No nech je pravda akákoľvek, Morrison by pre svoj život na hrane zomrel tak či tak, posledné dva roky jeho existencie sa rútil k jasnému smutnému koncu. Biografie píšu, že Morrison mal znamenie smrti vytetované na čele a celý život si zariadil tak, aby sa nedožil viac ako 27 rokov. Príbeh Jima Morrisona je príbehom pádu nesmierne nadaného a odvážneho človeka, ktorý ochutnal sladké ovocie slávy, no to mu nakoniec zhorklo v ústach a on si uvedomil, že zašiel príliš ďaleko a vydal sa na púť, z ktorej nebolo cesty späť. .miamský incident
The Doors boli od debutu v roku 1967 dobre rozbehnutí, za dva roky stačili vydať tri úspešné albumy (The Doors, People Are Strange, Waiting For The Sun) a v tom čase boli rovnako populárni ako The Beatles alebo The Rolling Stones. Jim si život frontmana viditeľne užíval, nevyzeral na to, že by sa jeho život stočil nesprávnym smerom. No postupom času sa v ňom začala objavovať čoraz väčšia frustrácia z hudobného šoubiznisu. Trpel tým, že v ňom ľudia nevidia básnika a umelca, ale skôr nebezpečnú rockovú hviezdu, ktorá si robí, čo chce. V čase nahrávania štvrtej platne The Soft Parade (1969), ktorá zabrala The Doors takmer rok práce, začal strácať záujem o veci. Pil toľko, že ani jeden z vokálov nenaspieval v triezvom stave. Po dvoch rokoch na scéne bol Jim iný ako ten chlapec zo zasneným pohľadom. Mal o dvadsať kíl viac a tvár mu halila hustá brada. Aj takýmto spôsobom dával najavo, že chce zničiť mýtus, ktorý si o ňom vytvorili jeho fanúšikovia. V rozhovoroch tvrdil, že ľudia nechodia na koncerty The Doors, aby počúvali hudbu, ale aby sa stali svedkami jeho excesov. Podobným pocitmi trpel napríklad aj Jimi Hendrix – viac ako na hudbu jeho Experience boli ľudia zvedaví, či opäť podpáli svoju gitaru.
Chcete škandál? Máte ho mať! pomyslel si Morrison pred koncertom v roku 1969 v Miami, ktorý sa stal predzvesťou jeho definitívneho pádu. Niektorí tvrdia, že mu to napadlo priamo na pódiu, no spevák v posledných dvoch rokoch života hovoril, že si tento incident starostlivo naplánoval. Na začiatku koncertu si viditeľne opitý Morrison demonštratívne rozopol nohavice. Kapela spozornela, jej členovia vedeli, že pod svojimi koženými nohavicami nenosí žiadnu spodnú bielizeň, no v ten deň si našťastie zobral veľké boxerské trenky. Klávesista Ray Manzarek zakričal na technika, aby ho zastavil, ten vbehol na pódium a doslova podržal spevákovi nohavice, aby definitívne nespadli dole. Publikum šalelo, po Morrisonovej výzve vybehlo na pódium a koncert sa musel predčasne ukončiť. Na druhý deň bol tábor (fanúšikovia? členovia skupiny?) The Doors úplne pokojný, veď koncertov s podobným scenárom kapela odohrala už niekoľko a nikto z nich nečakal žiadny problém. No každým ďalším dňom to bolo stále horšie a horšie. Miamská polícia vydala na Morrisona zatykač pre obscénne správanie a celoštátne denníky prichádzali so senzačnými správami o tom, ako Morrison ukazoval v Miami pohlavný úd. Všetky nasledujúce koncerty boli zrušené. V tom čase The Doors dokonca museli oželieť očakávané vystúpenie na Woodstocku. Ich právnici im odporučili, aby sa radšej stiahli, kým prehrmí búrka.
Miamský súd nakoniec Morrisona skutočne odsúdil na šesť mesiacov basy, z ktorej ho predbežne vykúpili na kauciu v sume 50-tisíc dolárov. Súd bol neférový a politicky motivovaný. Miestny sudca si chcel za rozhodnosť postupu voči „dlhovlasým feťákom“ pripísať ďalšie politické body do svojej predvolebnej kampane a neváhal „vyrobiť“ svedkov, z ktorých niektorí svedčili, že Morrison skutočne ukázal svoje prirodzenie. Pritom drvivá väčšina návštevníkom koncertu pre prototipu potvrdila opačnú verziu tohto príbehu. Za pravdu mu dali až po dlhých štyridsiatich rokoch, keď sa floridský guvernér za nespravodlivý súd Morrisonovi posmrtne ospravedlnil.
Morrison tvrdil, že súdny proces ho extra nezasiahol, no svedkovia tvrdia, že sa ešte viac utiahol do seba a k závislosti od alkoholu pridal novú – závislosť od kokaínu. Paradoxne, The Doors v tom čase nahrali podľa najväčších fanúšikov svoj najlepší album. Na platni Morrison Hotel (1970) síce nebol veľký hit ako Light My Fire. To všetko nahrádzala vyrovnaná kolekcia piesní, ktoré popri bluesových peckách ukázali aj slnečnú a relaxačnú stranu The Doors.
No Morrison sa naďalej správal ako ohnivá guľa. Po miamskom extempore sa na pódiu ako tak držal, The Doors vtedy odohrali niektoré z ich najlepších koncertov, no mimo pódia predvádzal úplný opak. Keď sa ho jeden novinár spýtal, prečo toľko pije, odpovedal, že to je najlepšia cesta k sebazničeniu. Napriek tomu, že posledné roky života prežil so svojou osudovou lásku Pamelou Courson, žil nestriedmym polygamným životom. Morrison vždy balansoval na hrane, a to aj doslova, keď sa niekoľkokrát zavesil na balkón na treťom poschodí a čakal, kým niektorému z kamarátov nerupnú nervy a nevytiahne ho späť. Aj s jeho zdravím to išlo z kopca. Tri škatuľky Marlboriek denne si vyžiadali svoju daň. Jima prepadali náhle záchvaty neutíchajúceho kašľa a z úst mu šla krv. Stávalo sa, že jeho telo zachvátila vysoká horúčka, ktorá trvala niekoľko hodín. Tá však zrazu prešla a Jim namiesto vyhľadania doktora šiel do obchodu a kúpil si flašu bourbonu. Popri tomu mu umierali priatelia. Najprv odišla Janis Joplin, potom Jimi Hendrix. „Jim, si tretí v poradí,“ hovorili mu najbližší. K jeho cti slúži, že aj napriek všetkým negatívam v jeho živote neprestal pracovať. Stále sa venoval písaniu básní, ktorým v posledných dvoch rokoch života dával prednosť pred textami piesní. Okrem toho pracoval aj na filmových scenároch. .parížsky exil
The Doors ešte okrem rôznych džemovacích sessions stihli nahrať ešte jeden album L. A. Woman a Morrison dokonca na ňom predviedol niektoré zo svojich najlepších výkonov (stačí si vypočuť nesmrteľnú Raiders Of The Storm), ale nielen kapela videla, že spevák je už duchom niekde inde. The Doors odohrali svoj posledný koncert 12. decembra v New Orleans. Kapela sa dovtedy celkom dobre držala, vystúpenie v Dallase deň predtým dopadlo nad očakávanie dobre. No v New Orleans to bolo iné. Podľa klávesistu Raya počas koncertu z neho vyprchala duša, kŕčovito sa opieral o mikrofón, aby nespadol, a na záver ním znechutene hodil o zem.
Hneď po dokončení posledného albumu si začiatkom marca 1971 spolu s Pamelou zbalili kufre a odleteli do Paríža. Jeho francúzsky exil mal niekoľko dôvodov. Jednak chcel utiecť z Kalifornie, pretože chcel nájsť pokoj pre svoje písanie. Zároveň chcel nejaký čas pobudnúť v meste, ktoré si za tie roky americkí spisovatelia Hemingway alebo Fitzgerald zidealizovali vo svojich knihách. Sprvoti sa Jimov život ustálil. V Paríži sa pustil do písania a redigovania svojich básní, komunikoval s literárnym agentom o ďalších plánoch. Navštevoval galérie, divadlá a koncerty vážnej hudby. No po krátkom znovuzrodení sa vrátil do starých koľají a namiesto práce nad svojimi textami sa vrátil do barov a krčiem, ktorých bolo v Paríži požehnane. Potešilo ho, keď mu bubeník John Densmore volal, ako dobre sa darí ich poslednému album L. A. Woman, a dokonca mu povedal, že mu znie v hlave nová hudba, z ktorej budú fanúšikovia hotoví.
No s návratom k fľaši sa do jeho hlavy vrátili aj starí démoni. Čoraz častejšie začal navštevovať vykričaný podnik Rock 'n' Roll Circus, kde sa stýkal s parížskymi dílermi. Je možné, že okrem obľúbeného kokaínu mu vtedy prvýkrát ponúkli aj heroín, ktorému sa dovtedy vyhýbal.
Dňa 2. júla 1971 sedel s Pamelou v ich apartmáne v parížskom hoteli. Jim jej povedal, že sa necíti dobre (niekoľko dní sa sťažoval na problémy s dýchacími cestami) a ide si spraviť horúci kúpeľ. Pamela si šla medzičasom ľahnúť, ale keď sa po niekoľkých hodinách prebrala, šla za ním do kúpeľne. Najprv si myslela, že len spí, ale potom si uvedomila, že nejaví žiadne známky života. Privolaní záchranári konštatovali smrť. A tu sa začína záhada. Za mŕtveho ho oficiálne vyhlásili 3. júla a už o dva dni ho v kruhu najbližších priateľov pochovali na parížskom cintoríne Pere Lachaise vedľa jeho obľúbených francúzskych básnikov. Pohreb bol veľmi krátky, podľa svedkov padlo len niekoľko slov, položili sa kvety a smútiaca spoločnosť rýchlo zmizla.
Smrť každej veľkej rokenrolovej hviezdy je zahalená tajomstvom, ale v prípade Morrisonovej smrti tu veľa vecí nesedí. Oficiálne zomrel na infarkt, ale nikdy nebola vykonaná pitva, privolaný lekár len vystavil na mieste úmrtný list. Viaceré svedectvá hovoria o tom, že Jima nakoniec zabil heroín, ktorý si omylom šnupol, pretože si ho pomýlil s kokaínom. Kombinácia alkoholu, heroínu a pravdepodobne aj kokaínu je pre ľudské telo v podstate smrteľná.
Pamela tvrdí, že bola celý deň s Jimom, ale podľa knihy Jim Morrison, ailleurs francúzskeho novinára a starého Jimovho priateľa Sama Bernetta, ktorá vyvracia oficiálnu verziu smrti, bol Morrison v ten deň v spomínanom klube Rock 'n' Roll Circus, kde mal kúpiť heroín pre Pamelu, no jednu dávku si kúpil aj pre seba. Šľahol si ho na záchode, kde nakoniec aj naposledy vydýchol. Díleri odniesli jeho telo do hotela, položili ho do vane a zmizli. Bernett v knihe tvrdí, že svedkovia tohto príbehu sa nikdy nenašli, pretože Morrisonova smrť vo vykričanom lokáli by mohla spôsobiť jeho definitívne zrušenie. Podľa neho vraj niektorí z nich radšej opustili Franúzsko, než by mali byť konfrontovaní políciou. Novinárovu verziu Pamela nikdy nepotvrdila a možné tajomstvo Jimovej smrti si odniesla do hrobu. Zomrela na predávkovanie len tri roky po Morrisonovi. .otcov odkaz
Nech sa to stalo akokoľvek, či ho zradilo srdce alebo ho zabil heroín, je to vlastne jedno. O Morrisonovi sa vždy hovorilo ako búračovi spoločenských tabu, ale súčasne s tým, keď sa snažil prebúrať na druhú stranu (ako spieval v ranom hite The Doors Break On Through), vlastne zničil sám seba. Možno to aj chcel, alebo vedel, že pri jeho spôsobe života ani nemohol skončiť inak. Keď Bob Dylan vo svojich memoároch Chronicles spomínal na svojich padlých kolegov, medzi ktorými boli Jimi Hendrix alebo Janis Joplin, ich smrť nevnímal ako odchody hviezd, ale tak, že tí, ktorí skutočne trpeli, boli ich rodiny, ktoré prišli o syna, otca alebo vnuka. Jim svojim kamarátom tvrdil, že jeho rodičia dávno zomreli. Nebola to pravda. Jeho rodičia žili, otec a budúci admirál George Morrison pracoval dlhé roky v armáde a v šesťdesiatych rokoch slúžil ako vojnový pilot vo Vietname. Pre Jima bol otec stelesnením všetkého, čo na Amerike neznášal. Je však možné, že keby Morrison svoje parížske dobrodružstvo prežil, asi by sa obaja nakoniec zmierili. V roku 1990 navštívil George spolu s Jimovou mamou Clarou jeho parížsky hrob, kde svojho syna docenil tým, že nechal nainštalovať tabuľu s gréckym nápisom „bol vždy verný géniovi v sebe.“
Aj keď Morrisonov život nie hodný nasledovania a tvrdé drogy a alkohol z neho postupne vymietli cit a vášeň, jeho hudba je aj po dlhých rokoch v istom zmysle neprekonaná. The Doors zostávajú jedineční. Podobne ako drvivá väčšina vtedajších amerických kapiel aj oni vyšli z bluesových koreňov, no netradičná inštrumentácia, kde hral prím hammond Raya Manzereka, posunul do hudbu The Doors do nových dimenzií. Veľkú úlohu v kapele hral aj dodnes nie príliš docenený gitarista Robbie Krieger, ktorý okrem blues vychádzal aj z ďalších, pre rock netypických štýlov, napríklad flamenga a džezu.
A nad tým všetkým sa vznáša Jimov neškolený, ale zásadný hlboký hlas. Jeho hlboký tón má rozmer šamanov a zaklínačov, ku ktorým sa tak rád hlásil. Vplyv The Doors na hudbu neskorších dekád je viac ako zrejmý. Morrisona počuť v speve ďalšieho utrápeného génia Iana Curtisa z Joy Division alebo v hlase Iana Astburryho z The Cult, ktorý dokonca zastal Jimove miesto na comebackových koncertoch obnovených The Doors s Manzarekom a Kriegerom, ale bez bubeníka Densmora. „Doorsácky organ majú The Stranglers a iné novovlené kapely tej doby. Albumy The Doors vychádzajú v ďalších a ďalších reedíciách, záujem o skupinu pred rokom opäť podnietil dokument When You Are Strange, nahovorený Johnnym Deppom. 3. júla 1971 zomrelo Jimove zničené telo, no príbeh The Doors stále pokračuje. Jim Morrison (8. 12. 1943 – 3. 7. 1961)
pôvodným menom James Douglas Morrison, bol spevákom legendárnej sanfranciskej skupiny The Doors. Skupina vznikla v roku 1965, keď sa Morrison na pláži Venice stretol s klávesistom Rayom Manzarekom. Kapela sa presadila hneď debutovým album The Doors, ktorý obsahoval ich najväčší hit Light My Fire. Za šesť rokov existencie vydali The Doors šesť radových albumov a jeden živý záznam z koncertu. Morrison popri spievaní písal básne, vydal tri básnické zbierky. Venoval sa tiež experimentálnym filmom. Americký režisér Oliver Stone o ňom nakrútil biografický film The Doors s Valom Kilmerom v hlavnej úlohe. Počas jeho života ho okrem hudby preslávili aj škandály. Fotka na ľavej strane je z archívu floridskej polície po incidente v Miami.
The Doors boli od debutu v roku 1967 dobre rozbehnutí, za dva roky stačili vydať tri úspešné albumy (The Doors, People Are Strange, Waiting For The Sun) a v tom čase boli rovnako populárni ako The Beatles alebo The Rolling Stones. Jim si život frontmana viditeľne užíval, nevyzeral na to, že by sa jeho život stočil nesprávnym smerom. No postupom času sa v ňom začala objavovať čoraz väčšia frustrácia z hudobného šoubiznisu. Trpel tým, že v ňom ľudia nevidia básnika a umelca, ale skôr nebezpečnú rockovú hviezdu, ktorá si robí, čo chce. V čase nahrávania štvrtej platne The Soft Parade (1969), ktorá zabrala The Doors takmer rok práce, začal strácať záujem o veci. Pil toľko, že ani jeden z vokálov nenaspieval v triezvom stave. Po dvoch rokoch na scéne bol Jim iný ako ten chlapec zo zasneným pohľadom. Mal o dvadsať kíl viac a tvár mu halila hustá brada. Aj takýmto spôsobom dával najavo, že chce zničiť mýtus, ktorý si o ňom vytvorili jeho fanúšikovia. V rozhovoroch tvrdil, že ľudia nechodia na koncerty The Doors, aby počúvali hudbu, ale aby sa stali svedkami jeho excesov. Podobným pocitmi trpel napríklad aj Jimi Hendrix – viac ako na hudbu jeho Experience boli ľudia zvedaví, či opäť podpáli svoju gitaru.
Chcete škandál? Máte ho mať! pomyslel si Morrison pred koncertom v roku 1969 v Miami, ktorý sa stal predzvesťou jeho definitívneho pádu. Niektorí tvrdia, že mu to napadlo priamo na pódiu, no spevák v posledných dvoch rokoch života hovoril, že si tento incident starostlivo naplánoval. Na začiatku koncertu si viditeľne opitý Morrison demonštratívne rozopol nohavice. Kapela spozornela, jej členovia vedeli, že pod svojimi koženými nohavicami nenosí žiadnu spodnú bielizeň, no v ten deň si našťastie zobral veľké boxerské trenky. Klávesista Ray Manzarek zakričal na technika, aby ho zastavil, ten vbehol na pódium a doslova podržal spevákovi nohavice, aby definitívne nespadli dole. Publikum šalelo, po Morrisonovej výzve vybehlo na pódium a koncert sa musel predčasne ukončiť. Na druhý deň bol tábor (fanúšikovia? členovia skupiny?) The Doors úplne pokojný, veď koncertov s podobným scenárom kapela odohrala už niekoľko a nikto z nich nečakal žiadny problém. No každým ďalším dňom to bolo stále horšie a horšie. Miamská polícia vydala na Morrisona zatykač pre obscénne správanie a celoštátne denníky prichádzali so senzačnými správami o tom, ako Morrison ukazoval v Miami pohlavný úd. Všetky nasledujúce koncerty boli zrušené. V tom čase The Doors dokonca museli oželieť očakávané vystúpenie na Woodstocku. Ich právnici im odporučili, aby sa radšej stiahli, kým prehrmí búrka.
Miamský súd nakoniec Morrisona skutočne odsúdil na šesť mesiacov basy, z ktorej ho predbežne vykúpili na kauciu v sume 50-tisíc dolárov. Súd bol neférový a politicky motivovaný. Miestny sudca si chcel za rozhodnosť postupu voči „dlhovlasým feťákom“ pripísať ďalšie politické body do svojej predvolebnej kampane a neváhal „vyrobiť“ svedkov, z ktorých niektorí svedčili, že Morrison skutočne ukázal svoje prirodzenie. Pritom drvivá väčšina návštevníkom koncertu pre prototipu potvrdila opačnú verziu tohto príbehu. Za pravdu mu dali až po dlhých štyridsiatich rokoch, keď sa floridský guvernér za nespravodlivý súd Morrisonovi posmrtne ospravedlnil.
Morrison tvrdil, že súdny proces ho extra nezasiahol, no svedkovia tvrdia, že sa ešte viac utiahol do seba a k závislosti od alkoholu pridal novú – závislosť od kokaínu. Paradoxne, The Doors v tom čase nahrali podľa najväčších fanúšikov svoj najlepší album. Na platni Morrison Hotel (1970) síce nebol veľký hit ako Light My Fire. To všetko nahrádzala vyrovnaná kolekcia piesní, ktoré popri bluesových peckách ukázali aj slnečnú a relaxačnú stranu The Doors.
No Morrison sa naďalej správal ako ohnivá guľa. Po miamskom extempore sa na pódiu ako tak držal, The Doors vtedy odohrali niektoré z ich najlepších koncertov, no mimo pódia predvádzal úplný opak. Keď sa ho jeden novinár spýtal, prečo toľko pije, odpovedal, že to je najlepšia cesta k sebazničeniu. Napriek tomu, že posledné roky života prežil so svojou osudovou lásku Pamelou Courson, žil nestriedmym polygamným životom. Morrison vždy balansoval na hrane, a to aj doslova, keď sa niekoľkokrát zavesil na balkón na treťom poschodí a čakal, kým niektorému z kamarátov nerupnú nervy a nevytiahne ho späť. Aj s jeho zdravím to išlo z kopca. Tri škatuľky Marlboriek denne si vyžiadali svoju daň. Jima prepadali náhle záchvaty neutíchajúceho kašľa a z úst mu šla krv. Stávalo sa, že jeho telo zachvátila vysoká horúčka, ktorá trvala niekoľko hodín. Tá však zrazu prešla a Jim namiesto vyhľadania doktora šiel do obchodu a kúpil si flašu bourbonu. Popri tomu mu umierali priatelia. Najprv odišla Janis Joplin, potom Jimi Hendrix. „Jim, si tretí v poradí,“ hovorili mu najbližší. K jeho cti slúži, že aj napriek všetkým negatívam v jeho živote neprestal pracovať. Stále sa venoval písaniu básní, ktorým v posledných dvoch rokoch života dával prednosť pred textami piesní. Okrem toho pracoval aj na filmových scenároch. .parížsky exil
The Doors ešte okrem rôznych džemovacích sessions stihli nahrať ešte jeden album L. A. Woman a Morrison dokonca na ňom predviedol niektoré zo svojich najlepších výkonov (stačí si vypočuť nesmrteľnú Raiders Of The Storm), ale nielen kapela videla, že spevák je už duchom niekde inde. The Doors odohrali svoj posledný koncert 12. decembra v New Orleans. Kapela sa dovtedy celkom dobre držala, vystúpenie v Dallase deň predtým dopadlo nad očakávanie dobre. No v New Orleans to bolo iné. Podľa klávesistu Raya počas koncertu z neho vyprchala duša, kŕčovito sa opieral o mikrofón, aby nespadol, a na záver ním znechutene hodil o zem.
Hneď po dokončení posledného albumu si začiatkom marca 1971 spolu s Pamelou zbalili kufre a odleteli do Paríža. Jeho francúzsky exil mal niekoľko dôvodov. Jednak chcel utiecť z Kalifornie, pretože chcel nájsť pokoj pre svoje písanie. Zároveň chcel nejaký čas pobudnúť v meste, ktoré si za tie roky americkí spisovatelia Hemingway alebo Fitzgerald zidealizovali vo svojich knihách. Sprvoti sa Jimov život ustálil. V Paríži sa pustil do písania a redigovania svojich básní, komunikoval s literárnym agentom o ďalších plánoch. Navštevoval galérie, divadlá a koncerty vážnej hudby. No po krátkom znovuzrodení sa vrátil do starých koľají a namiesto práce nad svojimi textami sa vrátil do barov a krčiem, ktorých bolo v Paríži požehnane. Potešilo ho, keď mu bubeník John Densmore volal, ako dobre sa darí ich poslednému album L. A. Woman, a dokonca mu povedal, že mu znie v hlave nová hudba, z ktorej budú fanúšikovia hotoví.
No s návratom k fľaši sa do jeho hlavy vrátili aj starí démoni. Čoraz častejšie začal navštevovať vykričaný podnik Rock 'n' Roll Circus, kde sa stýkal s parížskymi dílermi. Je možné, že okrem obľúbeného kokaínu mu vtedy prvýkrát ponúkli aj heroín, ktorému sa dovtedy vyhýbal.
Dňa 2. júla 1971 sedel s Pamelou v ich apartmáne v parížskom hoteli. Jim jej povedal, že sa necíti dobre (niekoľko dní sa sťažoval na problémy s dýchacími cestami) a ide si spraviť horúci kúpeľ. Pamela si šla medzičasom ľahnúť, ale keď sa po niekoľkých hodinách prebrala, šla za ním do kúpeľne. Najprv si myslela, že len spí, ale potom si uvedomila, že nejaví žiadne známky života. Privolaní záchranári konštatovali smrť. A tu sa začína záhada. Za mŕtveho ho oficiálne vyhlásili 3. júla a už o dva dni ho v kruhu najbližších priateľov pochovali na parížskom cintoríne Pere Lachaise vedľa jeho obľúbených francúzskych básnikov. Pohreb bol veľmi krátky, podľa svedkov padlo len niekoľko slov, položili sa kvety a smútiaca spoločnosť rýchlo zmizla.
Smrť každej veľkej rokenrolovej hviezdy je zahalená tajomstvom, ale v prípade Morrisonovej smrti tu veľa vecí nesedí. Oficiálne zomrel na infarkt, ale nikdy nebola vykonaná pitva, privolaný lekár len vystavil na mieste úmrtný list. Viaceré svedectvá hovoria o tom, že Jima nakoniec zabil heroín, ktorý si omylom šnupol, pretože si ho pomýlil s kokaínom. Kombinácia alkoholu, heroínu a pravdepodobne aj kokaínu je pre ľudské telo v podstate smrteľná.
Pamela tvrdí, že bola celý deň s Jimom, ale podľa knihy Jim Morrison, ailleurs francúzskeho novinára a starého Jimovho priateľa Sama Bernetta, ktorá vyvracia oficiálnu verziu smrti, bol Morrison v ten deň v spomínanom klube Rock 'n' Roll Circus, kde mal kúpiť heroín pre Pamelu, no jednu dávku si kúpil aj pre seba. Šľahol si ho na záchode, kde nakoniec aj naposledy vydýchol. Díleri odniesli jeho telo do hotela, položili ho do vane a zmizli. Bernett v knihe tvrdí, že svedkovia tohto príbehu sa nikdy nenašli, pretože Morrisonova smrť vo vykričanom lokáli by mohla spôsobiť jeho definitívne zrušenie. Podľa neho vraj niektorí z nich radšej opustili Franúzsko, než by mali byť konfrontovaní políciou. Novinárovu verziu Pamela nikdy nepotvrdila a možné tajomstvo Jimovej smrti si odniesla do hrobu. Zomrela na predávkovanie len tri roky po Morrisonovi. .otcov odkaz
Nech sa to stalo akokoľvek, či ho zradilo srdce alebo ho zabil heroín, je to vlastne jedno. O Morrisonovi sa vždy hovorilo ako búračovi spoločenských tabu, ale súčasne s tým, keď sa snažil prebúrať na druhú stranu (ako spieval v ranom hite The Doors Break On Through), vlastne zničil sám seba. Možno to aj chcel, alebo vedel, že pri jeho spôsobe života ani nemohol skončiť inak. Keď Bob Dylan vo svojich memoároch Chronicles spomínal na svojich padlých kolegov, medzi ktorými boli Jimi Hendrix alebo Janis Joplin, ich smrť nevnímal ako odchody hviezd, ale tak, že tí, ktorí skutočne trpeli, boli ich rodiny, ktoré prišli o syna, otca alebo vnuka. Jim svojim kamarátom tvrdil, že jeho rodičia dávno zomreli. Nebola to pravda. Jeho rodičia žili, otec a budúci admirál George Morrison pracoval dlhé roky v armáde a v šesťdesiatych rokoch slúžil ako vojnový pilot vo Vietname. Pre Jima bol otec stelesnením všetkého, čo na Amerike neznášal. Je však možné, že keby Morrison svoje parížske dobrodružstvo prežil, asi by sa obaja nakoniec zmierili. V roku 1990 navštívil George spolu s Jimovou mamou Clarou jeho parížsky hrob, kde svojho syna docenil tým, že nechal nainštalovať tabuľu s gréckym nápisom „bol vždy verný géniovi v sebe.“
Aj keď Morrisonov život nie hodný nasledovania a tvrdé drogy a alkohol z neho postupne vymietli cit a vášeň, jeho hudba je aj po dlhých rokoch v istom zmysle neprekonaná. The Doors zostávajú jedineční. Podobne ako drvivá väčšina vtedajších amerických kapiel aj oni vyšli z bluesových koreňov, no netradičná inštrumentácia, kde hral prím hammond Raya Manzereka, posunul do hudbu The Doors do nových dimenzií. Veľkú úlohu v kapele hral aj dodnes nie príliš docenený gitarista Robbie Krieger, ktorý okrem blues vychádzal aj z ďalších, pre rock netypických štýlov, napríklad flamenga a džezu.
A nad tým všetkým sa vznáša Jimov neškolený, ale zásadný hlboký hlas. Jeho hlboký tón má rozmer šamanov a zaklínačov, ku ktorým sa tak rád hlásil. Vplyv The Doors na hudbu neskorších dekád je viac ako zrejmý. Morrisona počuť v speve ďalšieho utrápeného génia Iana Curtisa z Joy Division alebo v hlase Iana Astburryho z The Cult, ktorý dokonca zastal Jimove miesto na comebackových koncertoch obnovených The Doors s Manzarekom a Kriegerom, ale bez bubeníka Densmora. „Doorsácky organ majú The Stranglers a iné novovlené kapely tej doby. Albumy The Doors vychádzajú v ďalších a ďalších reedíciách, záujem o skupinu pred rokom opäť podnietil dokument When You Are Strange, nahovorený Johnnym Deppom. 3. júla 1971 zomrelo Jimove zničené telo, no príbeh The Doors stále pokračuje. Jim Morrison (8. 12. 1943 – 3. 7. 1961)
pôvodným menom James Douglas Morrison, bol spevákom legendárnej sanfranciskej skupiny The Doors. Skupina vznikla v roku 1965, keď sa Morrison na pláži Venice stretol s klávesistom Rayom Manzarekom. Kapela sa presadila hneď debutovým album The Doors, ktorý obsahoval ich najväčší hit Light My Fire. Za šesť rokov existencie vydali The Doors šesť radových albumov a jeden živý záznam z koncertu. Morrison popri spievaní písal básne, vydal tri básnické zbierky. Venoval sa tiež experimentálnym filmom. Americký režisér Oliver Stone o ňom nakrútil biografický film The Doors s Valom Kilmerom v hlavnej úlohe. Počas jeho života ho okrem hudby preslávili aj škandály. Fotka na ľavej strane je z archívu floridskej polície po incidente v Miami.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.