A ja som sa pousmiala. Respektíve takmer som buchla od smiechu. Jonny mi musel stláčať ruku. Ja sedláčka som ešte nikdy nebola na promóciách. Jedna so spektabilít vyzerala ako po vyhúlení tučného jointa a s priblblým úsmevom upierala červené oči do prázdna. Magnificencia občas breptla. Honorabilita bola najreprezentatívnejšia. Mala dlhý predslov, počas ktorého si človek popri zívaní uvedomil užitočnosť cudzích a formálnych slov v slovenčine. Prečo nemôžu všetci rozprávať, jak im huba narástla? Pedel (alebo, normálne povedané, malý fúzatý ujko) priniesol zlaté žezlo so slovenským znakom a ja som dostala druhú vlnu záchvatov smiechu. Ani nie tak zo samotného žezla, ale z jeho vznešeného výrazu – typ človeka, ktorého úplne živo vidíte v mäsiarstve, ako odrezáva pekné kusy mäsa z prasaťa a utiera si zamastené ruky do kedysi bielej zástery, tak tento typ človiečika má ten smiešny kostým a máva so žezlom. Na tvári má otrocky vážny výraz a kontrastuje tak so za ním stojacou zhúlenou spektabilitou. Myslela som si, že po mojej vlastnej svadbe – keď som úplne otvorene v svadobných šatách vyprskla od smiechu a skoro som sebou tresla o zem, keď som chvíľu počúvala týpka s medailou, ako číta básničky – ma už nič podobné nečaká. Vtedy som stála v Zichyho paláci a pani s pánom, čo nás sobášili, ma museli nahlas upovedomiť: „Nevesta, prosím nesmejte sa!“ čo, samozrejme, prilialo benzín do ohňa. Čím serióznejšie na vás idú a čím väčšie rozpaky to vyvoláva, tým nezadržateľnejší smiech bude. Promócie som zvládla, aj keď mi riadne trhalo kútikmi, čo som musela krotiť, hlavne keď si prítomní fotografi a kameramani všimli, že v aule sedí aj celebrita. Strašne som sa pred vydaním svojej knihy bála, že ma všetci sprdnú za môj jednoduchý jazyk. Neberte ma zle – ja viem písať aj sofistikovane – ale načo? A hlavne vtedy, keď píšem svoj príbeh? Zvolila som reč sebe vlastnú, a to aj v písanej forme. A tŕpla som, či to bude strávené a pochopené. Tŕpla som márne. Zdá sa, že ľudia majú po krk magnificencií, honorabilít, spektabilít a iných šaškov. Netvrdím, že tu má vládnuť zábava typu Senzus a že treba čítať jednoducho napísanú červenú knižnicu, ale trocha normálnosti by v tých oficiálnych vodách možno nezaškodilo. Ja osobne mám napríklad vážny problém s čítaním návodov. Aj slovenských. Proste po dvoch vetách sa spotím a dostanem pocity podobné akútnej klaustrofóbii a návod musím zavrieť. Radšej si kúpim daný výrobok znova, ako by som mala začať študovať, prečo nefunguje. A áno, inklinujem aj k jednoduchým menám. Vivat všetkým Jožkom, Ferkom, Katkám, Zuzkám a Marienkam!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.