Niekde v Žarnovici videl plagát oznamujúci, že sa tu koná „rómsky bašável“, a tak bol zvedavý. Stalo sa mu to, čo nám minulý víkend: pred autom sa objavil obyvateľ Šobova v reflexnej veste a navigoval ho na parkovisko. Tak sa Matúš zúčastnil bašávelu a zoznámil sa pritom s manželmi Markou a Jarom Koledovcami. Aj oni sú Rómovia, a hoci nebývajú na Šobove, trávia tu veľa času. Založili škôlku aj komunitné centrum a všemožne pomáhajú miestnym deťom. Spolu s Marekom Kapustom zo štiavnickej Art Cafe tu už niekoľko rokov organizujú aj onen bašável. Tak vznikol nápad usporiadať tento rok festival Spolu Šobov, na ktorom okrem rómskych kapiel a tanečných súborov vystúpia aj skupiny Bez ladu a skladu, Para, Compaňeros, Billy Barman a Walter Schnitzelson (posledné dve kapely premiešané v jednej koncertnej zostave).
V slnečné sobotné popoludnie teda podľa inštrukcií navigátora v reflexnej veste parkujeme na festivalovom parkovisku. Matúš nás zoznamuje s miestnymi aktivistami, ukazuje nám do svahu vrezané futbalové ihrisko (pred naším príchodom tu členovia skupiny Para zohrali zápas s výberom Šobova: „Napriek tomu, že som im nadržiaval, prehrali,“ hovorí rozhodca zápasu, režisér Juraj Johanides), priestory materskej škôlky (pozeráme si kresby a fotografie na stenách a je nám jasné, že sa tu aj mimo festivalu dejú výborné veci), zvlášť je hrdý na pódium, tanečný parket a lavičky pre divákov, ktoré pred festivalom postavili miestni obyvatelia.
Na tanečnom parkete medzitým začínajú tancovať tanečníčky zo súboru Čercheňora. V priebehu popoludnia vidíme niekoľko tanečných a hudobných súborov z Detvy, Žarnovice a Šobova. Zaujala nás kapela Romano iľo s výborným gitaristom a hardrocková skupina Everest s Jarom Koledom ako spevákom („Želám ti správny smer, aj Kolumbus splnil sen,“ spieva Jaro v jednom refréne). Pod pódiom a okolo parketu sú prevažne Rómovia, Gadžovia sedia obďaleč na lavičkách. Zloženie divákov sa zmení pri „bielych“ kapelách Compaňeros a Billy Barman / Walter Schnitzelson. Je to v poriadku. Každý máme svoju hudbu. Keď však (opakovane) odchádzam na druhú stranu cesty na pivo, viem, že napriek rôznosti hudobného vkusu sme tu spolu. Stojíme pri výčape, debatujeme, zoznamujeme sa, pri stole sedia dvaja Rómovia s gitarami a vytvárajú k tomu všetkému skvelú hudobnú kulisu. „Niet tu roboty,“ hovorí mi jeden nový kamarát s potetovanou hruďou. To je ten problém. Okrem výčapníčok a predavačiek v obchode tu takmer nikto nemá prácu. Keďže aj v „bielej“ Štiavnici je vysoká nezamestnanosť, niet veľa dôvodov na optimizmus.
O šiestej večer sa začína koncert Pary. Pred pódiom je niekoľko stoviek ľudí. Gadžovia poskakujú, rómski chlapci sa s úctou pozerajú na Laskyho a jeho kolegov, podnapitá Rómka sa vlní pod pódiom. Po Pare prichádza Gypsi Band a vtedy už tancujú všetci. V tej chvíli sa mi zdá, že všetko je presne tak, ako má byť.
Keď na druhý deň debatujeme v Art Cafe o rómsko-gadžovskom spolužití, je nám všetkým jasné, že problém nielenže existuje, ale možno ani nemá riešenie. Rómovia sú vytlačení z mesta, na pracovnom trhu sú diskriminovaní, „normálne“ spolužitie sa zdá nemožné. A predsa: pred niekoľkými rokmi chodili skoro všetky šobovské deti do osobitnej školy, dnes sú vďaka starostlivosti manželov Koledovcov medzi nimi veľmi dobrí žiaci, dokonca čistí jednotkári. A predsa: aspoň dva dni sme boli na Šobove spolu a bolo nám dobre. Vôbec to nie je málo. Marke a Jarovi, Matúšovi a (jeho manželke) Linde, Oliverovi Sadovskému, Marekovi Kapustovi a všetkým Šobovčanom za to patrí veľká vďaka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.